Nová éra menovej politiky tu už je. Hľadá sa len odvaha oficiálne ju pomenovať

Čo je však cieľom tohto snaženia? Verejná správa vtelená do ministerstiev, samospráv a úradov, sleduje stovky politicky určených cieľov od sociálneho zabezpečenia obyvateľov cez udržiavanie verejného poriadku, až po poskytovanie vzdelania.

Centrálna banka by naproti tomu mala byť apolitická technokratická organizácia, sledujúca veľmi úzky okruh cieľov. V prípade amerického Fedu sú ciele dva: maximálna zamestnanosť a inflácia pod úrovňou 2 percentá. V prípade Európskej centrálnej banky (ECB) je cieľ dokonca iba jeden – cenová stabilita, teda udržiavanie inflácie v pásme 0 až 2 percentá.

Koncom apríla však francúzsky prezident Emmanuel Macron vyhlásil, že „inflácia už nemôže byť jediným cieľom európskej menovej politiky“ a vyzval, aby sa ako kritériá pridali rast a dekarbonizácia. Macron nemá priamy vplyv na fungovanie ECB a takéto výroky môžeme teoreticky hodiť za hlavu. Národné vlády môžu ovplyvniť fungovanie tejto banky prostredníctvom guvernérov či zmenou legislatívy. Keď predstaviteľ druhej najväčšej ekonomiky v EÚ vysloví takúto myšlienku, treba ju brať vážne.

Úzko definovaný mandát centrálnych bánk má však svoj dôvod. Peňažný monopol je mimoriadne mocná ekonomická páka. „Pokazenie“ peňazí dokáže zrútiť celú ekonomiku a pomerne ťažko sa zvráti. Zároveň platí, že peňažný monopol je politicky veľmi lákavý. Umožňuje vytvárať hodnotu „zo vzduchu“ a tým financovať ľubovoľné politické ciele bez nepopulárneho zvyšovania daní. Samozrejme, len dočasne. Zameranie centrálnej banky na jeden cieľ je ochranou pred jej politickým zneužitím.