Ľudia, ktorí by na našej strane informačného frontu najradšej zniesli zo sveta všetkých Rusov, vďaka nim čoraz častejšie hľadia na videá, ktoré v reálnom čase zachytávajú smrť človeka v hrôzostrašnej podobe. Na záberoch je totiž vidieť moment smrti, keď človek, ľudská bytosť, hľadí do tváre prichádzajúcemu koňovi apokalypsy, rútiacemu sa rýchlosťou, pred ktorou je zbytočné utekať. On to vie a v poslednej chvíli prosí o život.
A vy si ten pohľad o pár hodín pozriete voľne prístupný na internete. Podľa toho, ktorému „klubu“ fandíte, vytešujete sa z pohľadu na posledné sekundy života človeka. Nie je v tom čosi zvrátené? Prečítajte si komentáre pod tými videami – je ich množstvo. Nie je to nič iné ako vášnivo tlieskať obľúbenému futbalovému klubu.
Pokiaľ v sebe máte kúsok ľudskosti, ten záber vo vás vyvolá des a súcit bez ohľadu na to, či je na ňom Rus alebo Ukrajinec. Majestát smrti predsa neutralizuje všetko, čo dotyčný človek znamenal. Zostáva iba umieranie. Táto úcta pred smrťou patrila k atribútom západnej civilizácie, vybudovanej na silnom náboženskom základe. Ide o atribút nielen našej, ale akejkoľvek civilizovanej spoločnosti, nielen kresťanskej. A jeho likvidácia, cieľavedome budovaná elitami počas tejto vojny, patrí medzi príznaky konca civilizácie. Svedčí o návrate k barbarstvu, ktoré prináša vojna – ak sa pokračovanie vojny presadzuje ako jediné riešenie, ktorému sa musia všetci podriadiť.
Markéta Kutilová vo svojom príznačne nazvanom komentári „Smrť ako livestream. Ako drony menia vojnu a nás“ píše o smrti vysielanej v priamom prenose, ktorá sa stáva bežnou súčasťou nových foriem vedenia vojny.
Posledné roky si postupne a často nevedome zvykáme na rôzne perverzie. Napríklad o tom, ako sa ľudia „stojaci na správnej strane dejín“ považujú za morálne nadradené bytosti len preto, že majú „ten správny“ politický a geopolitický názor, spravidla prefiltrovaný cez nejaký informačne manipulatívny dezinfoweb (to platí pre obe strany).
Tento „charakterový“ výkon si od jedinca nevyžaduje nič iné ako patrične nahnevaný postoj. Stávate sa morálne dobrým (aspoň ste o tom vášnivo presvedčený), nie však preto, že ste sa obetovali a niečo stratili, ako sa to obvykle vyžaduje od hrdinstva. V tomto prípade stačí slovný postoj a pohŕdanie názorovým inovercom.
Túto poruchu osobnosti posúva do vyšších otáčok sledovanie videí a užívanie si nenávisti voči umierajúcim Rusom. Z normálnych bežných ľudí sa stávajú radikáli, nenávisť sa stáva povinnosťou, ktorou signalizujete svoj správny postoj.
Podobne ako sa stal bežným bizarný úkaz, keď sa ľudia doma v papučiach stali vojnovými hrdinami bojujúcimi na strane Ukrajiny, s veľkou kadenciou vypisujú komentáre na počítači, iní sledujú z pohodlia domáceho čalúneného kresla jedno video za druhým a tešia sa zo smrti v hrôze umierajúceho Rusa. Oni tomu tlieskajú a tešia sa – pretože podľa západnej propagandy sa tým stávajú lepšími ľuďmi, bojovníkmi za Ukrajinu.
Vojna dronov a strojov
Podobné čapkovské dilemy o tom, ako stroje menia nielen techniku, ale aj desivým spôsobom správanie a psychológiu ľudí, nie sú nové.
Pozoruhodné však je, že hoci ich poznáme z literatúry a moderný vzdelaný človek by na ne mal byť teda teoreticky pripravený, veľmi ľahko ich riziká ignorujeme práve vtedy, keď sa stanú súčasťou reality a keď nám vyhovujú pri pestovaní nenávisti voči nepriateľovi. Touto chorobou postihnutý jedinec považuje túto nenávisť za správnu a morálne vysokú – pretože ho tak vychoval politicko-mediálny mainstream. Spravidla poskytujúci iba skreslený obraz reality, ktorého úlohou je vo vojnových časoch vytvoriť v občanoch správny postoj a podporu vojny.
Vo vojne občan nemá pochybovať ani uvažovať nad tým, či jeho politické elity konajú správne, či ich politika náhodou nevedie k horším dôsledkom, než sú tie, ktorým sa snažia zabrániť (súčasná vojna na Ukrajine je ukážkový príklad, kam vedie skresľovanie reality).
Na podobný fenomén dronových rizík a nových foriem vedenia vojny už pred pätnástimi rokmi upozorňoval britský historik Niall Ferguson. Vtedy sa začínala dronová éra, teda schopnosť zabíjať konkrétnych ľudí akýmsi joystickom, sediac v pohodlí na druhom konci sveta.
Podľa Fergusona aj aktuálna vojna na Ukrajine prešla tromi fázami. Po tankovom Blietzkriegu nasledovalo delostrelecké bombardovanie a potom prišla práve „dronová vojna“ s významným podielom malých a lacných strojov, ktoré dokážu zničiť miliónovú vojenskú techniku a následkom ktorých sa tanky a obrnené vozidlá vystrašene schovávajú v zázemí a boja sa spoza kôpok sena vystrčiť nos. Sú to práve drony, ktoré dnes opätovne otvárajú tému „konca tankov“.
Jednou z výhod tejto formy boja je aj to, že umožňuje slabším a menším krajinám s nižšími vojenskými kapacitami brániť sa. Ukrajina pomocou lacných námorných dronov predtým podľa Fergusona vyhrala vojnu o Čierne more, keď eliminovala ruskú Čiernomorskú flotilu. (Aktuálna situácia ruskej blokády v Odese však podobnú tézu značne komplikuje.)
Vojna je vlastne multiplayer hra. Situáciu na fronte Ferguson prirovnáva k hrôzostrašnej videohre. Nad vojakmi krúžia mraky stoviek autonómnych dronov ako vražedné sršne. Medzi vojakmi sa stala typickou frázou veta: „Ak ten dron počuješ, si mŕtvy.“
Spolu s Lorenzom Meierom v článku v časopise Time varuje, že USA a Európa musia urýchlene napodobniť ukrajinskú masovú výrobu dronov, ak chcú čeliť budúcim stretom s Ruskom a Čínou.
Ferguson považuje využitie dronov vo vojne za najzásadnejšiu vojenskú revolúciu súčasnosti, pričom varuje, že Západ na tento nový spôsob boja nie je vôbec pripravený. Svoje názory opiera najmä o návštevy a situáciu priamo na Ukrajine. Hrozbu vidí aj v prechode od dronov riadených ľuďmi na autonómne roje, ktoré budú schopné loviť ľudí bez ľudského riadenia.
Vojnové právo
Markéta Kutilová si kladie dôležitú otázku: čo sa stane, ak si spoločnosť zvykne na zabíjanie ako formu zábavy? Podľa medzinárodného humanitárneho práva, teda Ženevských dohovorov a práva ozbrojeného konfliktu, nesmie byť zabitý vojak, ktorý sa jednoznačne vzdáva a je tak vylúčený z ďalšieho boja.
FPV dron však prináša situáciu, s ktorou autori Ženevských dohovorov nikdy nepočítali. Ako sa vlastne človek môže vzdať stroju? Dron predsa nedokáže myslieť, nemôže prijať kapituláciu. Nemôže vziať a v putách odviesť vojaka, ktorý sa vzdal. Nemôže ho odzbrojiť. Nemôže mu dať inštrukcie. Operátor navyše často sleduje obraz len pár sekúnd a sám môže byť vzdialený niekoľko kilometrov. Medzinárodné právo tak bude musieť čeliť otázke, čo v takomto prípade signalizuje dostatočný akt vzdania sa, na ktorý musí krvilačný protivník reagovať zdržanlivo. Pôjde o zdvihnuté ruky alebo hodenie zbrane smerom k dronu? Bude to automaticky znamenať povinnosť zastaviť útok?
Mnohí odborníci na medzinárodné humanitárne právo tvrdia, že ak je kapitulácia jasná a operátor ju dokáže uznať, malo by nasledovať zastavenie útoku. Iba časť vojakov dokáže predstierať kapituláciu. Lenže pár sekúnd váhania môže byť smrteľných pre vašu vlastnú jednotku. Vzdať sa dronu nie je jednoduché a ani jasné.
(Tu však treba dodať, že dronu sa dá vzdať len ťažko, pretože má obmedzenú výdrž. Operátor by síce dokázal vzdávajúceho sa protivníka naviesť do nepriateľských zákopov, lenže háčik je v tom, že dron má limitovanú kapacitu batérie. Obeť by tak mohla so svojím katom letiacim z nebies ľahko „vybabrať“.)
Psychológia zabíjania
Na internete sa to hemží videami, na ktorých vystrašený vojak náhle zbadá dron a v tej chvíli si uvedomí, že mu zostáva pár sekúnd života, a začne prosiť o milosť. Následne je nemilosrdne zabitý. Markéta Kutilová pripomína, že podľa medzinárodného práva je zabitie vzdávajúceho sa vojaka vojnový zločin. My sa na tom bavíme na obrazovke v pohodlí obývačky.
Dronová vojna nezmenila len spôsob zabíjania, ale aj psychológiu zabíjania a jeho sledovania tretími osobami na videách. V minulosti vojak zvyčajne videl človeka, ktorého zabíjal. Čelil vlastnému strachu a morálnej dileme. Dnešný operátor dronov vidí obeť na monitore. Je to preňho avatar na obrazovke, nie živá bytosť. Zabíjanie je šport a divák športový fanúšik, ktorý drukuje svojmu tímu a jeho streleným „gólom“.
Ako dodáva Kutilová: vojna už nie je len dokumentovaná. Vojna sa „streamuje“. Na sociálnych sieťach vzniká nová vojnová kultúra „killcam“, spokojnosť zo smrti a zabitia protivníka. Adrenalín sa šíri podobne ako na futbalovom zápase.
Tieto nové internetové zábavy sú pritom morálne natoľko problematické práve tým, že si neuvedomujeme, ako nás menia. Fanúšikovia killcam sú morálne presvedčení o svojom správnom boji, ktorý ospravedlňuje krutosť voči nepriateľovi.
Ak je takto prevychovaná celá jedna generácia dospelých ľudí, ako bude možné dosiahnuť politický mier v prípade vyhrotených vojenských konfliktov medzi susediacimi krajinami? Psychológia ľudí je predsa nastavená na totálne zničenie protivníka. Ten stelesňuje diabla, pred ktorým sa neustupuje, treba ho len vykoreniť.
V tomto bode by mohla padnúť aj istá výčitka voči reportérom, ako je Markéta Kutilová. Dokážu síce pomenovať vážne morálne dilemy, ale už málo sa venujú tomu, ako k nim vlastne došlo. Celé roky tu predsa mediálne prostredie túto psychológiu vytváralo a ľudí k nej cielene viedlo. Vytvárali sa pochybné a dezinformačné interpretácie vojny, o ktorých sa nesmelo kriticky diskutovať. Nepriatelia na bojisku boli označovaní za pluk čertov, ontologicky a morálne definitívne uzavreté bytosti, spadajúce pod zlo, s ktorým sa nesmie diskutovať a ani hľadať riešenia. Používali sa detinské vysvetlenia vojny o tom, ako Putin bez akejkoľvek príčiny a dôvodu, číro z vlastnej vôle zaútočil, túžiac si len tak podmaniť susednú krajinu. Burcovala sa primitívna propaganda, podľa ktorej sa musí Rusko zničiť a každý vojak na ruskej strane je zlom, ktoré nie je hodné života a ani súcitu.
