Spojené štáty americké uvalili sankcie na piatich občanov Európskej únie, ktoré majú predstavovať opatrenia v rámci amerického „boja proti globálnemu cenzorskému industriálnemu komplexu“. Tento krok neprišiel nečakane – USA už v auguste 2025 upozornili Úniu na možnosť prijatia sankcií, ak nezmení svoju legislatívu.
Hlavný problém z pohľadu USA totiž predstavuje implementácia nariadenia o digitálnych službách (DSA), ktoré ukladá mnohé povinnosti a obmedzenia (pod zámienkou znižovania nenávistného obsahu), a to okrem iného aj veľkým technologickým spoločnostiam v priestore Európskej únie.
Mnohé veľké technologické spoločnosti, ako napríklad Meta alebo X, spadajú pod jurisdikciu USA.
Dodržiavanie nastavených európskych pravidiel, ktoré v istých situáciách obmedzujú slobodu prejavu na sociálnych sieťach (nenávistné prejavy a podobne), je zo strany Američanov vnímané ako cenzúra, ktorá je zakázaná podľa Prvého dodatku Ústavy USA.
Eurokomisár a aktivisti na sankčnom zozname
Americká sloboda prejavu je totiž oveľa širšie koncipovaná ako tá európska, a preto sú Američania zvyknutí na oveľa väčší rozsah toho, čo môžu alebo nemôžu hovoriť vo verejnom priestore.
Po amerických varovaniach z augusta 2025 vydalo Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov 23. decembra 2025 oznámenie o opatreniach voči piatim konkrétnym osobám vo forme vízových obmedzení – zákazu vstupu do USA.
Medzi tieto osoby patrí Imran Ahmed (šéf Centra pre boj proti digitálnej nenávisti), Josephine Ballonová a Anna-Lena von Hodenbergová (vedúce nemeckej mimovládnej organizácie HateAid bojujúcej proti digitálnemu násiliu a nenávisti), Clare Melfordová (vedúca mimovládnej organizácie Global Disinformation Index, ktorá hodnotí šírenie dezinformácií inými subjektmi) a bývalý komisár EÚ a francúzsky exminister hospodárstva Thierry Breton. Tieto osoby identifikovala námestníčka ministra zahraničných vecí pre verejnú diplomaciu Sarah Rogersová.
Thierry Breton je bývalý eurokomisár pre vnútorný trh, ktorého Rogersová označila za architekta nariadenia DSA. Breton v minulosti verejne varoval Elona Muska, majiteľa sociálnej siete X (predtým Twitter), že vysielaním rozhovoru Muska s Donaldom Trumpom na sociálnej sieti pred prezidentskými voľbami „môže posilňovať škodlivý obsah“.
Breton rovnako tlačil na Muska, aby jeho sociálna sieť dodržiavala právo EÚ vrátane nariadenia DSA, čo Elon Musk odmietol a označil tieto snahy za cenzúru. Európska komisia následne sankcionovala sieť X pokutou 120 miliónov eur.
Práve táto udalosť je mediálne označovaná za spúšťač amerických sankcií voči EÚ.
Radikálni aktivisti a mimovládky
Ministerstvo zahraničných vecí USA vo svojom vyjadrení k sankciám uviedlo, že dané opatrenia postihli osoby, „ktoré viedli organizované úsilie s cieľom prinútiť americké platformy cenzurovať, demonetizovať a potláčať americké názory, s ktorými nesúhlasia. Títo radikálni aktivisti a ozbrojené (weaponized) mimovládne organizácie pokročili v zásahoch proti cenzúre voči zahraničným štátom – v každom prípade zameraných na amerických rečníkov a americké spoločnosti.“
Vzhľadom na činnosť piatich sankcionovaných osôb, ako aj podobnú činnosť zo strany ďalších subjektov, hovorí ministerstvo aj o možnosti „začať konanie o vyhostení určitých osôb z USA“ s odvolaním sa na zahraničnopolitickú doktrínu prezidenta Donalda Trumpa „Amerika na prvom mieste“.
Prezident Trump vníma „extrateritoriálne prekračovanie zásahov zahraničných cenzorov zameraných na americký prejav“ ako porušovanie americkej suverenity a ministerstvo zahraničných vecí je „pripravené a ochotné rozšíriť dnešný zoznam, ak ostatní zahraniční aktéri nezmenia kurz“.
Minister zahraničných vecí Marco Rubio uviedol v tejto súvislosti, že „európski ideológovia príliš dlho viedli organizované úsilie potrestať opozičné názory Američanov a Trumpova administratíva už viac nebude tolerovať tieto ohavné akty cenzúry“.
Sankčné kroky USA odsúdili tak predstavitelia dotknutých mimovládnych organizácií, ako aj Európska únia s tým, že „dôrazne odsudzuje rozhodnutie USA“ a proti „neopodstatneným opatreniam je pripravená rýchlo a rozhodne reagovať“.
Amerika nemá právo diktovať Európe legislatívu
Sankcie voči občanom EÚ možno vnímať v dvoch základných mocenských rovinách.
Na prvú rovinu možno nazerať z hľadiska právnych aspektov. Priestor Únie je a musí byť regulovaný výlučne právom EÚ a členskými štátmi. Cudzia mocnosť nemá čo diktovať podmienky toho, ako si Európania nastavia pravidlá fungovania, aj keď môžu byť v mimoriadne nešťastnej podobe.
Ak chcú firmy pôsobiť a podnikať na tomto trhu, musia sa prispôsobiť miestnej legislatíve. Pre Američanov by bolo nepredstaviteľné, aby k nim prišli európske subjekty a dožadovali sa prispôsobenia amerických zákonov tým európskym, ako sú na to zvyknuté vo svojich domovských štátoch. Veľmi rýchlo by zistili, že „tadiaľ cesta nevedie“.
Americká ústava garantuje zrejme najširšiu slobodu prejavu v civilizovanom svete, najmä vďaka Prvému dodatku. Ten zakazuje vláde (Kongresu) cenzurovať svojich občanov, a to bez ohľadu na ich aktuálne pôsobisko (miesto) vo svete.
Judikatúra Najvyššieho súdu USA (Supreme Court of the United States) síce všeobecne konštatuje, že ústavné práva občanov môžu byť uplatňované aj mimo územia USA, avšak iba v prípade, že ide o konanie americkej vlády. USA teda nemôžu priamo uplatňovať Prvý dodatok voči cudziemu štátu, no prakticky sa o to snažia prostredníctvom diplomatických a ekonomických nástrojov, ako sú sankcie voči osobám alebo režimom.
Napriek týmto skutočnostiam minister Rubio vo svojom vyhlásení uviedol, že „je neprijateľné, aby sa zahraniční predstavitelia vyhrážali zatykačmi občanom USA za ich príspevky na sociálnych sieťach, keď sú fyzicky prítomní na pôde USA. Rovnako je neprijateľné, aby zahraniční predstavitelia požadovali, aby americké technologické platformy prijali globálne politiky moderovania obsahu alebo sa zapájali do cenzúrnej činnosti, ktorá presahuje ich právomoci a zasahuje do Spojených štátov."
Minister zahraničných vecí ešte dodal, že USA nebudú tolerovať zasahovanie do americkej suverenity, ak takéto zasahovanie podkopáva právo na slobodu prejavu.
Cenzúra je zakázaná iba zo strany štátu
Ďalším problémom je, že tento dodatok (podobne ako v podmienkach SR podľa čl. 26 Ústavy) sa nevzťahuje na súkromné spoločnosti, ako napríklad sociálne siete. Nie je teda možné vyžadovať od súkromného prevádzkovateľa rovnaký rozsah slobody prejavu v rámci jeho produktu, aký je vyžadovaný od štátu.
Už vôbec nie je možné uplatňovať americkú legislatívu na území, kde nemá žiadny dosah z hľadiska jej vymáhania. Americký občan v Európe sa neriadi výlučne zákonmi svojej domoviny, ale musí podliehať a rešpektovať aj pravidlá krajiny, v ktorej sa aktuálne nachádza. Neplatí teda princíp, že Američania môžu ignorovať zákony danej krajiny, ak sú napríklad v rozpore so zákonmi USA.
Diktovanie pravidiel iným je niečo, v čom majú USA dlhú tradíciu, a aj pri medzinárodne vysoko uznávanej inštitúcii existuje precedens, keď Amerika presadzovala vlastné riešenia „ekonomikou sily“. Prípad uvalenia sankcií na Medzinárodný trestný súd v Haagu (ICC) zo strany USA ukázal, že v prípade potreby je táto svetová veľmoc schopná zájsť skutočne ďaleko.
Únia však nie je rozvojovou krajinou tretieho sveta ani inštitúcia bez vlastných prostriedkov na vymáhanie práva, kde by bolo možné špecifické videnie sveta presadzovať silou.
Sankcie sú prvým a vážnym krokom v snahe meniť legislatívu a celkové prostredie tam, kde na to Amerika nemá žiadne právomoci. Racionálne nemožno očakávať, že v súčasnom globálnom politickom podnebí sa celá aféra skončí iba pri sankciách na päť osôb.
Únia ochutnala vlastné mocenské praktiky
Druhá rovina predstavuje vytriezvenie Únie z toho, čo sa „silou“ snažila presadzovať voči svojim „spravovaným subjektom“. Európski predstavitelia zrazu zistili, že nie sú absolútnymi vládcami v oblasti určovania pravdy, ako často samých seba vnímajú, ale že prišiel niekto s „väčšími ramenami“ a poriadne otriasol základmi ich moci.
Globálne technologické spoločnosti s mocenskými pákami v najvyššej americkej politike (Elon Musk a Mark Zuckerberg) nie sú hráči, ktorí by sa nechali obmedzovať v biznise. Už vôbec nemožno očakávať, že budú platiť stovky miliónov eur na pokutách bez toho, aby prišiel protitlak.
Sama EÚ pritom vytvorila niekoľko vhodných precedensov pre Američanov, keď sankcionovala vlastných občanov za nepohodlné názory. Spomenúť možno prípad švajčiarskeho plukovníka vo výslužbe Jacquesa Bauda, ktorý mal byť podľa Bruselu „proruským manipulátorom“. Za tento „zločin“, bez riadneho ukotvenia v právnom poriadku, bol Baudovi (ako aj iným občanom EÚ) zmrazený majetok a zakázaný pohyb po EÚ.
Únia si tento zjavný cenzorský akt mohla dovoliť, pretože celý proces udeľovania a odnímania sankcií je neprehľadný, právne zložitý, časovo náročný a v zásade nad sebou nemá nikoho, kto by vedel dané rozhodnutie v krátkom čase zvrátiť. Dotknuté osoby v dôsledku zmrazeného majetku nemajú prostriedky nielen na riadnu právnu pomoc, ale ani na samotné bežné fungovanie.
Odôvodnenia sankcií sú vágne a nie je preto zrejmé, voči čomu sa majú dotknutí brániť – na rozdiel od trestného práva, kde skutok a porušený paragraf sú presne špecifikované.
Predstavitelia Únie teraz zistili, čo znamená stáť na slabšej strane pri rovnako vágne a nezrozumiteľne formulovaných „previneniach“, a môžu si vydýchnuť, že majú „iba“ zamedzený vstup do USA a nebolo im siahnuté na celý majetok.
Amerika ako silnejší globálny hráč presadzuje svoje „správne názory“ voči Európe rovnakým nátlakom, aký EÚ uplatňovala voči vlastným občanom. Nie je to správne, no nezaujatý pozorovateľ v tom nepochybne vidí istú mieru „poetickej spravodlivosti“.
Aktivisti ako paralelné štátne orgány
Z pohľadu cenzorských aktivít mimovládnych organizácií, ktoré sa samy pasujú za jediných správnych arbitrov „pravdy“, je správne, ak bolo ich konanie zastavené. Je absolútne neprípustné vytváranie zoznamov nepriateľov po vzore komunistických režimov, ktorí majú byť zničení iba na základe pocitov a dojmov. Diverzita Európy v ich ponímaní znamená existenciu jediného správneho názoru.
Daní aktivisti na tieto činnosti nemajú ani vzdelanie, ani kompetencie a sú mimoriadne politicky alebo ideologicky zaujatí – tento fakt sa objavuje takmer bez výnimky pri každej modernej obdobe nikým nevolených názorových sudcov. Mimovládny sektor tak funguje ako skrytá ruka autokratickej mašinérie, ktorá pod plášťom „správneho nastavenia spoločnosti“ a bez akejkoľvek zodpovednosti likviduje nepohodlné názory.
Nikoho následne neprekvapí, keď vyjde najavo, že boli platení rôznymi štátmi alebo ich orgánmi za svoju propagandu. Na úrovni EÚ možno poukázať na škandál s presadzovaním zelenej agendy prostredníctvom mimovládnych organizácií, ktoré boli platené Európskou komisiou, aby likvidovali odporcov tejto ideológie. Talianska aktivistka a europoslankyňa Ilaria Salisová si dokonca vyslúžila imunitu po svojich útokoch kladivom na ľudí, o ktorých tvrdila, že sú fašisti.
Pri týchto príkladoch sa nemožno čudovať, že Ministerstvo zahraničných vecí USA identifikuje „radikálnych aktivistov a mimovládky“, proti ktorým považuje za potrebné zasiahnuť pri obrane svojich zámerov.
Cieľ je v tomto prípade už tradične v teórii vznešený, no cesta je nesprávna. S novodobými cenzormi by sa mali vyrovnať samotní občania Únie, nie cudzia veľmoc. Otázkou zostáva, či na to majú vôbec priestor a odvahu.