Rusko si trpezlivosť môže dovoliť, Ukrajina nie

Američania v druhej polovici novembra opätovne oživili šance na mier na Ukrajine. S prvotným 28-bodovým plánom bola Moskva spokojnejšia ako Kyjev. Námietky Európanov aj Ukrajincov a ich tlak sa však v Ženeve zaslúžili o isté úpravy výhodné pre Ukrajinu.

Iste, ideálny scenár by vyzeral tak, že konečná dohoda bude vyhovovať najmä Ukrajine. Jej lídri už ustúpili zo svojich nerealistických pozícií z prvých rokov vojny – mnohí si určite pamätajú, ako chcel Zelenskyj vyhnať Rusov z Krymu. Dnes hrá skôr o to, či Kremľu pustí aj územia Donbasu, ktoré Rusko nedobylo.

Rusko však mierový plán, ktorý bude preň nevýhodný, neprijme. Môže si dovoliť vyčkávať a vďaka postupu na bojisku zlepšovať rokovaciu pozíciu. Také je momentálne rozloženie síl. Taká je tvrdá realita.

V Rusku nie je všetko ružové

Ani Kremeľ nie je v závideniahodnej pozícii. S postupom času sa kalkuluje s tým, že mier a medzinárodnú ekonomickú rehabilitáciu bude vítať čoraz viac.

Ruská ekonomika si od začiatku vojny prešla divokou jazdou. Po prvotnom šoku a krátkej recesii sa vďaka významnému vládnemu stimulu v podobe vojenských výdavkov, ktoré sa preliali do spriaznených priemyselných odvetví, prudko vyšvihla do zelených čísel.

Tento efekt však vyprcháva a hospodársky rast smeruje k nule. Medzinárodný menový fond očakáva, že v roku 2025 dosiahne anemických 0,6 percenta v štýle stagnujúcej ekonomiky eurozóny ostatných troch rokov, pričom prognózy na ďalšie roky nie sú omnoho pozitívnejšie.

Vďaka tomu, že rast tamojších cien od jari spomalil, si mohla ruská centrálna banka dovoliť ísť s úrokovými sadzbami nadol. Na to, aby naštartovala hospodárstvo k ďalšiemu rastu, sú však 16,5-percentné úroky stále príliš vysoké. Z ruského biznisového prostredia sa ozýva, že na naštartovanie investícií a spotreby (ktorá nie je dotovaná štátom) sa musia dostať aspoň pod 14 percent.

Zvyšovať produkciu nebude jednoduché ani pre nedostatok pracovnej sily, ktorú Rusko zháňa v okolitých rozvojových štátoch bývalého Sovietskeho zväzu. V tomto smere by v prípade mieru pomohla postupná demobilizácia, no je otázne, nakoľko úspešne by sa vojnoví veteráni udomácnili so svojimi schopnosťami na pracovnom trhu.

Ďalšie fiškálne stimuly zo strany štátu neprichádzajú do úvahy. Okrem toho, že by pôsobili proinflačne, sú zdroje Kremľa čoraz obmedzenejšie.

Zatiaľ čo spočiatku ťažil z prudkého rastu cien ropy, teraz tento zdroj vysychá. Najnovšie sankcie USA na Lukoil a Rosnefť, ktoré pod hrozbou odstrihnutia od amerického finančného systému odrádzajú kupcov v Indii a Číne, sú síce nepríjemné, no dier v mechanizme na ich obídenie je viacero.

Hlavným problémom nadchádzajúcich mesiacov je globálny pokles cien ropy. Najmä v dôsledku spomalenia svetovej ekonomiky, čo ide ruka v ruke s oslabeným dopytom po zdrojoch energie. Rástla však aj ponuka čierneho zlata, spomeňme si na Trumpovo „drill baby, drill“ či na rozhodnutia OPEC-u o zvyšovaní vývozných limitov.

Moskva je tak nútená sanovať svoj rozpočet z nových daní, ak nechce vybrať aj posledné aktíva zo svojho Fondu národného bohatstva. Svedčí o tom prichádzajúca zmena tamojšej DPH, ktorá poskočí z 20 na 22 percent, pričom v politických kuloároch sa hovorí o stabilizácii výdavkov namiesto ich zvyšovania.

Inváziu na Ukrajinu a všetky faktory spomaľujúce ruskú ekonomiku, ktoré z tejto vojny plynú, tak postupne začínajú cítiť bežní ľudia. Kremeľ si síce môže dovoliť pokračovať, no benefity stimulu vypršali. Navyše nemalá časť produkcie, ktorú štát výdavkami dokázal na istý čas zvýšiť, končí zničená na bojisku a neslúži na rast životnej úrovne.

Mier, ktorý by splnil základné ruské ciele na Ukrajine, sa tak javí ako čoraz výhodnejšia možnosť.

Na druhej strane experti poukazujú na to, že ani ukončenie bojov, demobilizácia a opätovný prerod priemyslu smerom k výrobe bežných statkov či tovarov dvojakého použitia a zánik sankcií Rusko nespasia. Niektorí dokonca tvrdia, že tamojšia ekonomika si počas prvých mesiacov bude musieť prejsť recesiou.

Známy nezávislý ruský ekonóm Vladislav Inozemcev konštatuje, že hoci mier nebude znamenať okamžitú prosperitu, po skončení vojny by sa ruskej ekonomike „určite darilo lepšie než počas jej pokračovania“.

Ukrajine tikajú hodiny o dosť hlasnejšie

Zhrnuté a podčiarknuté, Rusko je mieru otvorené, možno dokonca naklonené, no nie natoľko, aby o mier žiadalo a podpisovalo preň nevýhodný dokument. Kyjev musí zistiť, kde má Kremeľ nakreslené červené čiary, a v ideálnom prípade zastaviť svoje požiadavky tesne pred nimi.

Už teraz je však jasné, že členstvo v NATO či prítomnosť spojeneckých vojsk na Ukrajine budú vylúčené. Podobne aj odstúpenie dobytých území v štyroch oblastiach, ktoré Rusko považuje za svoje.

Otázka Ukrajinou kontrolovaných území Donbasu a ich právneho statusu ešte môže byť otvorená, no prvotný návrh USA v podobe demilitarizovanej zóny pod správou Ruska nebol pre Kyjev až taký katastrofálny.

Zatiaľ čo Moskva môže hrať trpezlivú hru, Kyjevu tikajú hodiny hlasnejšie. V posledných týždňoch sa výrazne pohol front v Záporožskej oblasti. A to smerom do vnútrozemia Ukrajiny k ďalšiemu kľúčovému mestečku Huľajpole.

Strategický Pokrovsk už v podstate padol, Myrnohrad je odrezaný od zásobovania a Rusom sa otvorila cesta ku Kramatorsku a k Sloviansku, dvom Ukrajinou stále kontrolovaným metropolám Doneckej oblasti (tie sú spoločne s pásom opevnení zrejme hlavným dôvodom diplomatického boja o zvyšok Donbasu).

Prelomením obrany pri Pokrovsku sa navyše naštrbil ukrajinský pevnostný pás, takže je otázkou, či sa front v najbližších týždňoch až mesiacoch nerozhýbe o niečo výraznejšie ako v priebehu tohto roka.

Tieto správy pritom prichádzajú krátko pred začiatkom zimy, ktorá bude mimoriadne krutá. Rusi už nešetria v podstate žiadnu energetickú infraštruktúru s výnimkou jadrových reaktorov. Najpesimistickejšie odhady hovoria o výpadkoch dodávok elektriny okolo 20 hodín denne. To neznamená len mrznúcu populáciu, ale aj stagnujúcu (vojenskú) výrobu.

Nie je preto príliš uletenou fikciou, že Rusi do roka či dvoch rokov dobyjú zvyšok Donbasu silou a demilitarizovaná zóna bude pasé.

Kyjev navyše musí našľapovať veľmi opatrne, keďže môže poľahky stratiť svojho najsilnejšieho spojenca a tí európski ho nedokážu plnohodnotne suplovať.

Nakoniec hrozí tamojším politickým špičkám pre korupčné kauzy aj strata podpory verejnosti.

Ukrajina tak nemá na čo čakať, pretože aj „proruský“ americký návrh je lepší než to, čo dosiahne, ak sa bude naďalej držať bojovej sekery.

Ak chcú európski lídri pomôcť sebe aj Kyjevu, nebudú prichádzať s protinávrhmi, ktoré sú pre Moskvu ďaleko za červenou čiarou (možnosť členstva Ukrajiny v NATO).

Inak budú musieť ďalej financovať vopred prehratú vojnu a riskovať, že Spojené štáty kompletne stratia trpezlivosť a od konfliktu dajú ruky nadobro preč – presne tak, ako to už dávno urobili ďalšie mocnosti typu Čína a India. Vojna so svetovou veľmocou ostane európskym problémom.

Navyše s tým, ako budú utopené náklady nebotyčne narastať, sa tunajším lídrom budú omnoho ťažšie priznávať a vysvetľovať strategické chyby a nepochopenie príčin ruského konania. A bude to opätovne viesť k pochabým nápadom, ktoré môžu rozdúchať konflikt svetových rozmerov.