Problém s trestnou činnosťou so sexuálnym motívom v Európe narastá, a preto je absolútne žiaduce, aby sa prostredníctvom čo možno najvhodnejšej právnej úpravy dané konanie trestalo.
Ženy ako osoby najviac postihované podobnými útokmi by mali mať istotu riadneho policajného vyšetrenia a odsúdenia páchateľov, ktorí sa pri spáchaní tohto činu nedokážu jednoducho vyhnúť svojej zodpovednosti na základe právnych nejednoznačností.
Štatistiky ukazujú výrazný problém so sexuálnym násilím
Európske štatistiky naznačujú, že sexuálne násilie je skutočný problém. V kategórii sexuálneho násilia a znásilnení možno vidieť pravidelne narastajúci trend od roku 2014, pričom sa počty znásilnení do roku 2024 takmer zdvojnásobili – evidovaných bolo takmer 100-tisíc prípadov.
V prípade štatistík sexuálneho násilia ide o alarmujúci nárast tejto trestnej činnosti, ktorá za rok 2024 presahuje 250-tisíc prípadov.
Medzi najviac postihnuté krajiny v tomto smere patrí Švédsko. V roku 2025 bol celkový počet hlásených sexuálnych trestných činov 27 117, čo predstavuje nárast o päť percent oproti roku 2024. Počet hlásených trestných činov znásilnenia klesol o dve percentá, pričom v roku 2025 bolo zaznamenaných 10 014 znásilnení. Počet hlásených trestných činov sexuálneho obťažovania sa v porovnaní s údajmi z roku 2024 zvýšil o deväť percent na 11 056 prípadov.
Vzhľadom na nelichotivé štatistiky je skutočne namieste, aby bol problém sexuálneho násilia a znásilnenia riešený na európskej úrovni.
Jednotná definícia znásilnenia má problém so súhlasom ženy
Európsky parlament (EP) prijal v apríli 2026 uznesenie, ktorým vyzval Európsku komisiu (EK), aby navrhla celoeurópsku definíciu znásilnenia založenú na absencii slobodného, informovaného a odvolateľného súhlasu. Za uznesenie hlasovalo 447 europoslancov, 160 bolo proti a 43 sa zdržalo hlasovania.
Správa rovnako vyzýva členské štáty, ktoré sa stále spoliehajú na definície znásilnenia založené na sile alebo násilí, aby zosúladili svoje zákony s medzinárodnými normami vrátane Istanbulského dohovoru, ktorý EÚ ratifikovala v roku 2023.
Problémom pri tomto uznesení však nie je iba samotná definícia súhlasu ženy, ktorá si odporuje.
Omnoho väčším problémom je progresívna politika zmeny pohlavia na základe úradnej zmeny, vďaka ktorej by sa páchatelia mohli fakticky vyhnúť trestnému stíhaniu, ak by si úradne zmenili pohlavie na ženské. V slovenskom právnom poriadku totiž môže ženu znásilniť iba muž.
Uznesenie EP hovorí o tom, že súhlas sa musí posudzovať v kontexte, a to aj v prípadoch zahŕňajúcich násilie, vyhrážky, zneužitie moci, strach, zastrašovanie, bezvedomie, intoxikáciu, podanie chemickej látky, spánok, chorobu, zdravotné postihnutie alebo zraniteľnosť. Argumentuje tým, že traumatické reakcie, ako napríklad „stuhnutie“, sa musia zohľadniť v legislatíve a súdnej praxi.
Spravodajkyňa výboru pre občianske slobody Evin Incirová (Švédsko) uviedla, že „je morálne aj právne neprijateľné, aby ženy neboli v celej EÚ chránené legislatívou typu ‚iba áno znamená áno‘“. Spravodajkyňa výboru pre práva žien Joanna Scheuringová-Wielgusová (Poľsko) tvrdí, že „každá tretia žena v EÚ zažila rodovo podmienené násilie a každá dvadsiata žena bola znásilnená“.
Súhlas ženy je teda kľúčovým prvkom pri posudzovaní toho, či je styk dobrovoľný alebo nie. Vzhľadom na dôležitosť definície tejto skutočnosti by verejnosť predpokladala mimoriadne odborne zvládnutú definíciu súhlasu zo strany europoslancov.
Uznesenie EP je však v tomto bode značne vágne, dokonca si až odporuje.
Raz jednoznačný súhlas, inokedy vyjadrený akokoľvek
Podľa uznesenia je totiž platný iba jasný, kladný, slobodne daný a jednoznačný prejav súhlasu ženy a mlčanie, absenciu verbálneho alebo fyzického odporu alebo absenciu „nie“ nemožno interpretovať ako súhlas. Súhlas možno odvolať pred stykom alebo počas neho a uvedené platí aj v prípadoch, ak už medzi mužom a ženou v minulosti došlo k intímnemu vzťahu.
Ten istý bod definujúci súhlas ženy však v ďalšej vete hovorí: „Súhlas možno vyjadriť akýmkoľvek spôsobom, pokiaľ je udelený dobrovoľne v dôsledku slobodnej vôle osoby a je posudzovaný v kontexte súvisiacich okolností v súlade s článkom 36 Istanbulského dohovoru (definícia znásilnenia pri nedostatku súhlasu).“
Na jednej strane tak súhlas ženy musí byť jasný a jednoznačný, a na druhej strane môže byť vyjadrený akýmkoľvek spôsobom. Takýto nedostatok vyvoláva množstvo právnych interpretácií, ako si vlastne tento kľúčový prvok vysvetliť.
Môže byť súhlas odvodený z úsmevu, prípadne iných neverbálnych, často prítomných prejavov, ako sú dotyky alebo správanie, prípadne z existencie partnerského vzťahu? Mlčanie alebo samotné neverbálne konanie ženy v intímnej chvíli, aj keď z pohľadu muža súhlasné, by mohlo byť neskôr interpretované ako „nesúhlas“ podľa daného uznesenia.
Alebo musí žena špecificky a jasne odpovedať zreteľným „áno“ na mužovu zreteľne formulovanú vetu typu: „Chceš mať dobrovoľný pohlavný styk a udeľuješ na to súhlas vedome na základe slobodného rozhodnutia?“
Súhlas a dokazovanie jeho udelenia
Rozporné je aj to, ako sa vlastne bude posudzovať okolnosť, ak žena počas styku odvolá svoj súhlas. Kto a ako bude dokazovať, v ktorom momente ešte dochádzalo k dobrovoľnému styku a kedy už žena – možno aj neverbálnym spôsobom – vyjadrovala svoj odpor a začala byť znásilňovaná? Dokazovanie podobných skutočností pri trestnom čine znásilnenia je mimoriadne náročné.
Samostatnou rovinou celého problému so súhlasom je jeho následné preukazovanie.
Ak muž bude tvrdiť, že súhlas dostal, a žena, naopak, že ho neudelila v zmysle, ako to vyžaduje uznesenie europoslancov, bude musieť muž preukazovať svoju nevinu podpísanou notárskou zápisnicou o súhlase ženy, nahrávkou alebo inými preukázateľnými spôsobmi?
Bez nich by sa totiž vystavoval hrozbe trestného stíhania, pretože ťažisko dokazovania jeho neviny by sa presunulo na jeho stranu. Tento spôsob trestného stíhania páchateľov, pri ktorom musia dokazovať svoju nevinu, je však v absolútnom rozpore so základmi právneho štátu.
Progresívci už navrhli právne nezmyselnú úpravu
Pri zmienke o zmätočnej úprave znásilnenia si verejnosť môže spomenúť na právnu úpravu pochádzajúcu z dielne niekdajšej ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej (SaS). Pri tejto snahe definovať znásilnenie bol dokonca prítomný prvok, že žena môže súhlas odvolať kedykoľvek, a to aj po súloži.
Uvedené by znamenalo množstvo situácií, pri ktorých by bola žena automaticky znásilnená, ak by sa po súloži alebo aj počas nej rozhodla, že na ňu nedala súhlas.
Takýto právny nezmysel, samozrejme, neprešiel a stretol sa s výraznou kritikou v odbornej obci pre jeho nevykonateľnosť.
Progresívna časť politikov opakovane stavia svoje argumenty aj na ochrane žien pred sexuálnym násilím, no sama pritom aktívne presadzuje úradnú zmenu pohlavia. Pri úradnej zmene pohlavia sa tak muž môže stať oficiálne ženou, no ostanú mu zachované všetky mužské črty.
Pred týmto právnym nezmyslom varovali tak najvyšší súd v Británii, ako aj osobitná spravodajkyňa OSN Reem Alsalemová. Súd aj spravodajkyňa poukázali práve na vytváranie nebezpečných situácií pre ženy, pri ktorých by biologickí muži, formálne zmenení na ženy, mohli vstupovať do priestorov vyhradených iba pre ženské pohlavie.
Pri úradnej zmene pohlavia muža pritom nastáva pri trestnom čine znásilnenia zásadný problém najmä z pohľadu slovenského Trestného zákona.
Znásilniť ženu môže iba muž
O trestnom čine znásilnenia možno hovoriť vtedy, ak páchateľ násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia donúti ženu k súloži alebo ak na taký čin zneužije jej bezbrannosť. Hoci zákon pri páchateľovi používa všeobecný pojem „kto“, odborná literatúra aj judikatúra súdov pracujú s páchateľom aktu výlučne ako s mužom.
Problém je totiž v právnej definícii súlože, ktorou sa v zmysle judikatúry rozumie spojenie pohlavných orgánov muža a ženy.
Žena môže byť považovaná za spolupáchateľku muža pri znásilnení, ak napríklad použije násilie na pacifikáciu ženy, no je to iba muž, kto znásilňuje ženu súložou. Takto nastavený právny rámec dokonca vylučuje znásilnenie muža iným mužom a v danom prípade by išlo o trestný čin sexuálneho násilia.
Práve problém formálnej zmeny pohlavia z mužského na ženské vylučuje možnosť, aby „žena“ (biologický muž) mohla znásilniť inú ženu v podmienkach Slovenskej republiky.
Progresívne politiky tak vytvárajú okrem nejasne definovaných právnych úprav aj nebezpečné situácie, keď formálna zmena pohlavia môže fakticky umožniť mužským páchateľom znásilňovať ženy bez reálneho postihu za tento trestný čin.
Pokiaľ aj nejaký postih nastane, aj v tom prípade môže pomôcť zmena pohlavia. Ako príklad možno uviesť prípad neonacistu Svena Liebicha, ktorý si po úradnej zmene pohlavia odpykáva svoje odsúdenie v ženskej väznici.
Stačí si predstaviť, aké následky by malo zaradenie páchateľa usvedčeného zo znásilnenia do ženskej väznice, ak by si formálne zmenil pohlavie na ženu. Podobné situácie sú preverované v Kalifornii (USA) kde padli obvinenia zo znásilňovania odsúdených žien zo strany odsúdených biologických mužov vydávajúcich sa za ženy, a to vo viacerých väzniciach.
Bolo by skutočne otázne, ako by si orgány činné v trestnom konaní a súdy v Slovenskej republike poradili s otázkou, či vôbec môže byť „žena“ s mužským pohlavným orgánom trestne stíhaná za súlož s biologickou ženou, keďže iné trestné činy, ako sexuálne násilie alebo sexuálne zneužívanie, majú inak formulované skutkové podstaty a nepokrývajú tento typ násilného aktu.
Skutočná ochrana žien pred znásilnením tak neznamená len precízne a odborne formulované právne normy, ktoré sú aj právne vymožiteľné.
Musíme vedieť vymedziť rozdiely pohlaví
Znamená to aj odmietanie progresívnych politík popierajúcich biologickú realitu, ktoré sa síce môžu tváriť ako ochrana slabších, no v skutočnosti iba vytvárajú omnoho nebezpečnejšie prostredie pre chránené osoby.
Nie je totiž zrejmé, ako možno chrániť ženy, ak nie je pevne dané, kto vlastne je ženou. Podľa progresívnej agendy sa ženou môže stať ktokoľvek, aj biologický muž po úradnej zmene pohlavia. Nevyhnutnosť pevného vymedzenia pohlaví je totiž naviazaná na mnohé ďalšie právne následky.
Nejde pritom len o vyhovenie požiadavkám menšín - tieto legislatívne a iné zmeny majú závažné následky v objektívnej realite, ktoré ubližujú najmä biologickým ženám, ako to už popísala osobitná spravodajkyňa OSN či Najvyšší súd v Británii.
Za zmienku stojí aj výpoveď americkej nominantky na Najvyšší súd USA, sudkyne Ketanji Brown Jacksonovej. Tá nevedela odpovedať na otázku pred senátom USA, ako definuje ženu. Sudkyňa Jacksonová uviedla, že nie je „biológ", a nevie zadefinovať ženu, pretože môže v budúcnosti riešiť právne spory o definíciu ženy.
Neznalosť odpovede na tak základnú otázku pri pohlaví, prípadne snaha preformulovať zavedené pojmy vychádzajúce z biologickej reality, je skutočne varujúce, ako vysoko až zasahujú progresívne snahy meniť základy chápania sveta.
Negatívne následky ponesú tí najslabší. V prípade problematiky znásilnenia to zrejme budú ženy.