Jasný smer, s výhodami na dohľad
Smer, ktorým sa bude uberať Burnhamova vláda, by teda mal byť pomerne jasný: hoci návrat Spojeného kráľovstva do zoznamu členov EÚ zďaleka nie je zaručený, teraz je definitívne na stole.
Niet pochýb o tom, že ak by sa podarilo nejakým spôsobom dojednať členstvo v EÚ, niektoré z problémov, ktoré trápia Britániu – politicky aj ekonomicky – by sa skutočne mohli vyriešiť. Napríklad jedným z najväčších problémov pre zástancov únie medzi Anglickom, Škótskom, Walesom a Severným Írskom je skutočnosť, že samotný brexit bol hlboko anglickým hnutím, ktoré bolo presadené drvivou väčšinou anglických hlasov proti väčšine hlasov v ostatných troch konštitutívnych národoch Spojeného kráľovstva. Keďže Spojené kráľovstvo je jedným politickým celkom, nemalo by to mať žiadny význam. Vo všetkých troch národoch, ktoré nehlasovali za brexit, však separatistické hnutia vnímajú referendum ako otvorenú ranu a za slabé hospodárske výsledky vinia odchod z Európy.
Pokiaľ ide o hospodárstvo, aj ten najvernejší zástanca brexitu by musel priznať, že britské hospodárske ukazovatele sú od vystúpenia z EÚ zreteľne slabé. Debata sa netýka toho, či britská ekonomika čelí ťažkostiam – ide skôr o to, či sú tieto ťažkosti spôsobené brexitom, alebo s ním len súvisia. Nech už je to akokoľvek, ak posudzujeme situáciu čisto z hľadiska národnej bilancie, existuje silný argument, že opätovné prijatie do obchodného bloku EÚ by britskej ekonomike prinieslo oveľa viac prospechu ako škody.
Zlyhal brexit – alebo bol brexit odsúdený na zlyhanie?
Tým sa však výhody – hoci môžu byť významné – v skutočnosti pravdepodobne končia.
Západní komunisti už dlhodobo vysvetľujú neúspechy komunizmu tvrdením, že komunizmus bol vždy iba „nesprávne realizovaný“, a nie skutočne vyskúšaný, a predstavujú si, že existuje dokonalá komunistická spoločnosť, ktorú ešte stále možno dosiahnuť. Niektoré vysvetlenia, ktoré zástancovia brexitu ponúkajú v súvislosti s povolebným útlmom Spojeného kráľovstva, môžu občas znieť, akoby ich napísal ten istý autor.
Objektívne vzaté však stúpenci brexitu môžu mať pravdu. V reakcii na Burnhama vplyvný konzervatívny novinár Tom Harwood v stredu tvrdil, že britských zástancov brexitu zradili politici, ktorí nikdy skutočne nechceli odísť a ktorí „ukradli“ brexit jeho podporovateľom tým, že nezrušili obrovské časti britského práva, čím Spojené kráľovstvo zostalo technicky nezávislé, ale duchovne európske.
V Harwoodovej analýze je určite kus pravdy, hoci môže byť stranícka. Tí, ktorí si predstavovali Britániu zbavenú ťažkopádnej regulácie EÚ, si po brexite určite nesplnili svoje želanie, čo znamená, že veľká časť ich experimentu sa nikdy neuskutočnila.
Namiesto toho, aby sa krajina premenila na Singapur na pobreží Atlantiku, čo bola vtedajšia vízia, Spojené kráľovstvo len prerušilo svoje formálne väzby s Bruselom, pričom vo veľkej miere zostalo v súlade s európskou legislatívou. Vo svojom prístupe k podnikaniu, daniam, regulácii a slobode prejavu zostáva oveľa viac európske, než aby sa dalo povedať, že sa amerikanizovalo.
Riskantná cesta „opätovného vstupu“
Tieto otázky sú však do istej miery abstraktné: tvrdenie, že „skutočný brexit sa nikdy nevyskúšal“, nie je presvedčivou odpoveďou pre tých, ktorí ho chcú zvrátiť. Oveľa presvedčivejšie budú s najväčšou pravdepodobnosťou náklady spojené s opätovným vstupom.
Objektívnym faktom je, že Spojené kráľovstvo bolo v čase svojho rozchodu s Bruselom – povedané jednoducho – príjemcom veľmi výhodnej dohody. Neprešlo na euro. Ťažilo z výraznej finančnej zľavy, ktorú vyjednala Margaret Thatcherová, čo znamenalo, že do rozpočtu prispievalo oveľa menej ako štáty podobnej veľkosti. Úspešne vyjednalo rad výnimiek z právnych predpisov a nariadení EÚ, ktoré považovalo za príliš zaťažujúce.
Je takmer nemožné predstaviť si, že by sa Spojené kráľovstvo mohlo opäť pripojiť za rovnakých podmienok.
Vydanie bianko šeku Bruselu
Voliči vo všeobecnosti chápu náklady oveľa lepšie ako prínosy. Ak by sa Burnham chcel opäť pripojiť k EÚ, musel by čeliť presvedčivým argumentom svojich oponentov, že hlavným dôsledkom takéhoto rozhodnutia by bol presun obrovských súm peňazí do Bruselu a prípadné ohrozenie menovej nezávislosti Spojeného kráľovstva v súvislosti s citlivou otázkou eura.
Bol by tiež vystavený obrovskej kontrole v súvislosti s politikou voľného pohybu a migrácie v EÚ – hoci sa dá argumentovať, že vlastná migračná politika Spojeného kráľovstva sa od európskej v prvom rade príliš nelíši.
Je takmer nepredstaviteľné, že by sa takéto rozhodnutie mohlo prijať bez referenda, čo situáciu ešte viac komplikuje. Keďže rozhodnutie o vystúpení z EÚ prijali voliči, je veľmi pravdepodobné, že by voliči požadovali právo vyjadriť sa k tomu, či by sa toto rozhodnutie mohlo zrušiť. To je kľúčový bod, ktorý je potrebné pochopiť.
Je to dôležité, pretože je nepravdepodobné, že by EÚ sama od seba vstúpila do podstatných rokovaní so Spojeným kráľovstvom o opätovnom vstupe do EÚ bez pevného rozhodnutia Spojeného kráľovstva usilovať sa o opätovný vstup. K tomu by s takmer istotou mohlo dôjsť až po referende. Referendum by sa preto nakoniec stalo, dalo by sa povedať, rozhodnutím o tom, či dať Bruselu v týchto rokovaniach voľnú ruku.
Predstavme si tento scenár: ak by sa Spojené kráľovstvo zaviazalo k opätovnému vstupu za každú cenu a referendum by to už schválilo, potom by Spojené kráľovstvo – rovnako ako pri odchode – malo veľmi malý vplyv na podmienky svojho opätovného vstupu. A v Bruseli by sa mohli nájsť ľudia na mocenských pozíciách, ktorí by si vychutnávali vyhliadku na to, že tento proces urobia čo najbolestivejším, „na výstrahu ostatným“.
Ak si to zhrnieme – to, o čo sa Burnham usiluje, môže na prvý pohľad dávať určitý ekonomický a politický zmysel. Samotný proces však bude pravdepodobne politicky nesmierne bolestivý a potenciálne zničujúci pre akúkoľvek vládu, ktorá sa o to pokúsi.
Napriek tvrdeniam premiéra je pravdepodobné, že hnutie za opätovné pripojenie bude čakať ešte niekoľko rokov.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
