Dlhá a neistá legislatívna cesta a nejasné vymedzenie

V súčasnosti má špecifický zákaz konverzných terapií len osem členských štátov Európskej únie. Prijatie jednotnej legislatívy na úrovni celej Únie však nie je jednoduché. Regulácia zdravotníctva a rodinnej politiky totiž patrí predovšetkým do kompetencie členských štátov.

Zároveň Komisia priznala, že akýkoľvek legislatívny návrh si bude vyžadovať podporu členských štátov, čo je v politicky citlivej oblasti neisté.

Jednou z možností je prijatie osobitnej smernice. Ambicióznejšou alternatívou by bolo zaradiť tieto praktiky medzi takzvané „eurozločiny“ podľa článku 83 Zmluvy o fungovaní EÚ. Aj poslanci Európskeho parlamentu, ktorí zákaz podporujú, však priznávajú, že takáto reforma by trvala roky.

Podľa odborníkov inštitúcie môže nejasná legislatíva spájať historické prípady zneužívania konverzných terapií, napríklad nátlak alebo zlé zaobchádzanie, s oveľa širším spektrom situácií.

Návrh, o ktorom sa bude diskutovať v Európskom parlamente, dokonca nehovorí len o „konverznej terapii“ v tradičnom zmysle slova, ale používa širší pojem „konverzné praktiky“. Ten zatiaľ nie je presne definovaný, čo otvára priestor na veľmi široký výklad.

Aktuálne návrhy môžu podľa niektorých odborníkov zasiahnuť aj bežnú psychologickú pomoc alebo rozhovory v rodine. Navrhovaná legislatíva tak môže byť oveľa širšia, než sa na prvý pohľad zdá. Zákaz by mohol postihovať aj terapeutickú prácu s ľuďmi, ktorí prežívajú neistotu v oblasti sexuality alebo identity, ako aj prirodzený záujem rodičov o situáciu vlastných detí.

Výskumníčka Ashley Frawleyová z MCC Brussels varuje, že príliš široká definícia by mohla trestať aj legitímne terapeutické postupy, opatrné klinické rozhodovanie alebo dokonca rodičovskú zodpovednosť.

Sporná vedecká diskusia

Otázka účinnosti a bezpečnosti konverzných terapií je predmetom dlhodobých odborných sporov. Prehľad výskumov Cornellovej univerzity identifikoval 47 vedeckých štúdií o tejto téme. Z trinástich výskumov, ktoré obsahovali primárne dáta, väčšina dospela k záveru, že pokusy o zmenu sexuálnej orientácie sú neúčinné alebo potenciálne škodlivé.

Zároveň však samotní autori upozorňujú na metodologické obmedzenia týchto výskumov. Posudzovanie sexuálnej orientácie je totiž empiricky veľmi náročné a väčšina štúdií je založená na sebahodnotení účastníkov. Mnohé výskumy zároveň nemajú kontrolné skupiny alebo reprezentatívne vzorky populácie. Niektoré štúdie navyše skúmajú skôr zmeny v správaní než samotnú orientáciu, čo môže výsledky skresľovať.

Výbor Slovenskej psychiatrickej spoločnosti vo svojom stanovisku píše, že nepodporuje postupy, ktorých cieľom je zámerne meniť sexuálnu orientáciu človeka prostredníctvom terapeutických zásahov. Podľa spoločnosti ide o zložitú oblasť ľudskej psychiky, ktorú nemožno jednoducho upravovať vonkajšími zásahmi.

Psychiatrická spoločnosť preto odporúča skôr prístup založený na otvorenom rozhovore, sebapoznávaní a psychologickej podpore, ktorá má človeku pomôcť lepšie porozumieť vlastnému prežívaniu a zvládať osobné či vnútorné konflikty.

Kto hrá s akými kartami?

Podľa organizácií podporujúcich LGBT agendu sú takzvané konverzné terapie nebezpečnou praxou, ktorá sa snaží zmeniť sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu človeka a ktorá bola odmietnutá mnohými odbornými organizáciami. Podľa nich môže byť takáto terapia spojená s psychickými problémami, ako sú úzkosti, depresie či sociálna izolácia, pričom obzvlášť zraniteľnou skupinou sú mladiství.

Do diskusie však vstupujú aj osobné skúsenosti ľudí, ktorí takúto formu psychologického alebo duchovného sprevádzania vyhľadali dobrovoľne. Americký sociológ a kňaz Donald Paul Sullins, autor viacerých štúdií o rodine a viere, v minulosti pre Štandard konštatoval, že výskumy, ktoré realizoval, nepreukazujú zvýšené riziko samovrážd alebo iných psychologických poškodení v dôsledku konverzných terapií.

Podľa neho existujú aj prípady, keď ľudia zaznamenali zmenu vo svojej orientácii alebo vo svojom životnom štýle. Zároveň však priznáva, že takáto zmena nie je jednoduchá a mnohým ľuďom sa nepodarí.

„Zmena je možná, ale nie je ľahká. Poznám aj mnoho ľudí, ktorí sa o zmenu sexuálnej orientácie pokúšali, ale neuspeli,“ povedal. Podľa Sullinsa by preto nemal byť zakázaný samotný prístup k terapii, najmä ak ju človek vyhľadá dobrovoľne.

Malťan Matthew Grech verejne hovoril o tom, že po náboženskej skúsenosti opustil homosexuálny život, pričom jeho prípad sa stal predmetom širšej právnej aj spoločenskej diskusie o hraniciach slobody prejavu. Podobne americký psychológ Joseph Nicolosi vo svojej praxi opisuje príbehy klientov, ktorí podľa jeho slov prežívali určitú formu zmeny alebo posunu vo svojom správaní a identite.

Dobrovoľnosť a otázka dvojitého metra

V mnohých prípadoch terapie ide o rozhovorovú formu psychoterapie alebo duchovného sprevádzania, ktorá je neinvazívna a založená na rozhodnutí samotného klienta. V tomto duchu sa na Slovensku pred pár rokmi uskutočnila aj odborná konferencia s názvom „Slobody, práva a sebaurčenie. Poradenstvo pre mužov a ženy, ktorí prežívajú neželané sexuálne príťažlivosti a rodovú neistotu“.

Predseda občianskeho združenia Priestor prijatia Mário Paroha vtedy uviedol, že cieľom podujatia je ponúknuť odborné informácie aj praktické prístupy k sprevádzaniu ľudí, ktorí sa so svojou sexualitou alebo identitou vyrovnávajú.

Klienti takúto pomoc vyhľadávajú z vlastnej iniciatívy, napríklad preto, že prežívajú vnútorný konflikt medzi svojimi sexuálnymi pocitmi a osobným presvedčením, náboženskou vierou alebo predstavou o rodinnom živote.

V tejto súvislosti je nutné upozorniť na dvojaký meter v európskej diskusii. Zatiaľ čo psychologické poradenstvo zamerané na prácu so sexualitou by mohlo byť zakázané, medicínske zákroky súvisiace so zmenou pohlavia, ktoré sú invazívne a nezvratné, sú v niektorých krajinách podporované alebo financované zo zdravotného systému.

Vzniká tak otázka, prečo by mala byť zakázaná neinvazívna forma psychologického rozhovoru, ak ju človek vyhľadá dobrovoľne, zatiaľ čo podstatne radikálnejšie medicínske zásahy zostávajú legálne.