Ceuta naďalej priťahuje medzinárodnú pozornosťCeuta v ohnisku napätia

Snahy Sánchezovej vlády o upokojenie krízy boli v najlepšom prípade nevýrazné. Madrid zriadil centrálnu veliteľskú štruktúru na riešenie narušenia hraníc, posilnil políciu a Civilnú stráž – španielsku žandársku jednotku – a po vlne zúfalých žiadostí obyvateľstva súhlasil s nasadením ozbrojených síl. Na vlnolame v Tarajale inštaloval 500-metrovú bariéru.

Španielsko požiadalo o pomoc agentúru Frontex, Europol a Agentúru EÚ pre azyl, aby pomohli vybaviť tisíce ľudí, ktorí sa tam stále nachádzajú. V septembri Madrid vyčlenil ďalších 309 miliónov eur na podporu ekonomiky, bezpečnosti, verejných služieb a prijímacích zariadení v Ceute. Všetko to však bolo príliš málo a príliš neskoro.

Úloha Rabatu

Sánchez sa pokúsil vyhnúť zodpovednosti tým, že z tejto katastrofy obvinil Rusko a Izrael. Spočiatku tak robil, pričom vytrvalo – a nepravdepodobne – odmietal pripísať Maroku akúkoľvek úlohu v tejto veci. Toto stanovisko sa dalo čoraz ťažšie obhájiť po tom, ako uniknutá správa španielskej polície obvinila marocké bezpečnostné sily z toho, že prekročenie hraníc povolili a v niektorých prípadoch ho dokonca uľahčili.

Sánchez odvtedy priznal, že marockí žandári umožnili ľuďom prekročiť hranice počas kľúčových desiatich hodín, a tento týždeň vyhlásil, že marocká hraničná kontrola „zlyhala“. Hoci môžu existovať dôvody národného záujmu na obmedzení eskalácie napätia medzi Madridom a Rabatom, jeho pôvodné vysvetlenie udalostí neobstálo tvárou v tvár dôkazom.

Únik informácií len ďalej roznietil politické vášne, ktoré zachvátili Španielsko. Druhého septembra pochodovali stovky tisíc Španielov v desiatkach miest a žiadali, aby bola Ceuta bránená – pred vlnou migrantov aj pred nárokmi Maroka na toto územie.

Prezident Ceuty Juan Jesús Vivas požadoval väčšiu podporu od ústrednej vlády a obvinil Rabat, že Ceutu vystavuje tlaku. Rozruch sa neobmedzil len na politickú pravicu: dokonca aj Gabriel Rufián, poslanec krajnej ľavice, ktorý podporuje katalánsku nezávislosť, požadoval ochranu Ceuty a kritizoval kráľa Filipa VI. za to, že toto územie nenavštívil skôr.

Tvárou v tvár rastúcej kritike Sánchez v parlamente vyhlásil, že Ceuta a Melilla „sú španielske už storočia“ a že „pokiaľ ide o španielsku vládu, tak to tak zostane až do konca vekov“.

Kríza sa však zďaleka neskončila. Krátko predtým, ako sa 23. septembra v Maroku konali parlamentné voľby, sa rozšírili správy, že na Ceutu smeruje nová vlna migrantov.

Hoci sa to nakoniec neuskutočnilo, žiadny rozumný pozorovateľ nepochybuje o tom, že Rabat vníma migráciu ako páku, ktorou môže vyvíjať tlak na Španielsko v súvislosti s Ceutou a Melillou a zároveň podnecovať nacionalistické vášne.

Riziko ďalšej krízy je preto vysoké. Či už s cieľom dosiahnuť diplomatický alebo vnútroštátny prospech, marocká monarchia – skutočný držiteľ moci v krajine – alebo výkonná moc môžu migráciu a otázku Ceuty využiť ako zbraň, kedykoľvek to bude v ich záujme.

Sebavedomejšie Maroko

Kríza v Ceute otvára novú éru v španielsko-marockých vzťahoch. Ako ukázali nedávne udalosti, zraniteľnosť španielskych hraníc je zároveň zraniteľnosťou aj jeho vlády. Niet pochýb, že intenzita konfrontácie sa nezníži: bez ohľadu na mieru účasti Rabatu na udalostiach, ktoré viedli ku kríze, jeho politika odzrkadľuje postoj krajiny, ktorá sa cíti oveľa sebavedomejšia než v minulosti.

Nie je ťažké pochopiť prečo. Hospodárstvo krajiny rýchlo rastie a jej vojenské kapacity rastú ešte rýchlejšie. V posledných rokoch Maroko predbehlo susedné – a súperiace – Alžírsko a stalo sa najväčším dovozcom zbraní v Afrike.

Súčasťou tohto nákupného ošiaľu je aj možný predaj zo strany USA v hodnote 825 miliónov dolárov, ktorý zahŕňa až 600 protilietadlových rakiet krátkeho dosahu typu Stinger a súvisiace vybavenie, izraelské protivzdušné systémy Barak a prieskumné satelity, ako aj turecké bezpilotné lietadlá typu Bayraktar Akinci. Maroko údajne zvažuje aj nákup až 400 tankov K2 z Južnej Kórey a ponoriek triedy Scorpène z Francúzska.

Mocenské pomery v Gibraltárskom prielive sa rýchlo menia. Rabat koná v súlade s touto situáciou. Pre Španielsko a Európu preto kríza v Ceute ani zďaleka nie je zažehnaná – ba naopak, možno sa iba začína.

Dôsledky budú významné: pre politickú stabilitu Madridu, obrannú politiku a medzinárodnú stratégiu Španielska aj pre snahy jeho európskych susedov obmedziť masovú migráciu z Afriky.

A napokon aj pre samotné Maroko. Tento európsky výbežok bude čoraz viac v centre napätia.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.