Neskôr vyšlo najavo, čo sa stalo: jeho 20-ročný vnuk spáchal v neďalekom meste samovraždu. Farár následne vysvetlil prítomným veriacim, že muž utrpel ťažkú osobnú stratu. „Bol to pre nás všetkých nesmierne dojímavý okamih,“ povedal jeden z členov spoločenstva.
Kňaz neskôr opísal, že muž prišiel k oltáru v zúfalstve, hľadajúc útechu a blízkosť. „Nevedel, na koho sa obrátiť – a tak si spomenul na Ježiša Krista. A, prirodzene, videl tam aj mňa. Poznáme sa dvadsať rokov, sme priatelia,“ uviedol.
Video tichej spontánnej reakcie objatia vyvolalo prevažne empatické reakcie. Na sociálnych sieťach sa však objavili aj kritické hlasy, ktoré spochybňovali prerušenie eucharistickej liturgie. Farár na to reagoval jasne: v podobnej situácii by konal rovnako aj znova. „Pre mňa sa viera ukazuje v našich skutkoch,“ dodal.
Žiadna metafora
Tento prípad má aj inú výpovednú hodnotu: Cirkev nepoužíva len abstraktnú metaforu, keď hovorí o Božom objatí. Dotýka sa hlbokej ľudskej túžby po prijatí práve v zlomových okamihoch. Kňaz, ktorý je živou ikonou Krista, objíme človeka v jeho bolesti. Nestojí proti viere, ale v jej jadre.
V takých chvíľach sa Božia blízkosť stáva konkrétnou a hmatateľnou – nielen ako pravda viery, ale ako skúsenosť, ktorú telo aj duša dokážu prijať.
V Biblii sa často Boh nepribližuje k človeku slovom, ale gestom. Len si spomeňme na jeden z najsilnejších momentov evanjelia: milujúci otec objíma svojho márnotratného syna, skôr než zaznie jeho vysvetlenie či ospravedlnenie (porov. Lk 15,20).
Božie objatie je obrazom bezpodmienečného prijatia – neodstraňuje bolesť tým, že ju popiera, ale tým, že ju nesie spolu s človekom. Keď sa človek ocitne na hranici síl, často už nepotrebuje odpovede. Potrebuje zažiť, že v utrpení nie je sám.
Veď čo iné urobil Boh, keď si vzal skutočné ľudské telo? Niekomu preto stačí pohľad na Ježiša Krista na kríži. Z istého uhla v ňom totiž vidí priklincované Božie objatie.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.
