Máte dar vidieť chyby iných? Je načase skontrolovať košík s pieskom

Mať dary Ducha Svätého sa často vníma ako prejav hlbšieho vzťahu s Bohom - dar prorokovať, dar hovoriť jazykmi, dar uzdravovať. Kto z nás by nechcel mať takúto duchovnú superschopnosť? Ako ľahko by sa potom hovorilo o Bohu. Ako dobre by sa evanjelizovalo.

Raz som sa však stretol s niečím, čo ma zaskočilo. Jedna pani mi v intímnej chvíli, akoby sa chcela podeliť o tajomstvo, povedala: „Mám dar Ducha Svätého…“ Odmlčala sa, čím zvýšila napätie a urobila túto chvíľu ešte posvätnejšou. Cítil som sa poctený, že práve mne prezradí niečo, čo vyviera z jej hlbokého vzťahu s Bohom.

Keď zistila, že nastal správny okamih, a bola si istá, že nás nikto nepočúva, dokončila vetu: „Dar Ducha Svätého vidieť chyby druhých.“

Pôsobilo to, akoby držala v rukách certifikát medzi duchovne zrelými. Ako duchovný kontrolór kvality.

Keď človek začne spoznávať Boha, prirodzene sa stane niečo zvláštne. Akoby sa v jeho duši zvýšil kontrast. To, čo predtým vyzeralo nenápadne, odrazu kričí. Temnota, ktorú sme roky nosili v sebe ako tichého nájomníka, sa začne rozťahovať po miestnostiach. Hriech zrazu nevnímame ako teóriu, ale ako pach, ktorý sa nedá prevoňať parfumom.

Vtedy začíname chápať pokánie. Nie ako romantiku s dramatickými slzami, ale ako tvrdú, únavnú prácu s vlastnou špinou. Je to ako nečakané čistenie chladničky: zistíme, že škvrny nepochádzajú z posledného týždňa, ale sú staré mesiace, možno roky.

A čím viac človek spoznáva hnilobu v sebe, tým citlivejšie si všíma zápach u druhých. To, čo objavil vo vlastnom vnútri, dokáže rozpoznať aj u iných. Niekto to dokonca dokáže so zvláštnou presnosťou. Vie trafiť do živého. Pomenovať to najcitlivejšie miesto. No otázka znie: Je dar analyzovať chyby druhých naozaj darom Ducha Svätého?

Odpoveď môžeme nájsť v živote Abbu Mojžiša. Svätý Mojžiš spáchal v živote nespočetné množstvo hriechov. Bol zlodejom a vrahom, ktorý sa potuloval egyptskou púšťou a ničil všetko a každého, koho dostal do rúk. Keď sa obrátil a stal sa mníchom, jeho múdrosť začali vyhľadávať mnohí. No nikdy nezabudol na svoje hriechy.

Raz jeden mních padol do hriechu a bratstvo zvolalo snem, aby rozhodlo o jeho treste. Abba Mojžiš nechcel prísť, ale po naliehaní súhlasil. Na cestu si vzal košík naplnený pieskom, spravil v ňom dieru a nechal piesok, aby sa sypal za ním. Keď sa ho mnísi spýtali, prečo nesie košík, odpovedal: „Za sebou nesiem svoje mnohé hriechy, ktoré nevidím, a prichádzam súdiť chyby iného.“

Abba Mojžiš pochopil, že často vôbec nevidíme množstvo vlastných hriechov. Sypú sa do sveta ako piesok z koša a ani si neuvedomujeme, ako ubližujeme druhým, ako zanedbávame prikázania, ako nedokážeme milovať Boha a blížneho. A predsa si namýšľame, že sme schopní jasne súdiť druhých.

Bojujeme s tým neustále. Cirkev nám však dáva prostriedky, ako obrátiť pozornosť späť na vlastný život. Napríklad pri príprave na sväté prijímanie sa modlíme modlitbu svätého Jána Zlatoústeho: „Verím, Pane, a vyznávam, že ty si naozaj Kristus, Syn živého Boha, ktorý prišiel na svet spasiť hriešnikov, z ktorých ja som prvý.“

Tento motív sa opakuje stále. Je to úvaha o hriechu a nehodnosti, no nie o hriechu iných. Je to úvaha o mojom hriechu. Pretože ja som najväčší hriešnik. Nepremýšľame tak preto, aby sme sa zničili. Úprimnosť je vyvážená nádejou. Nič sa nedá porovnať s nekonečnou Božou láskou a milosrdenstvom. „Nie z ľahkomyseľnosti pristupujem k tebe, Kriste, môj Bože, ale vkladám svoju dôveru do tvojej nevýslovnej dobroty.“

Dôverujeme milosrdenstvu Boha, ktorý chce, aby sme všetci boli s ním v jeho Kráľovstve, aby sme mali účasť na jeho radosti, pokoji a večnom živote. Napriek hriechu, pýche, egoizmu, hnevu a všetkému, s čím zápasíme, nám Boh skutočne ponúka dar spásy. Keď si uvedomíme, že nás Boh miluje aj ako hriešnikov, malo by nás to viesť k tomu, aby sme milovali aj tých, ktorí hrešia. A najmä vtedy, keď hrešia.

Ak sa niekedy chystáme niekomu hovoriť o jeho hriechu, mali by sme to robiť len veľmi zriedkavo. A ak už, tak s pokorou a jemnosťou. V ôsmej kapitole Evanjelia podľa Jána čítame o žene pristihnutej pri hriechu. Ľudia ju chceli ukameňovať. Ježiš sa nepridal k ich hnevu. Povedal: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň.“ A keď si uvedomili vlastné hriechy, zahanbení odišli.

Až potom, keď ju ochránil pred davom, pristúpil k nej a povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a viac nehreš.“ Ježiš jej povedal, aby prestala hrešiť, ale až po geste lásky. Dav ju chcel odsúdiť a zničiť. Ježiš ju chcel uzdraviť. Jej pokánie prišlo z lásky, nie zo strachu.

Preto sa musíme najprv sústrediť na svoje vlastné hriechy. Liečiť svoje rany. Obrátiť sa k Bohu s úprimnosťou, pokorou a dôverou v jeho milosrdenstvo. A ak máme niekomu pomáhať, musíme si pamätať, že v boji s hriechom sme spolu. My sami nesieme svoj košík piesku.

Nemáme právo súdiť a odsudzovať. Ak pomáhame druhým vidieť ich hriech, musíme im ponúknuť lásku a trpezlivosť, ktorú ponúka Kristus nám. Bezpečný priestor pre návrat k Bohu.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.