Burnham si úspešne získal Trumpa. Tým, že nie je Starmer

Nový britský premiér mal mnoho dôvodov, prečo s obavami očakával svoje prvé stretnutie s americkým prezidentom Donaldom Trumpom, ktoré sa minulý týždeň uskutočnilo v New Yorku v rámci Valného zhromaždenia OSN.

V uplynulých týždňoch mal americký prezident opakované politické výpady smerom k Spojenému kráľovstvu – najskôr naznačil, že podporuje argentínske nároky na Falklandské ostrovy, a potom počas cesty do Írska vyjadril názor, že je za zjednotenie Írska. A to by znamenalo, že by Británia prišla o Severné Írsko v prospech Írskej republiky.

Tieto kroky nasledovali po niekoľkých mesiacoch neustálej Trumpovej kritiky Spojeného kráľovstva, a to v otázkach siahajúcich od britských plánov postúpiť Čagosove ostrovy Mauríciu, cez nezmyselnosť britskej energetickej politiky, až po Trumpovu oprávnenú nespokojnosť s britskou vládou v súvislosti s jej odmietnutím poskytnúť britské základne na použitie americkými silami pri útokoch na Irán.

Vzťahy na historickom minime

Inými slovami, vzťahy medzi USA a Spojeným kráľovstvom sú na historickom minime. Dá sa povedať, že „vzájomný vzťah“ je na najnižšej úrovni od Suezskej krízy v roku 1956, keď nedostatok americkej podpory pre britské nároky na Suezský prieplav viedol k poníženiu Anthonyho Edena a k vážnemu napätiu v transatlantickom priateľstve.

Mohlo by Vás zaujímať Karol III. žartoval na večeri s Trumpom: Bez Britov by ste hovorili po francúzsky

Burnham navyše vstupoval na stretnutie s viacerými nevýhodami. Rozhodne totiž nepatrí k politikom, ktorých by pozorovatelia označili za ľudí blízkych Donaldovi Trumpovi. Celý život sa hlási k ľavici, presadzuje mnohostrannú medzinárodnú spoluprácu a zastupuje Labouristickú stranu, ktorá čoraz viac inklinuje k pohľadu na Spojené štáty skôr ako na globálneho zloducha než ako na silu pôsobiacu vo svete v prospech dobra. Burnham tak vychádza z myšlienkovej tradície, ktorá je trumpizmu takmer priamym protikladom.

Ak by sa prezident rozhodol urobiť z Burnhama odstrašujúci príklad – podobne ako pri neslávne známom stretnutí prezidenta Volodymyra Zelenského v Bielom dome v roku 2025 –, jeho čerstvo sa formujúce premiérstvo mohlo utrpieť vážnu ranu. Ak by sa, naopak, Burnham v takej situácii rozhodol Trumpovi postaviť, Spojené kráľovstvo mohlo čeliť diplomatickému konfliktu mimoriadneho rozsahu.

Burnhamova najsilnejšia karta: nie je tým druhým

Napokon to dopadlo celkom dobre. Aspoň zatiaľ. Povzbudivý prvý kontakt medzi oboma mužmi by však vo Whitehalle ešte nemal vyvolávať priveľké sebavedomie. Na palubnej doske stále bliká niekoľko výstražných kontroliek.

Už zo samotného stretnutia bolo cítiť, že Burnhamova prítomnosť bola pre amerického prezidenta prinajmenšom rovnako pripomienkou jeho úspešného zúčtovania s predchádzajúcim britským premiérom ako prejavom skutočných sympatií k jeho nástupcovi. Keď sa Trumpa pýtali na stav transatlantických vzťahov, odpovedal: „Teraz sú na tom lepšie, než boli za vášho posledného premiéra, povedzme to tak.“

Vzťah medzi Trumpom a Keirom Starmerom sa totiž stal povestne zlým. Ku koncu jeho pôsobenia na čele vlády naňho americký prezident na svojej platforme Truth Social útočil takmer denne. Britov vykresľoval ako slabých a neschopných v obchode, energetike aj diplomacii a terčom jeho útokov sa stal dokonca aj Starmerov charakter.

Vo svetovej diplomacii je len máločo skutočne bezprecedentné, no rozpad vzťahu medzi americkým prezidentom a britským premiérom až do podoby osobných urážok na internete sa k tomu označeniu nepochybne približuje.

Pre Burnhama tak bola najdôležitejšia podmienka na získanie si amerického prezidenta zároveň tou jedinou, na ktorej nemusel vôbec pracovať: nebol Keir Starmer.

V zásadných otázkach ostávajú veľké rozpory

Zvyšok bude podstatne náročnejší.

Trump počas spoločného vystúpenia pred novinármi pripomenul, že naďalej ostro odmieta britskú dohodu s Mauríciom o Čagoských ostrovoch. Briti pritom majú dôvod cítiť sa poškodení.

Keď sa totiž dohoda uzatvárala, Spojené štáty s ňou súhlasili. Podľa nej sa majú Čagoské ostrovy, na ktorých sa nachádza dôležitá americko-britská vojenská základňa Diego Garcia, odovzdať Mauríciu. K uzavretiu dohody navyše došlo ešte počas Trumpovho prvého funkčného obdobia.

Americký líder však medzičasom zmenil názor a dnes od Britov očakáva, že dohodu zvrátia spolu s ním. Keďže to Londýn odmieta, Trump ho za to chce politicky potrestať.

Mohlo by Vás zaujímať Čagoské ostrovy: keď sa koloniálny spor mení na súboj troch veľmocí

Pre Burnhama bude mimoriadne náročné nájsť v tejto otázke správny postup. Britská vláda je – či už oprávnene, alebo nie – hrdá na predstavu, že Spojenému kráľovstvu možno dôverovať, že dodrží svoje slovo. A vo Whitehalle je veľa ľudí, ktorí bez ohľadu na vlastné výhrady voči dohode zastávajú presvedčenie, že „slovo Angličana platí“.

Británia sa teda ocitla v pasci: ak dohodu o Čagoských ostrovoch zruší, bude vyzerať, akoby porušila svoje slovo. A čo je ešte horšie, bude pôsobiť ako vazalský štát Spojených štátov. Ak dohodu zachová, odcudzí si svojho najdôležitejšieho spojenca.

Burnhamov domáci problém: nebyť príliš blízko Trumpovi

Problémy vo vzťahoch medzi Londýnom a Washingtonom sa však Čagoskými ostrovmi ani nezačínajú, ani nekončia. Britský premiér sa opiera o približne 400 ľavicových poslancov v Dolnej snemovni, pričom mnohí z nich čelia vo svojich obvodoch konkurencii ľavicových kandidátov výrazne podporujúcich palestínsku vec.

Aj preto bude preňho politicky veľmi ťažké postaviť sa v otázke Iránu na Trumpovu stranu. Británia tak pravdepodobne bude aj naďalej odmietať sprístupniť Spojeným štátom svoje vojenské základne. Rovnako nebude mať premiér veľký priestor zvrátiť nový, výrazne kritickejší britský postoj k Izraelu, pretože aj ten je výsledkom domáceho politického tlaku a nemožno ho jednoducho odsunúť bokom.

Napokon je tu Trumpov odpor voči britskej energetickej a imigračnej politike, ktoré americký prezident – a do značnej miery oprávnene – považuje za samovražedné. Labouristická vláda sa prinajmenšom javí ako otvorená myšlienke ďalšej ťažby ropy v Severnom mori, čo by v Trumpových očiach mohlo Burnhama do istej miery odlíšiť od jeho predchodcu. Zatiaľ je to však skôr nádej než istota. A ako pri každom inom posune smerom k Trumpovi, aj za tento bude musieť Burnham zaplatiť nespokojnosťou ľavicového krídla, od ktorého jeho premiérsky post závisí.

Burnham teda napokon možno urobil na obyvateľa Bieleho domu dobrý prvý dojem. Lenže toto bola tá ľahšia časť: skutočnosť, že nie je Keir Starmer, mu pri tomto stretnutí poskytla výhodu, ktorú pri ďalších stretnutiach už mať nemusí. A pre Whitehall zostáva nevraživosť Bieleho domu vážnym problémom, hoci toto prvé stretnutie sa nieslo v podstatne priateľskejšej atmosfére, než sa niektorí vysokí britskí úradníci obávali.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.