Otec Schiffer sa v čase výbuchu nachádzal v jezuitskom dome len asi 1 – 1,3 kilometra od epicentra. Budovy v tejto zóne boli prakticky zrovnané so zemou. Ľudia v okolí zomierali okamžite alebo v nasledujúcich dňoch na akútnu chorobu z ožiarenia.
Schiffera podľa vlastných slov výbuch odhodil, utrpel drobné poranenia od skla a trosiek – ale prežil. A nielen to. V nasledujúcich rokoch sa stal predmetom opakovaných lekárskych vyšetrení. Svedčil, že lekári ho vyšetrili viac ako 200-krát. Očakávali leukémiu, rakovinu, zlyhanie orgánov. Nič z toho však neprišlo.
Žil ešte desaťročia po výbuchu, aktívne cestoval, prednášal a zomrel až v roku 1982 – viac ako 37 rokov po Hirošime. Spomínal, že mu lekári opakovane kládli tú istú otázku: „Nemali by ste byť už dávno mŕtvy?“
Skeptici a neveriaci si jeho prežitie vysvetľovali po svojom. Zavážila poloha budovy, orientácia stien, nehomogénne rozloženie radiácie. Táto teória má však vážne trhliny, pretože v podobných podmienkach ako otec Schiffer sa nachádzali aj iní ľudia. No tí šancu prežiť nedostali.
Otec Schiffer a jeho spolubratia ponúkli iné vysvetlenie. Tvrdili, že dlhodobo žili podľa mariánskeho posolstva z Fatimy a denne sa modlili ruženec. To, čo sa stalo, považovali za Božiu ochranu, za Boží zásah.
Cirkev tento príbeh nikdy oficiálne nevyhlásila za zázrak, ale nikdy k nemu nevydala ani odmietavé stanovisko.
Ako teda uchopiť tento príbeh, aby neostal iba kuriozitou, ktorá nám zajtra vyfučí z hlavy?
Odkaz pre nás, veriacich je jednoznačný: Nebojme sa! Nie sme bezmocnými obeťami šialených vládcov a ich exspirovaných dohôd. Všetky vlasy na hlave máme spočítané. Boh o nás vie. Je na našej strane! Berme ružence a poďme prežiť nasledujúce tisícročie!
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
