Dominik Stroukal

Spojené štáty zažívajú jeden z najväčších vládnych shutdownov vo svojej histórii. Federálne úrady stoja pre spory o rozpočet a s nimi aj štatistický úrad, ktorý zaisťuje kľúčové makroekonomické dáta.

Fed tak rozhodoval prakticky naslepo. Bez nových čísel o trhu práce, výrobe alebo spotrebe sa musel spoľahnúť na intuíciu a posledný dostupný údaj o inflácii, ktorý ukázal septembrový rast cien na 2,9 percenta.

Americký ekonóm Murray Rothbard kedysi napísal, že štatistika je Achillovou pätou štátu. Tvrdil, že bez čísel štát ani nemôže predstierať, že rozumie tomu, čo sa deje v ekonomike.

A keby aj bol Rothbard odporcom centrálneho plánovania a sám presadzoval slobodu trhu, jeho poznámka sa ukazuje ako mimoriadne presná a poučná aj pre fanúšikov centrálnych bánk. Bez dát totiž nie je možné efektívne riadiť žiadnu inštitúciu, a to ani centrálnu banku, ktorá je dnes etalónom racionálneho rozhodovania na základe relevantných údajov.

Fed, ktorý sa snaží zostať mimo politiky, stavia svoje rozhodnutia práve na analýze dát. Jeho sila spočíva v dôvere, že reaguje na realitu, nie na ideológiu. Shutdown však túto istotu rozmetal.

V okamihu, keď štatistici prestali pracovať, sa ukázalo, aká zraniteľná je celá konštrukcia modernej menovej politiky. A sám šéf Fedu Jerome Powell o tom po zasadnutí hovoril. Nie azda, že by akokoľvek spochybňoval vlastnú inštitúciu, ale pripustil, že absencia dát menovú politiku zasiahla.

Zníženie sadzieb bolo vzhľadom na spomaľujúcu infláciu pochopiteľné, ale oveľa väčšou výzvou bola otázka, či Fed ukončí kvantitatívne uťahovanie a nechá svoju súvahu znovu rásť alebo aspoň udržiavať na rovnakej úrovni.