V sobotu 28. februára zaútočili Izrael a Spojené štáty na Irán. V koordinovaných leteckých úderoch na Teherán zahynul duchovný vodca a hlava štátu Alí Chameneí a väčšina vedenia islamskej republiky, tamojšia armáda Arteš a Islamské revolučné gardy však odpovedali ostreľovaním amerických základní v arabských štátoch Perzského zálivu.
Útok na Chameneího bunker ľudia v Teheráne oslavovali od prvých sekúnd, po celej krajine sa následne rozpútali protesty odporcov aj prívržencov teokratického režimu. Ajatolláhovia v meste Kom vyvesili na mešitu Džamkaran červenú vlajku s názvom ašúra.
Táto červená vlajka je symbolom nenaplnenej pomsty za preliatu krv tretieho imáma šiitského islamu Husajna ibn Alího, ktorého v roku 680 zabili v irackom meste Karbalá. Okrem pomsty voči „neveriacim“ tento symbol cieli aj na sunnitov.
Zástancovia islamskej revolúcie, ktorá v roku 1979 zvrhla vládu šacha Mohammada Rezu Pahlavího, sú očividne pripravení na pokračovanie bojových operácií. Rovnako sú však naladení aj na opačnej strane konfliktu, keďže americký prezident Donald Trump avizoval, že zásahy voči náboženskému vedeniu majú trvať aspoň štyri týždne.
Ohniskom súčasného sporu bola pritom neúspešná snaha o dosiahnutie jadrovej dohody, pričom práve Trump od predchádzajúcej v roku 2018 jednostranne odstúpil. Kým sa jeho vyjednávači Steve Witkoff a Jared Kushner snažili s iránskym ministrom zahraničia Abbásom Arákčím dohodnúť na obmedzení obohacovania uránu, Tel Aviv tlačil aj na obmedzenie vývoja balistických striel.
Aj tento argument neskôr prevzala Trumpova administratíva za svoj, čo opätovne odhaľuje previazanosť Bieleho domu s izraelskými záujmami.
Zdroje agentúry Reuters z Bieleho domu pred zabitím Chameneího tvrdili, že Teherán chcel zaútočiť na základne amerických vojsk ako prvý, čo malo byť argumentom pre „preventívny“ útok. Šéf americkej diplomacie Marco Rubio však predstaviteľom Kongresu priznal, že Pentagón o iránskych plánoch nemal žiadne dôkazy.
Nebude to druhá Líbya
Po zavraždení najvyššieho vodcu Iránu nastúpil podľa ústavy takzvaný triumvirát v zložení prezident Masúd Pezeškiján [fakticky predseda vlády, poznámka redakcie], najvyšší sudca Gholámhosejn Mohsení Edžeí a člen Rady strážcov – ktorá má okrem funkcie ústavného súdu aj právo veta voči parlamentu a schvaľuje členov Rady expertov, ktorá zase vyberá najvyššieho vodcu.
Komplikovaný systém vzájomných nominácií a následnej kontroly a právomoci odvolávania je základným argumentom, ktorý opakoval denník Tehran Times pred izraelsko-americkými operáciami z júna minulého roka.
Kým Irán stojí na ústavne zakotvených inštitúciách, vláda revolučného vodcu Muammara Kaddáfího stála „na jeho osobnej moci a kmeňových alianciách“, upozorňoval denník v apríli 2025. Zároveň tým varoval pred návrhmi izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, ktorý navrhoval „líbyjský model“ riešenia situácie s Iránom.
Peržania, ktorých nemecký klasický filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel nazval „prvým historickým národom“, sa v regióne antických krajín ako Persis, Média, Parthia či Chorásán (dnes z väčšej časti Afganistan) vyskytovali od 12. storočia pred Kristom. Na rozdiel od Líbye tak majú tri tisícročia historickej pamäte, ktorá Irán zjednocuje aj napriek zmenám formy vlády.
Od konca decembra 2025 preto vystupujú proti teokracii demonštranti, ktorí mávajú vlajkou s Levom a Slnkom. Tento emblém zaviedol v roku 1501 šach Ismáíl I. z dynastie Safíjovcov, ide o mocný symbol monarchie so stáročnou históriou. Po Safíjovcoch nastúpili dynastie Afšarovcov, Kadžarovcov a nakoniec Pahlavíovcov, ich kontinuita sa však stále spájala s názvom krajiny Irán.
Leva a Slnko začali používať aj niektorí generáli či plukovníci spomínaného Artešu, ktorí odmietli poslušnosť islamskej vláde. Podľa Rezu Pahlavího, súčasného predstaviteľa dynastie Pahlavíovcov, ktorého médiá označujú titulom „korunný princ“, takýmto spôsobom do júla 2025 zbehlo približne 20-tisíc vojakov.
Pahlaví v najnovšom videopríhovore nepriamo priznal, že jeho exilový dvor a demonštranti, ktorí od februára obnovili protesty, sú v kontakte a vzájomne sa koordinujú. Pravdepodobne sa tak domáci monarchisti pripravujú na návrat dynastie Pahlavíovcov, a možno dokonca korunováciu šacha Rezu II.
Zrážka Perzie s Iránom
Proti armáde a demonštrantom však stoja Revolučné gardy, pričom táto kváziarmáda operuje s väčším počtom príslušníkov aj vyšším rozpočtom – a tiež vlastným námorníctvom, vzdušnými, vesmírnymi a elitnými tajnými silami. Posledné sa nazývajú Quds a koordinujú militantné skupiny Blízkeho východu proti Izraelu.
Gardy však nie sú jedinou silou, ktorá je ochotná udržať vládu ajatolláhov. Po oznámení Chameneího smrti prepukli aj demonštrácie vyzývajúce na „smrť Izraelu“, „smrť Amerike“ a na podporu teokratickej vlády.
Hoci nie je jasné, do akej miery sú v obyvateľstve zastúpení podporovatelia vlády a monarchisti – prípadne liberálni reformisti –, jasným je to, že režim skutočne má veľké množstvo prívržencov.
Okrem možnosti revolúcie – ktorá by v prípade dostatočnej koordinácie domácich demonštrantov a exilu mohla byť úspešná – sa tak do popredia dostáva možnosť otvorenej občianskej vojny. Zatiaľ čo stúpenci šacha vnímajú Irán ako „národný štát Peržanov“, podporovatelia ajatolláhov zastávajú názor, že Irán je „šiitská veľmoc“ a posledná bašta „čistého islamu“ zoči-voči prevahe sunnitov v regióne.
Hoci sa obe strany prezentujú ako skutoční predstavitelia idey Iránu, monarchisti a islamisti sa zrejme čoskoro ocitnú v smrtiacom zovretí občianskej vojny. Tá môže pokojne trvať aj dekádu, keďže Irán je prevažne hornatou krajinou, ktorú obývajú rôzne národy.
Nacionalizmus demonštrantov pravdepodobne odrádza zapojenie Kurdov na severozápade, Arabov na juhozápade alebo Balúčov na východe. Vláda monarchu však sľubuje utíšenie represií voči náboženským menšinám – sunnitom, kresťanom a zoroastriánom.
Ani to však pre islamskú vládu nemusí byť kameňom úrazu. V októbri 2025 otvorili v Teheráne novú stanicu metra, ktorú mestská rada nazvala Stanica Panny Márie (Marjam-e Moghaddas). V radoch vládnucich klerikov a právnikov tiež existujú reformistické prúdy, ktoré stelesňovali bývalý prezident Hasan Rúhání či aj súčasný Pezeškiján.
Na udržanie moci však potrebuje teokracia využiť čoraz tesnejší časový rámec, ktorý sa začal smrťou Chameneího. Hoci niektorí analytici za jeho nástupcu považujú jeho syna Modžtabu, ďalší poukazujú na vnuka prvého vodcu revolúcie Ruholláha Chomejního.
Pozorovatelia zo západných think tankov paradoxne hodnotia Hasana Chomejního ako reformistu, jeho podpora je preto otázna. Pravdepodobne bude nástupcom jeho konzervatívnejší brat Alí.
Pezeškiján po založení triumvirátu avizoval, že Rada expertov vyberie Chameneího nástupcu „do niekoľkých dní“. Ak to však nestihnú do obdobia rozkladu teokratických inštitúcií, môžu moc z ulice prevziať demonštranti alebo revolučné gardy.
Aj v radoch Trumpovej administratívy sa rozmáha skeptický názor, že ani mesiac trvajúca vojna nemusí šiitský režim oslabiť a zvrhnúť. Za menej ako 12 mesiacov však spoločne s Izraelom dvakrát nevyprovokovane zaútočili na Irán, čo paradoxne spôsobí príklon neutrálnych k islamskej vláde.
Bombardéry B-2 Spirit totiž v júni minulého roka neútočili na nejaký efemérny „režim“, ale na skutočnú krajinu obývanú skutočnými ľuďmi. Dôsledkom týchto vojenských kampaní je tak otváranie nožníc medzi monarchistami a islamistami.
Slabnutie stability iránskych inštitúcií zatiaľ brzdí Alí Ardašír Larídžání, predseda Najvyššej rady pre národnú bezpečnosť. Rodák zo šiitského irackého Nadžafu od svojho menovania v auguste 2025 postupne skonsolidoval obrovskú moc a zo zákulisia koordinoval politické, vojenské aj diplomatické kroky.
Šéf rady, ktorá zastrešuje ministerstvo obrany a velenie armády Arteš, revolučných gárd a polície, dohliadal aj na potláčanie decembrových protestov. Hoci pochádza z rodiny klerikov, jeho druhé meno Ardašír odkazuje na zakladateľa dynastie Sasánovcov, preto je zrejme kompromisným vodcom teokratickej vlády.
Síce sa nemôže zhostiť uprázdneného „trónu“ najvyššieho vodcu, ako bývalý veliteľ revolučných gárd môže z pozadia vplývať na fungovanie krajiny – čo podľa analytikov robil aj počas Chameneího života.
Bol tiež hlavným sprostredkovateľom medzi Teheránom a Moskvou v otázke rozvoja jadrového programu. Niekoľkokrát navštívil ruskú metropolu, zatiaľ čo Rosatom je hlavnou spoločnosťou vo výstavbe jadrovej elektrárne Búšehr na pobreží Perzského zálivu.
Aj jemu sa však gardy môžu vymknúť spod kontroly a ovládnuť islamskú republiku vo vlastnom mene. Zatiaľ pôsobí ako jediný schopný predstaviteľ elity, ktorá stojí pred úlohou udržať krehkú stabilitu nábožensko-vládnych inštitúcií. Rastúce nepokoje, devalvujúci rial či zhoršujúca sa vodná kríza sa však môžu podpísať aj pod jeho pád.
Irán tak stojí pred najzávažnejšou existenčnou dilemou za posledných 500 rokov. Výmeny dynastií, od Safíjovcov po Pahlavíovcov, mali pomerne jasný výsledok, rovnako ako islamská revolúcia v roku 1979.
Teraz sa však ponúka niekoľko scenárov od pritvrdenia teokratickej vládnej moci cez utrhnutie sa revolučných gárd z reťaze, úspešný prevrat monarchistov až po zrážku posledných menovaných.
Rozhodujúcou pre tento konflikt medzi „perzským“ a „šiitským“ Iránom bude rovnováha ich vzájomných síl. Ak budú mať demonštranti navrch, otočia kormidlo dejín späť k monarchii. Gardy zase v prípade presily ustrážia vládu ajatolláhov alebo aspoň moc svojho represívneho aparátu.
Ak budú ich sily vyrovnané, zrazia sa v zdrvujúcej občianskej vojne, ktorá spustí masívnu migračnú vlnu do pokojnejších oblastí – napríklad do Európy. Balistické raketové kapacity tiež padnú do rúk tým úspešnejším, rovnako ako jadrový program – a po konci Chameneího vlády nebude existovať garant dodržiavajúci fatwu zakazujúcu jadrové zbrane.
