Monarchistickí demonštranti v Iráne v posledných dňoch opäť vychádzajú do ulíc. Rozbiehajú tak ďalšie kolo protestov, ktoré sa začali 28. decembra minulého roka a ktoré prerástli do násilností s mŕtvymi na strane davu aj bezpečnostných zložiek.
Začiatkom januára nasadil Teherán špeciálne zložky proti nepokojom známe pod skratkou NOPO, teda Protiteroristické špeciálne sily. Tie načas potlačili odpor ulice, ktorý sa však vrátil s novou silou a vyžiadal si nasadenie najtvrdších bojových oddielov – Islamských revolučných gárd.
Táto kváziarmáda teokratického režimu následne umožnila pozostalým pochovať zabitých demonštrantov a v zmysle šiitských islamských zvyklostí boli povinní držať 40-dňovú tryznu. Toto obdobie však uplynulo a už 17. februára sa v druhom najväčšom iránskom meste Mašhad opäť rozhoreli protesty.
Demonštranti opäť kričali heslo „Smrť trom korupčníkom: mullahom, komunistom, MEK“, pričom posledná skratka je odkazom na ľavicovo-extrémistickú Organizáciu ľudových mudžahedínov [organizácia je v Iráne zakázaná, vedenie je v exile, poznámka redakcie].
Protesty vypukli aj na cintoríne Behešt-e Rezván v meste Šahriár neďaleko Teheránu. Smútiaci začali pozdvihovať fotografie zabitého Amira Mohammada Loftího, ktorého zastrelili 9. januára.
Pripomeňme, že akékoľvek zobrazovanie tvárí je v islamskom práve na hrane legality a hoci nie je otvorene zakázané, ide o mocný symbolický prejav odporu voči teokratickej vláde.
Gardy tiež okrem potláčania protestov znovu útočia na pozície Kurdov na severozápade krajiny, pričom zasiahli vozidlo opozičného kurdského politika Omara Ilchánizádího. Ten v čase útoku v aute nesedel, namiesto neho však zahynuli dvaja strážcovia z oddielov Pešmerga.
Tlak zvonka
V súčinnosti s obnovenými demonštráciami s heslom dňa „Džávid šáh“ [nech žije šach, odkaz na dynastiu Pahlavíovcov, poznámka redakcie] rastie tlak na šiitskú vládu aj zo strany jej strategických protivníkov. Už koncom januára sa v médiách objavili tvrdenia izraelských tajných služieb, že v Bielom dome a Pentagóne pripravujú plány na „týždne trvajúcu“ vojenskú operáciu.
Na povrch vyplávali aj svedectvá členov Trumpovej administratívy, ktorí pre denník Wall Street Journal priznali, že pomáhali pašovať do Iránu okolo 6-tisíc komunikačných terminálov Starlink z dielne miliardára Elona Muska. Napriek cielenému spomaľovaniu internetu zo strany vlády tak demonštranti mohli do sveta vysielať svedectvá o násilnostiach.
V júni minulého roka sa pritom od podpory vlády Alího Chameneího a prezidenta [šéfa vlády, nie hlavy štátu, poznámka redakcie] Massúda Pezeškijána odvrátilo približne 20-tisíc príslušníkov pravidelnej armády (Arteš), ktorí prisahali vernosť „vlajke s Levom a Slnkom“. Tento emblém zaviedla dynastia Safíjovcov v roku 1501 a považuje sa za najvýznamnejší symbol monarchie.
Vláde ajatolláhov priťažuje aj najhoršia vodná kríza v histórii krajiny, ktorú čiastočne vyvolalo neefektívne vodné hospodárstvo. Veľké mechanizmy vyčerpávajú z podložia takmer všetku vodu naraz, čo má za následok aj pokles pôdneho profilu o 35 centimetrov ročne a po krátkodobej kumulácii vody jej následný nedostatok.
Z tohto dôvodu sa v januári minulého roka objavili úvahy o presťahovaní hlavného mesta, čo by predpokladalo evakuáciu desiatich miliónov občanov Teheránu. Pezeškiján 20. novembra priznal, že návrh presťahovania hlavného mesta z Teheránu do historickej provincie Makran sa stáva nevyhnutnosťou. „Už nemáme na výber,“ povedal.
Jedna vojna už bola…
Izrael zaútočil na iránske jadrové zariadenia už 13. júna 2025, teda v deň, keď Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu zverejnila správu o jadrovom programe Teheránu. Hoci zásoby obohateného uránu podľa správy rastú, nič nenaznačuje vojenský či duálny charakter programu.
Napriek tomu izraelské letectvo zaútočilo na objekty Fordú, Natanz a Isfahán, na ktoré po 12 dňoch zaútočila aj americká armáda bombardérmi B-2 Spirit. Prezident USA Donald Trump následne vyhlásil, že iránsky jadrový program bol „vymazaný“ (obliterated).
Zapojením Američanov získal Irán zámienku na ostreľovanie základne al-Udajd v Katare, hoci vtedajší útok možno opísať slovom symbolický. Voči židovskému štátu však nasadil skutočné kalibre a ku koncu vojny hrozilo, že izraelská protivzdušná obrana vyčerpá strely do systémov Železná kupola či Dávidov prak.
Pred údajne plánovaným druhým útokom vyslalo americké ministerstvo vojny do Arabského mora už druhú lietadlovú loď a príslušnú obojživelnú skupinu. USS Gerald Ford donedávna zasahovala v Karibskom mori proti „narkoteroristom“ z Venezuely a Kolumbie, od polovice februára má posilniť prítomnú lietadlovú loď USS Abraham Lincoln.
… a možno bude aj tretia
Útok, o ktorého konkrétnostiach sa Trump ešte nerozhodol, no ktorý by sa mohol začať už túto nedeľu, má byť reakciou na nedostatočný pokrok v rokovaniach o novej jadrovej dohode. Tú pôvodnú uzavrel Teherán v roku 2015 s administratívou Baracka Obamu a troma európskymi štátmi vo formáte E3.
V roku 2018 Trump od dohody jednostranne odstúpil a v zmysle politiky „maximálneho tlaku“ zaviedol tvrdé sankcie. Tie uvoľnil jeho nástupca v Bielom dome Joe Biden, ktorý v septembri 2023 rozmrazil celkovo šesť miliárd dolárov v humanitárnych fondoch, ktoré boli v držbe juhokórejských bánk.
Trump po svojej druhej inaugurácii opätovne pritvrdil v téme Iránu, čo si jeho kritici vysvetľujú ako prispôsobovanie sa záujmom Izraela.
Je pravda, že od 20. januára 2025 navštívil izraelský premiér Benjamin Netanjahu americkú prezidentskú budovu už šesťkrát, americký veľvyslanec v Jeruzaleme Mike Huckabee sa stretol s odsúdeným špiónom Mosadu Jonathanom Pollardom a viacerí členovia administratívy sú bezvýhradne proizraelskí.
Trump však v prvom funkčnom období presadzoval vrelé vzťahy aj s arabskými mocnosťami, pričom niektoré z nich – Katar, Emiráty či Egypt – sú po novom priaznivo naklonené Izraelu výmenou za vzájomné investície s USA v hodnote miliárd dolárov.
Iránska teokratická vláda tak stráca spojencov v radoch arabských štátov a tiež na poli militantných a teroristických organizácií. Hnutia ako palestínsky Hamas, libanonský Hizballáh a západojemenský Ansár Alláh (húsíovia) sú vojnou proti Izraelu značne oslabené, aj keď sa snažia preskupovať svoje sily.
Tento rok sa predstavitelia Iránu a USA stretli dva razy, a to 6. a 17. februára. Minister zahraničia Abbás Arákčí odmietol Trumpove vyhrážky, no dodal, že s vyslancami Steveom Witkoffom a Jaredom Kushnerom dosiahli „rámcovú“ dohodu v procese, ktorý trvá od apríla 2025.
Vojensko-diplomatický „maximálny“ tlak Spojených štátov sa však stále môže podpísať pod nestabilitu šiitského režimu, ktorý je zvnútra oslabovaný ďalšími protestmi. Ich druhá fáza sa ešte len začína, môže však reálne vyústiť do pádu Chameneího.
To by však len pridalo na destabilizácii celého Blízkeho východu, ktorého širšia definícia zahŕňa krajiny od Maroka po Pakistan. Tento širší rozsah sa v posledných mesiacoch stáva ihriskom pre zástupné vojny medzi Spojenými arabskými emirátmi a Saudskou Arábiou.
Ako na tento brutálny vývoj udalostí poukázal prominentný francúzsky analytik Clément Molin, Rijád v severnej Afrike podporuje armádu Sudánu, zatiaľ čo Abú Zabí stojí na strane Síl rýchlej podpory (RSF). Rovnakú zástupnú vojnu ovplyvňujú aj v Etiópii, kde proti „proemirátnej“ vláde stoja „prosaudskí“ militanti Tigrajského ľudovooslobodzovacieho frontu (TPLF).
Akési emirátsko-saudské pnutie zasahuje aj do Líbye, na území ktorej monarchia podporuje medzinárodne uznanú vládu proti samozvanej vláde generála Chalífu Haftara. Ten sa podľa Molina tiež opiera o podporu Emirátov. Zástupné boje neobišli ani Jemen, v ktorom Abú Zabí podporuje Južnú prechodnú radu, kým legitímna prezidentská rada požíva podporu Saudov.
Monarchia údajne začala aj podplácať húsíov, aby útočili na pozície „južanov“, ktorí vyzývajú na obnovenie Južného Jemenu.
Saudská vláda nedávno pritvrdila v komentovaní vzťahov s Abú Zabí, ktoré sú už beztak na bode mrazu. Emiráty sa totiž v roku 2020 pripojili k Abrahámovským dohodám, ktorými uznali existenciu a charakter Izraela ako židovského štátu výmenou za vzájomnú diplomatickú reprezentáciu. Tým si od Rijádu vyslúžili pomenovanie „trójsky kôň Izraela“, priblížil denník Washington Post.
„Potom, čo Saudská Arábia 30. decembra bombardovala partnerské sily Emirátov v Jemene, dramaticky vzrástol počet saudských príspevkov kritizujúcich Izrael, pričom 77 percent komentárov útočilo na Emiráty ako na ‚izraelského zástupcu vykonávajúceho sionistické plány na rozdelenie arabských štátov‘,“ napísal známy analytik David Ignatius.
Aj samotný rámec dohôd s Tel Avivom, ktorý predostrel Trump vo svojom prvom období, označil Rijád ako „politicko-vojenskú alianciu v rúchu náboženstva“. To odmietol senátor Lindsey Graham, ktorý vo vystúpení na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vyzval korunného princa Muhammada bin Salmána, aby sa „uvoľnil“.
Okrajovo spomenutý Pakistan sa zase stal terčom obvinení z podpory terorizmu zo strany afganského vládnuceho hnutia Taliban. Jeho hovorca Zabíulláh Mudžáhid vyhlásil, že hnutie „má dôkazy“, že pakistanská tajná služba ISI pomáhala budovať a financovať výcvikové tábory teroristickej organizácie Islamský štát v Chorásáne.
Pripomeňme, že ide o tú istú odnož samozvaného kalifátu, ktorá v marci 2024 spáchala teroristický útok v koncertnej sále Crocus City Hall na okraji Moskvy.
Hovorca Talibanu na margo hroziacej vojny medzi Teheránom a Washingtonom poznamenal, že islamská republika sa pri predošlých útokoch pomerne „úspešne“ ubránila a tiež má legitímne právo na sebaobranu. „V prípade možného konfliktu medzi Iránom a Spojenými štátmi by Irán mal kapacitu vyjsť z neho ako víťaz,“ dodal Mudžáhid.
To, čo sa začalo ako „vojna v Izraeli“ či „vojna v Pásme Gazy“, tak pomaly, ale isto prerastá do etnicko-náboženskej vojny takmer svetového formátu. Ak k tomu pripočítame spojenectvo Iránu s Ruskom, Čínou a donedávna Venezuelou, a Izraela, Kataru a Emirátov so Spojenými štátmi, čoraz viac to pripomína varovanie zosnulého pápeža Františka o „rozkúskovanej tretej svetovej vojne“.
Jej výsledkom môže byť aj ďalšia vlna migrácie zo Sahary do Európskej únie. Práve Slovensko je jedným z málo členských štátov, ktoré od Komisie nedostali výnimku z platenia do fondu „povinnej solidarity“, čo predpokladá, že bude musieť prijať veľké množstvá migrantov alebo za odmietnutie platiť.
Takže, ak sa aj téma rozmáhajúcej sa vojny v takzvanom Maghrebe a na Arabskom polostrove zdá vzdialená, jej dosah bude citeľný aj v našich uliciach – či aspoň v peňaženkách.