Odchod z NATO: Na Slovensku vec antisystému, vo Francúzsku bežná politická debata

Vystúpenie zo Severoatlantickej aliancie, odchod z jej vojenského velenia alebo tvrdá kritika. Tak vyzerá prierezový pohľad francúzskych politikov na organizáciu kolektívnej obrany a spojenectvo s USA. Hoci to súvisí s nedávnym sporom o nákupe ponoriek, odťažitý postoj Francúzska k NATO je dlhodobou témou.

Keď sa vo štvrtok v diskusnom dueli stretli reprezentanti tvrdej ľavice a pravice, nezhodli sa skoro na ničom. Výnimkou bol odmietavý postoj k NATO. Pravicový komentátor a politický ašpirant Éric Zemmour vyhlásil, že Francúzsko v NATO nemá čo robiť. Ľavičiar Jean-Luc Mélenchon zas tvrdí, že NATO malo zaniknúť zároveň so Sovietskym zväzom a Varšavskou zmluvou.

Éric Zemmour už síce spustil kampaň pred aprílovými  prezidentskými voľbami, ale kandidatúru formálne nepotvrdil. Jean-Luc Mélenchon je predsedom strany Nepoddajné Francúzsko a kandiduje na najvyšší post tretíkrát.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že odchod z NATO je vo Francúzsku len doménou predstaviteľov politických extrémov a jednotlivcov, podobne ako na Slovensku. Vystúpenie z organizácie u nás podporujú napríklad kotlebovci, Komunistická strana Slovenska, Ján Čarnogurský alebo Eduard Chmelár.

V skutočnosti majú s členstvom v Aliancii problém predstavitelia viacerých relevantných politických strán.

Konsenzus sprava doľava

K odchodu z vojenského velenia NATO sa dlhodobo hlási Národné zhromaždenie Marine Le Penovej. Momentálne žije prezidentskou kampaňou a na čele strany ju alternuje mladík Jordan Bardella.

„Buď sa NATO zmení na organizáciu na medzinárodný boj proti islamizmu a terorizmu, napríklad na popud Francúzska, […] alebo z neho vystúpime,“ vyhlásil Bardella.

Cez víkend sa k téme vyjadril aj Xavier Bertrand, pravicový prezidentský kandidát. Kedysi bol členom strany Republikáni. Napriek sporom s exkolegami to momentálne vyzerá tak, že sa stane oficiálnym kandidátom strany, keďže mu prajú prieskumy. Obvykle je v nich na treťom mieste za Emmanuelom Macronom a Marine Le Penovou.

„Musíme sa Američanov spýtať, kam NATO smeruje. Ak nám odpoveď nebude vyhovovať, otvoril by som otázku účasti Francúzska vo vojenskom velení Aliancie,“ vyhlásil Bertrand.

Narážal na aféru AUKUS, pri ktorej Austrália zrušila nákup ponoriek za 30 miliárd eur od Francúzska a dohodla sa namiesto toho na nákupe a spojenectve s USA a Spojeným kráľovstvom. Udalosť vyvolala búrlivé reakcie Paríža, ktoré sa utišujú len postupne, viac v našom článku tu.

Diplomatická roztržka utvrdila postoj Komunistickej strany Francúzska (PCF), ktorá tiež presadzuje odchod z vojenského velenia NATO.

Čo NATO Macron

Predvlani rozvíril transatlantické vzťahy priamo prezident Macron, keď povedal, že „NATO je mozgovo mŕtve“. Povedal to len pár týždňov pred jubilejným summitom NATO v Londýne.

USA vyčítal nedostatočnú koordináciu s ostatnými členmi Aliancie a rozhorčilo ho svojvoľné konanie Turecka, ktoré iniciovalo niekoľko invázií do Sýrie. Zapochyboval tiež o článku V zakladajúcej zmluvy, ktorý členským štátom garantuje kolektívnu obranu v prípade napadnutia.

Napriek kritike si za tvrdými vyjadreniami stál. Nabádal na budovanie európskej obrany, pri ktorej počíta s vedúcou úlohou Francúzska, a otvorenejší dialóg s Ruskom.

Nie je to len o kampani

Vo Francúzsku už cítiť predvolebnú kampaň a v tomto kontexte treba vnímať aj vyjadrenia prezidentských kandidátov. Jednako však nemožno prehliadnuť, že kritický postoj k USA a NATO je dlhodobou súčasťou tamojšej strategickej kultúry i zahraničnej politiky. Paríž sa snaží raziť si vlastnú zahraničnú a obrannú politiku, hoci po konci studenej vojny prišiel o špecifické postavenie a USA sa stali hegemónom. Francúzsko ide vlastnou cestou – odmietlo sa podieľať na vojne v Iraku, má svoju vlastnú sféru vplyvu v Afrike a naďalej zostáva jadrovou veľmocou. Jasná náklonnosť k USA počas mandátu prezidenta Nicholasa Sarkozyho (2007 – 2012) je skôr výnimkou ako pravidlom.

Francúzsko v roku 1966 rozhodnutím prezidenta Charlesa de Gaulla opustilo vojenské štruktúry NATO. Jedným z hlavných dôvodov bola určitá rivalita medzi Washingtonom a Parížom, konkrétne obava, že by USA mohli získať kontrolu nad francúzskymi jadrovými zbraňami.

Francúzsko sa plnohodnotne vrátilo späť do NATO o štyri dekády neskôr (2009), keď bol pri moci Nicolas Sarkozy. Mal na to dva vážne dôvody. Vojensky sa roky podieľalo na viacerých misiách NATO, ale bez vojenského zastúpenia vo velení nemalo dosah na ich plánovanie. Sarkozy okrem toho sníval o vytvorení spoločnej európskej obrany, ale okolité štáty boli zároveň plnohodnotnými členmi Aliancie, čo uskutočnenie plány komplikovalo.