Prebiehajú tak, že sa v jednej obrovskej miestnosti za okrúhlym stolom stretávajú ministri členských štátov EÚ s vysokou predstaviteľkou pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Nie sú tam sami: každého ministra sprevádza štvorčlenná delegácia, ďalšia desiatka prítomných je z aparátu bruselskej diplomacie a ďalšie desiatky predstavujú tlmočníci.

Na zasadnutí sa teda zúčastňuje viac ako150 ľudí, väčšina z nich má vo vreckách mobily. Inými slovami, tieto rokovania nie sú určené na výmenu akýchkoľvek citlivých informácií, všetci to vedia a všetci k nim podľa toho pristupujú.

Nikto nepochybuje o tom, že ruské, americké, čínske a ďalšie spravodajské služby dostávajú úplne presný záznam všetkého, čo sa na týchto zasadnutiach prednesie. Tieto záznamy potom väčšinou svojim politikom ani nepredkladajú. Nie preto, aby si chránili informácie a zdroje, čo služby inak robia, ale preto, že v záznamoch nie je nič, čo by si politik nemohol prečítať v novinách. Zasadnutia pozostávajú z čítania vopred pripravených pozícií, pokiaľ na seba ministri navzájom nejako zareagujú, ide o príjemné spestrenie.

Predstava, že Rusko získava utajené bruselské informácie tým, že ich maďarský minister telefonuje ruskému kolegovi zo zasadnutia rady, je absurdná. Korunu tomu potom nasadzujú ľudia z magazínu Politico, ktorí si hovoria novinári. Na základe informácií z niekoľkých anonymných bruselských zdrojov vysvetľujú, že nedôvera voči Maďarsku vedie európskych predstaviteľov k tomu, že dôverné rokovania presúvajú do užších formátov ako „E3, E4, E7, E8, Weimarský trojuholník, NB8 (Nordic-Baltic Eight) alebo JEF (Joint Expeditionary Force)“.

Chcú tým povedať, že ak by Maďarsko bolo lojálnejšie, neschádzali by sa Nemecko, Francúzsko a Veľká Británia vo veľkej trojke či prvé dve menované s Poľskom v onom trojuholníku, alebo že by dokonca k tomu Maďarsko pribrali? Alebo že by sa nekonali pravidelné stretnutia seversko-baltskej osmičky, prípadne desiatky JEF spolupracujúcej na spoločných vojenských misiách? Tieto formáty fungujú bez ohľadu na Maďarsko, vyjadrujú ambície buď regionálne, alebo veľmocenské.

Skutočné škandály okolo maďarského ministra sú zatiaľ dva: niekto mu odpočúva mobil a informácie odovzdáva novinárom.

Maďarsko v hľadáčiku

So samotným odpočúvaním musí osoba v jeho postavení počítať, najpravdepodobnejším páchateľom bude „spojenecká“ spravodajská služba. Ťažko povedať, či britská, americká, poľská alebo iná. Maďarsko leží v žalúdku rôznym chápadlám transatlantického hlbokého štátu.

Závažnejšie je zneužitie týchto odpočúvaní na mediálny útok motivovaný nadchádzajúcimi voľbami v Maďarsku. V prípade malého rozostupu medzi súpermi môže toto, zatiaľ nijako nepodložené, obvinenie u neinformovaných voličov rozhodnúť. No nemenej závažný je útok na diplomatickú komunikáciu, ktorého sa strojcovia škandálu dopustili.

Základným znakom diplomatickej komunikácie je dôvernosť. Okrem iného diplomatovi umožňuje oznamovať partnerovi informácie, ku ktorým sa verejne nemôže prihlásiť, pretože by uvádzali do ťažkej situácie buď jeho samotného, alebo tretiu osobu.

Práve výmenou takýchto informácií sa vytvárajú putá vzájomnej dôvery, ktoré pri dobrej konštelácii umožňujú riešiť sporné otázky konaním a nie silou. Bez dôvernosti niet dôvery, a tým pádom ani diplomacie.

Škandál nemôže dopadnúť dobre. Buď sa žiadne nové informácie neobjavia a zostane pri vyslovených podozreniach, ktoré v médiách pohotovo podporili hlasy z Bruselu, Varšavy a Vilniusu a ktoré budú prežívať v starostlivosti strojcov škandálu a ich pomocníkov.

Alebo dôjde k zverejneniu obsahov, ktoré budú z podstaty veci pre zúčastnených zaťažujúce, rovnako ako by to bolo pri dôverných rozhovoroch akýchkoľvek iných predstaviteľov. Potom pôjde o trest za diplomaciu. Za remeslo, ktoré Západ v posledných desaťročiach tak zúfalo nezvláda.