Petr Drulák

Pripisujú to korupcii a nekompetencii. Jednotky z prvej línie bojov už toho mali dosť a obrátili svoje zbrane proti jednotkám prezidentskej stráže, ktoré nie sú tak exponované a navyše lepšie zaistené.

Prevraty ako cesta k moci

Prezident Tiani síce patrí k tváram novej suverenistickej politiky sahelských štátov, ktorá sa vyznačuje odklonom od Francúzska a väčšou spoluprácou s Čínou a Ruskom, ale medzi lídrov sahelskej konfederácie úplne nezapadá. Všetci traja sa síce dostali k moci prevratom, ale tu sa podobnosti končia.

Prezidenti Mali a Burkiny Faso sú o generáciu mladší, vlády sa zmocnili v hodnostiach nižších dôstojníkov ako zástupcovia mladej generácie, ktorá chce vykročiť radikálne odlišným smerom. Tiani v hodnosti generála zosobňoval staré poriadky a ako dlhoročný veliteľ prezidentskej stráže niekoľko pokusov o prevrat odvrátil, než nakoniec sám prezidenta zosadil.

Podľa všetkého nie preto, že by odmietal jeho politické smerovanie, ale preto, že prezidenta podozrieval, že sa ho chystá vystriedať. Skôr než Tiani môžu byť na jednej vlne so sahelskými susedmi dôstojníci, ktorí sa ho koncom augusta pokúšali zosadiť.

To však neznamená, že by sa Mali a Burkina Faso do pokusu o prevrat nejako zapojili. Neangažovali sa vôbec. Počkali, ako to dopadne, potom pučistov odsúdili a vyslovili neochvejnú podporu svojmu prezidentskému kolegovi. Keď Tiani bojoval o prežitie, pomohlo okrem Ruska aj Alžírsko. Do hlavného mesta Niamey vyslalo štyri vojenské lietadlá. Táto saharská veľmoc sa zatiaľ vyhýbala vojenským akciám v zahraničí, ale už v lete Nigeru darovala štyri vrtuľníky.

Alžírsko sa o Niger zaujíma predovšetkým pre plynovod, ktorý má cez Niger privádzať do Alžírska plyn z Nigérie. Odtiaľ potom bude putovať na hladný európsky trh – do Španielska a Talianska. Plynovod sa buduje ako rýdzo suverenistický projekt, teda bez účasti západných korporácií, ktorý má ďalej posilniť alžírsku pozíciu ako európskeho dodávateľa. Suverenistický prístup zodpovedá dlhodobej orientácii Alžírska, ako aj aktuálnemu smerovaniu Nigeru.

Nigérijský plyn by však do Európy mohol privádzať ešte alternatívny o polovicu dlhší a dvakrát drahší megaprojekt, ktorý má prepojiť podmorskými rúrkami tucet západoafrických štátov so Západnou Saharou a Marokom. Prozápadné Maroko samo žiadny plyn nemá. Potom, čo pred piatimi rokmi prišlo po roztržke o dodávky z Alžírska, kupuje drahý LNG v Španielsku.

Súperenie Maroka a Alžírska

Vtedy vyvrel dlhoročný alžírsko-marocký spor o Západnú Saharu: Maroko ju de facto ovláda, Alžírsko podporuje jej boj za nezávislosť a ťažko nesie, že sa Západ v posledných rokoch prikláňa k Maroku. Plynovod by z Maroka urobil dodávateľa, s ktorým by Európania mali jednoduchšiu dohodu ako so suverenistickým Alžírskom. Alžírsko dnes opúšťa svoju politiku neangažovanosti, aby zamedzilo akýmkoľvek pochybnostiam o životaschopnosti plynovodu cez Niger.

Popri energetických záujmoch Alžírsko tiež buduje vlastnú zónu vplyvu v južnom susedstve, kde sa chce presadiť ako alternatíva voči francúzskemu vplyvu. V lete sa začalo opäť zbližovať s Mali, potom, čo vlani obaja susedia prerušili diplomatické vzťahy. Historická návšteva malijského premiéra v Alžírsku sa konala bezprostredne po pokuse o prevrat v Nigeri a v septembri zase navštívil alžírsky premiér hlavné mesto Bamako.

Krajiny sahelskej konfederácie zbližujú s Alžírskom nielen spoločné projekty, ale aj spoloční nepriatelia. Nigerská vláda vidí za pokusom o puč Francúzsko a Spojené arabské emiráty, ktoré sa v severnej Afrike angažujú a podobne ako Maroko udržiavajú prozápadný kurz.

Alžírsko má vzťahy so svojou bývalou koloniálnou veľmocou dlhodobo napäté a vzťahy s Emirátmi prerušilo pred niekoľkými týždňami pre proizraelskú politiku Emirátov aj pre ich zasahovanie v Saheli.

Ak kroky posledných mesiacov vyústia do hlbšieho partnerstva medzi Alžírskom a sahelskou konfederáciou, vznikne v severnej Afrike silný blok, ktorý niektorých európskych susedov nepoteší.

Najmä tých, ktorí sa domnievajú, že sa o regióne má rozhodovať v Paríži alebo Washingtone.

Pritom ani Francúzsko, ani USA už na to nemajú. Aj v otázkach, ktoré sú pre nich dôležitejšie, im chýbajú zdroje. A rovnako je na tom Rusko. Wagnerovci môžu pomôcť rozohnať vzburu niekoľkých jednotiek, ale na vojnu s islamistami to nestačí.

Čína v Sahele síce nakupuje, ťaží a stavia, ale nejaví najmenšiu chuť na vojenské zapojenie. Nezostáva nič iné, len aby sa regiónu ujali tí, čo tam žijú.