Robinson, čo ušiel z Bratislavy do karpatských lesov

Rastislav Andris našiel svoje šťastie v dedinke na zalesnenom kopci sedemdesiat kilometrov od Bratislavy. „Tu som si vytvoril svet, ktorý mi sedí a v ktorom som v prvom rade lepší. Určite by som bol omnoho horší človek, keby som žil tam,“ hodnotí 17 rokov polopustovníctva niekdajší riaditeľ Rádia Devín. Kto ho chce pochopiť, musí ísť za ním, rozprávať sa s ním, pričuchnúť atmosfére jeho ostrova. Ak poviem sám za seba, mne sa to podarilo. Musím sa tam vrátiť.   

Sedíme v čarovnom starom dome na kopci v Rozbehoch, v dedinke neďaleko najvyššieho vrchu Malých Karpát. Tu trávite veľkú časť svojho bežného života, druhú časť striedavo v Bratislave. Pritom pochádzate z Detvy. Cítite sa ako Detvanec, Bratislavčan alebo Rozbežan?

Cítim sa ako Rozbežan. Tu mi je najlepšie. Keď sa ocitám v ťažkých chvíľach života, vždy chcem byť tu.

Čo pre vás znamená Bratislava a čo ste našli tu?

Do Bratislavy som prišiel, keď som mal 18 rokov. Sem som sa dostal v 35 rokoch, keď sme toto kúpili ešte ako takú malú zrúcaninu. Uchvátilo ma to hneď. Príduc z bratislavskej Petržalky som sa zrazu, z ničoho nič, dostal do priestoru, ktorý bol pre mňa malebný, krásny a v niečom mi pripomínal Podpoľanie. Rozbehy nie sú typická dedina na Záhorí. Keď sem prídete, ocitnete sa pri kostole a cintoríne, ďalej cesta nejde. Otočíte sa a vrátite sa naspäť dole. Kto sem príde, urobí to s nejakým úmyslom alebo sem jednoducho zablúdil.

Vy ste boli aký prípad?

Ja som zablúdil a hneď mi bliklo vzadu v hlave, ako je tu nádherne. Skaly mi pripomínali podpoliansku Kalamárku, neďaleká nádrž v Bukovej podobnú v Ružinej pri Detve, boli tu pahorky a pásli tu ovce. Blízko, 70 kilometrov od Bratislavy, som našiel kus malého stredného Slovenska. A už som odtiaľto neodišiel.

Priznám sa, že ja som pôvodom zo Zvolena, čo je neďaleko od Detvy, a v rovnakom veku ako vy som urobil podobnú vec. Tiež som intenzívne pracoval v Bratislave na pozícii šéfredaktora ekonomického týždenníka, žil som v bytovke na rušnej ulici a s podobným úmyslom ako vy som vyhľadal starý dom v Brezovej, čo je neďaleko odtiaľto. Rovnako som tam našiel kus blízkeho kraja.

Áno, mne sa stalo presne to isté. Robil som v Slovenskom rozhlase na vedúcej pozícii [vo funkcii riaditeľa Rádia Devín, pozn. redakcie] a pri našich poobedných debatách, keď sa preberala agenda na nasledujúci týždeň, som sa prichytil pri tom, že na tej porade v podstate ani nechcem byť, ale že chcem byť práve tu. Túto chalupu som už vtedy mal.

Čo sa stalo potom?

Ten pocit mi zotrval, až kým som v rozhlase neskončil. Bol to impulz, že človek by mal ísť tam a byť tam, kde sa cíti najšťastnejší. Vtedy to boli jednoznačne Rozbehy. Dodnes nevidím dôvod, prečo by to Rozbehy nemali byť. Som tu už 17 rokov a stále je to pre mňa miesto číslo jeden.

Nie je to únik z civilizácie?

Je to únik, ale taký vedomý a môjmu naturelu veľmi blízky. Aj počas pandémie som si bažil v pokoji, ktorý tu nastal. Žil som tu na spôsob Robinsona, sám so sebou, až na chvíle, keď prichádzala manželka a deti. Asi vo mne drieme kus introverta, a možno to na seba iba hrám. No aj keď sa hrám na to, že som introvert a Robinson, cítim sa v tejto pozícii veľmi dobre.

Tiež som podobne unikal, ale civilizácia nás živí, sme na ňu odkázaní. Ako sa to darí skĺbiť vám?

Ako som odišiel z Bratislavy, rozhodol som sa živiť aj rukami, lebo živiť sa hlavou je veľmi ťažké. Našiel som si agendu, ako je výroba fajok, ktorú som sa snažil osvojiť si na vyššej profesijnej úrovni, výroba ľudových hudobných nástrojov vrátane huslí, gájd, fujár, píšťal. Odmalička ma bavilo maľovanie, v šiestich rokoch som z prostredia vytušil, že asi pekne maľujem. Pochopil som, že asi toto bude niečo, čo by ma mohlo v živote napĺňať, že by som sa tým mohol skúsiť živiť. Ako som odišiel z rozhlasu, pokúsil som sa o to. Zatiaľ to funguje, celkom sa mi darí.

Uživí vás to?

Samozrejme, človek musí v niektorých svojich nárokoch zľaviť, ale na druhej strane dostáva obrovské množstvo slobody a voľnosti, ktorá, keď to poviem s pátosom, je na nezaplatenie.

K tomuto rozhodnutiu ste dospeli tesne po štyridsiatke, keď ste skončili v rozhlase?

Už od mojich 35 rokov sme mali chalupu. Stávalo sa, že odtiaľto som chodil do práce každý deň autom. Dokázal som sa každé ráno zobudiť o piatej, aby som bol o pol ôsmej v rozhlase a opäť sa vracal späť, aby som o šiestej bol tu a na tých pár hodín, kým som zaspal, mohol si sadnúť do sadu a pozerať sa, ako kvitnú stromy, lietajú vtáčiky, a cítiť, aké to je všetko úžasné. Do Bratislavy som sa vracal s väčšou energiou.

Takže ste sa v tomto svete našli?

Alebo si ma našiel tento svet sám. Prišiel som sem, on mi povedal – ahoj, si tu – a ja som povedal – ďakujem, že som mohol prísť, rád ostanem.

Keď človek vidí bývalého riaditeľa Rádia Devín, ako v dielni stružliká husličky a je úplne spokojný, vyzerá to sťa návod, ako počúvnuť volanie života. Mnohým ľuďom nevyhovuje, ako žijú, a nedokážu to zmeniť, hoci sa to dá.

Existuje veľa ľudí, ktorým takýto život pasuje a ktorí si našli svoju identitu práve v takomto spôsobe života. Len preto, že žijú na okraji civilizačných a komunikačných sfér, sa o nich nevie. Je veľa ľudí, čo má podobný osud ako ja. A je možno veľa ľudí, ktorí tú cestu ešte len nájdu. Ľudia by však mali začať vnímať svet nielen v kontexte informácií z masmédií, ktoré prichádzajú s návodmi, ako treba žiť, ako treba byť zaškatuľkovaný, čo sa od nás očakáva. Myslím si, že musia dozrieť do takého veku alebo presvedčenia, keď pochopia, že nemajú žiť podľa návodov, ale majú konať tak, ako oni sami chcú.

Máte skúsenosti. Čo by ste im poradili? Ako by mali načúvať svojmu vnútornému hlasu?

V prvom rade by sa mali naučiť rozlišovať informácie. Dnešní ľudia akoby prijímali informácie povrchne, bez toho, aby sa nad nimi zamýšľali. Dôležité je prijať informáciu a potom o nej rozmýšľať.

Nie je problém v tom, že sú zahltení informáciami?

Mňa naučila vysoká škola pracovať s informáciami, selektovať ich a nájsť kontext.

Počuť, že ste vyštudovaný entograf. 

Dnes sa informácia berie ako jasný jav bez toho, aby človek poznal jej ďalšie pozadie, respektíve ďalšie informácie, ktoré sa k nej viažu alebo neviažu. Človek veľmi rád prijíma, čo si vo svojej hlave vyfabuluje, že to je to správne. Tým pádom hľadá informácie, ktoré jeho myšlienku podporia. Človek by mal mať sebareflexiu, aby si uvedomil, že nie je dokonalý, ale ani svet nie je dokonalý. Svet nie je ani dobrý, ani zlý, svet je taký, aký je. Ani ľudia nie sú ani dobrí, ani zlí.

Nebezpečné pre človeka sú dnes sociálne siete, kde sa ľudia v skupinách, ich bublinách len utvrdzujú v niektorých názoroch, ktoré sú podľa nich jediné správne.

Určite áno. Sociálnym sieťam až tak neverím, lebo skresľujú celoslovenský pohľad. Slovenská populačná linka je omnoho širšia, informácie zo sociálnych sietí nám pohľad skresľujú. To je zo sociologického pohľadu. Pre etnografa by bola celkom dobrá práca zdokumentovať význam sociálnych sietí pre populáciu na prelome 20. a 21. storočia a na nasledujúce roky. To by bola veľmi dobrá štúdia.

Ale už teraz je zrejmé, že sociálne siete môžu ľudí určitým spôsobom kastovať.

Áno, ale dobre by bolo urobiť etnografický výskum, kde by sa spolu so sociológmi definovalo, koľko ľudí participuje na sociálnych sieťach, aké sú ich vyjadrenia, aké je ich vzdelanie a podobne. Je tu obrovské množstvo ľudí, ktorí sú priemerne vzdelaní, ďalší sú nadpriemerne vzdelaní, ale je tu aj veľké množstvo ľudí, ktorí majú nižšie vzdelanie. Ľudia s nižším vzdelaním inak pristupujú k akejkoľvek informácii ako tí, čo majú vysokoškolské vzdelanie a dokážu informácie viac selektovať. Podľa môjho názoru, človek s nižším vzdelaním sa uchyľuje k názorom, ktoré sú mu blízke a ktoré podporia jeho intuitívny pohľad na vec.

Čo by ste s tým urobili? Ste za to, aby sa napríklad sociálne siete nejakým spôsobom regulovali?

Nie som zástancom nejakých radikálnych riešení. Opakujem, svet nie je ani dobrý, ani zlý, ľudia nie sú ani dobrí, ani zlí. Každý človek koná dobro, koná to, čo je preňho prospešné.

Keď koná dobro pre seba, môže to byť zlo pre druhého.

Konanie každého závisí od jeho intelektu. Ak niekto považuje za dobro, čo nie je pre iného veľmi dobré, vyrieši to len čas.

Ale pre niekoho môže byť dobro, že týra druhého, spôsobuje mu to potešenie.

To sú extrémy. Rozprával som o vzorke ľudí, ktorí nemajú poruchou osobnosti. Hovoril som o bežnej, priemernej populácii.

Možno som spomenul extrémnu situáciu, ale vysvetlím prečo. Mierim na regulovanie správania ľudí. V jednom rozhovore ste povedali, že ste ateista, ale uznávate nejaké princípy a tie sa zhodujú s kresťanským Desatorom.

Takmer všetky sa zhodujú s Desatorom. Keď chce byť človek dobrý, nemusí hneď vykazovať, že je veriaci. Poznám veľa dobrých, milých ľudí, ktorí sú v podstate veriaci, len to nemajú uchopené cez kresťanstvo.

Stáročia, tisícročia potvrdzujú, že Desatoro sú pravidlá, normy, ktoré ľuďom vyhovujú.

Desatoro pravdepodobne vzniklo v zlej dobe. Je to základný manuál na to, ako by malo ľudstvo prežiť. Všetkých desať Božích prikázaní je zároveň desať etických prikázaní, ktoré zaručujú, že populácia sa bude vyvíjať správnym spôsobom. Verím v znamenia, verím v nepochopiteľné záležitosti, preto ich prijímam. Lebo ich nechápem. Ale je to pre mňa úplne legitímna záležitosť.

Keď ste raz hovorili o posmrtnom živote, povedali ste, že pre vás by malo zmysel, keby vaše ostatky spočinuli na jednom mieste spolu s ostatkami blízkeho človeka.

Pre mňa sa fyzickou smrťou nič nekončí. Verím v niečo ďalej, vo vyvrcholenie života na tejto zemi. Chodím po nej ako nejaká vytvorená konglomerácia buniek, akýsi stroj z mäsa, ktorý ovláda nejaká hlava. Keď sa potom stretnem s človekom, s ktorým tento život prežijem, je dobre, ak môže toto moje telo, ktoré mi spôsobovalo radosť a pozemskú rozkoš, ostať v blízkosti druhého tela, ktoré prispievalo k jeho radosti. Keď sa telo rozpadne, vždy niečo zostane, a ak by sa to premiešalo s ostatkami iného tela, ktoré som miloval, bolo by to najšťastnejšie. Dve telá by boli spolu aj potom. Už teraz to vnímam ako nesmrteľnosť, že fyzické raz ostane spolu naveky. Duše si môžu riešiť svoje vzájomné vzťahy a lásky na úplne inej platforme.

Čo je telesné a čo je duševné?

Keď má človek rád pivo, tak si ho dá. Ak máte telo. Keď telo nemáte a vidíte niekoho, kto ho pije, nemôžete si ho dať, lebo už nemáte ani senzory, ktoré by vnímali jeho chuť. Je to také zvláštne peklo. Ak ste si prečítali nejakú knihu, získali ste vedomosť, tá ostáva a ide s vami ďalej. Je to frekvencia, ktorá vás posúva vyššie. Ak ste podľahli len duševným rozkošiam, rôznym závislostiam, čo robí telu dobre, zrazu to nebudete mať, bez tela to nemá zmysel. Ale ak si prečítate dobrú knihu, ostane vám z nej dobrý pocit, nejaká vedomosť. To ide s vami ďalej. Frekvencia obohateného vedomia je omnoho väčšia ako frekvencia neobohateného pred prečítaním knihy. Čím je vyššia frekvencia, tým je duša vyššie. Takýto človek sa dostane ďalej ako iný, ktorý stále len rozpráva, aké bolo to pivo dobré.

Keď hovoríte o knihách, za dobrý román považujem taký, s ktorým človek žije. Pri jeho čítaní i spomienkach naň, napríklad už v bežný deň po najnovšej prečítanej kapitole. Vtedy akoby som hľadel na svet postavami románu.

Áno, to zostáva. Veľa ľudí však už nečíta, pozerá na filmy. Ak dostávate v priebehu dvoch hodín vyslovene niečo iba ako sfilmované, môže vo vás niečo ostať. Ale ak čítate nejakú knihu, je to dlhšie, prevteľujete sa do postáv, obdobia, filozofie. Keď žijete v niečom už len tri, štyri dni, nádych života vás neopúšťa ani v ďalších dňoch. Knihy učia narábať s informáciami, triediť ich a niekedy aj vytlačiť iné zo života. Dobrá kniha vás učí rozmýšľať.

Keď som mal trinásť, štrnásť rokov a začal som intenzívne čítať, sem-tam prišiel otec, vzal knihu do rúk, poťažkal ju a opýtal sa, o čo v nej ide, lebo sám túžil po vyššom vzdelaní, ktorého sa mu pre chudobu a nepriazeň systému nedostalo. A pridal: Nečítaj všetko, zlá kniha ťa môže pokaziť. Mal pravdu, dôležité je, čo čítate a v akom veku to čítate. Keď si prečítate knihu nevhodnú pre určitý vek alebo mieru vášho poznania, môže to byť nebezpečné.

O slovách napísaných v knihe rozmýšľate, dostanú sa vám pod kožu. A s nimi prichádza informácia.

Každá informácia vás obohatí?

Áno. Ak čas ukáže, že informácia nebola správna, obohatenie tam napriek tomu stále je.

Spomenuli ste, že čím na vyššej frekvencii človek funguje, tým je jeho život hodnotnejší.

Život teraz, ale hlavne po smrti.

Prečo?

Vychádzajúc z toho, že nerozprávame iba o fyzickom tele, žijeme ako bytosti. Okolo vás sú ľudia, ktorí idú po práci na pivo, večer prídu domov, majú s partnerom intímny život. Na druhý deň to isté. Takýto človek sa v podstate oddáva len hmotným zážitkom. Stále je to spojené len s telom. Iný si namiesto toho večer prečíta dobrú knihu. Alebo sa dá na nejakú tvorbu. Začne rozmýšľať, pritom nie fyzicky, zapája svoj mozog. Nadobúda väčšiu frekvenciu. Myšlienka,  informácia, ktorú získal z kníh, spôsobí, že môže stretávať aj iné myšlienky.

Kde lietajú myšlienky?

Myšlienky sú všade. My sme len akési snímače, ktoré ich zachytia alebo nie.

Ako ste vy zachytili nejakú myšlienku?

Včera som bol v Piešťanoch a chcel som nafotiť rybárika. Chodil som osem hodín, lebo som mal informáciu, že tam je. Nenašiel som ho. Zrazu som si len tak sadol do auta, že sa nenechám viesť informáciami, ktoré som mal, nechal som sa viesť intuitívne. Dostal som sa do jednej dediny, zastal som pri rybníku, vystúpil som. Prišiel som k nejakej močarine, sadol som si na pník, bol tam tieň, a pomyslel si, že možno priletí. A priletel. Prečo som sa dostal do nejakého žabokrekového priestoru, kde si nie jeden, dokonca dva rybáriky sadli na vŕbový konárik a ja som ich mohol odfotiť? To sú veci, ktoré sú nad chápaním. Pravdepodobne som sa v tej chvíli dokázal správne naladiť, môj snímač sa dokázal naladiť na informáciu, kde vtáčiky práve sú. Ak sme senzibilnejší ľudia, dá sa to. A nie je to len moja skúsenosť.

Nebola to, jednoducho, náhoda?

Mohla. Ale v každom prípade sa to deje. Telo bolo nástroj, bolo len bager, ktorý mal dve ruky, dve nohy. Myšlienka vnútri v hlave sa objavila, zadefinovala, čo robiť, lebo som sa naprogramoval na frekvenciu a informáciu, kde ten vtáčik vtedy bude. Formát telepatickej komunikácie v minulosti vždy fungoval. Žijeme v technickej dobe, tieto staré praktiky potierame alebo im neveríme.

V zásade uznávate, že existuje niečo hmatateľné, telesné a niečo duchovné. Je to váš spôsob viery?

Áno. Len to nie je viera v kontexte, ktorý sa prezentuje, nechodím do kostola, s niektorými vecami mám problém súhlasiť. Mne neprekáža, keď sa niekto rozhodne žiť nie tým istým spôsobom života ako ostatní.

Toto sú myšlienky, s ktorými žijete tu hore na kopci. Vidíte z neho na brezovské Bradlo, nitriansky Zobor, pohraničnú Veľkú Javorinu.

Áno, presne ako ste povedali, prišiel som do tohto priestoru, aby som si mohol tieto myšlienky odžívať. Keby som žil v Bratislave, musel by som omnoho viac bojovať sám so sebou a s tým, že by mňa doliehali ťažoby sveta. Tu je to z mojej strany trochu egoistické, ale tu som si vytvoril svet, ktorý mi sedí a v ktorom som v prvom rade lepší. Určite by som bol omnoho horší človek, keby som žil tam. Pociťoval by som nejakú skrivodlivosť a mal by som ambíciu nejako to riešiť. Tu žijem v súlade s prírodou.

A čo iní okolo vás?

Mám svoje etické zásady, svojich Desať Božích prikázaní. A nielen ja. Moja dcéra napríklad nedokáže klamať, dodržiava pravidlá. Teraz už začínam byť sebavedomý, začínam život chápať tak, aby mne bolo veľmi dobre. To dobré je tu, nie tam. Nie každý musí byť taký. Ako som povedal, svet nie je ani dobrý, ani zlý a ani ľudia nie sú ani dobrí, ani zlí. Každý z nás musí byť trochu egoista, aby si odžil svoj piesoček v najväčšom možnom šťastí. Keď je človek šťastný, nerobí iným zlé veci.

Raz ste povedali, že svet, čo vám nevyhovuje, vyplavuje z vás zlé vlastnosti. No nie všetci si môžu dovoliť žiť v takom svete, ako by si priali. Niekto napríklad v meste musí zostať.

Ale ja som v Bratislave tiež šťastný. Chodím do lodenice v Karlovej Vsi, sadnem si na breh, je to tam nádherné. Alebo idem do rakúskeho Carnuntumu, posadím sa pod bránu, cítim tam starých Rimanov. A to preto, že mám o nich informáciu, že tam mali stany, gladiátorov, ožíva mi to. Kto tú informáciu nemá, povie si – aká stará brána a dosť. Ale ak máte informáciu, že svojho času tam bolo viac obyvateľov ako v Ríme, keď si prestavíte líniu Dunaja a údajných barbarov na druhom brehu, ktorí však boli takisto sofistikovaní ľudia, čo chodievali do rímskych kúpeľov, a keď si vybavíte tento kontext, tak to vidíte úplne inak, ako keď si len poviete – aká je to brána. Vedomie, informácia vám zrazu pomôžu byť šťastný, možno aj v priestore, kde by ste ani nemali byť.

Odporúčate nasávať informácie. Pre niekoho to môže byť problém.

Ak sa raz naučíte byť závislý na informáciách, ktoré vám otvárajú nové priestory a robia vás šťastným, potom ich hľadáte. Ak ich nemáte a niekam prídete na výlet, dáte si iba miestne pivo, možno to najlepšie, ale tam sa to pre vás končí. Pre mňa sa to pri tom pive len začína.

Vychádzajme z vašich postojov. Čo by sa malo zmeniť na Slovensku, aby ľudia takto rozmýšľali?

Vzdelávanie. Len múdry a kultúrne vzdelaný národ chápe kontext informácií. Aby bol človek šťastný, nemôže byť v kŕčoch alebo pochybnostiach. Pochybnosti má preto, lebo nevie, a to vyvoláva dezinformácie, ktorým človek uverí. Šťastný dokážete byť v akejkoľvek životnej situácii, ak si ju viete správne vyložiť. Ak chcete, aby taká nebola, trápite sa.