Prezidentka Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek Iveta Lazorová v rozhovore pre Štandard hovorí o vyhorení mladých sestier, kolabujúcej dlhodobej starostlivosti aj o tom, prečo študenti po praxi odmietajú nastúpiť do slovenských nemocníc.
O nedostatku sestier hovoríte už dlhodobo. Je dnes situácia kritickejšia než kedysi?
Situácia je dlhodobo zlá. Upozorňovali sme na ňu už v roku 2010, keď nám odišlo najviac zdravotných sestier do zahraničia. Dôvodom bolo, že sa stanovili rovnaké podmienky vzdelania, a tak mali rovnaký prístup na pracovný trh v západnej Európe. Finančne sa im to tam oplatilo viac. Najčastejšie odchádzali do Rakúska, Česka a Anglicka, následne do severských štátov či Nemecka. Tam pracovali v zariadeniach sociálnych služieb, čiže nie na pozícii sestier, ale ako opatrovateľky. Keď sa naučili jazyk, požiadali o zápis do registra sestier, aby mohli pokračovať v činnosti.
Druhá vlna odlevu bola o tri roky neskôr. Čo sa vtedy udialo?
V roku 2013 Ústavný súd SR zrušil zákon o odmeňovaní sestier. Dôvody boli teda aj finančné. Sestry v tom čase naozaj málo zarábali. Podávali sme hromadné výpovede, stanovali pred úradom vlády, spisovali sme petíciu s názvom „Keď sa my nepostaráme o seba, kto sa postará o vás?“. Prízvukovali sme, že treba riešiť nielen platy, ale aj personálne normatívy – čiže koľko pacientov môže mať v starostlivosti jedna sestra na nemocničnom oddelení.
Aká je teda situácia so stabilizáciou sestier v súčasnosti?
Zastabilizovali sa už aspoň platy sestier v ústavnej zdravotnej starostlivosti. Z tohto vyplýva, že už nám neodchádza toľko sestier do zahraničia, ročne ide približne o stovku.
Na druhej strane je stále problém, že nové sestry neprichádzajú do systému. Buď pracujú v celkom iných odvetviach, alebo v zahraničí. O ich pôsobení už nemáme prehľad, nevedia to určiť ani školy, ale vieme, že na úrade práce nie sú. Aktuálne nám v systéme chýba 14-tisíc sestier a do systému prichádza 500 ročne, čo je veľmi málo.
Stabilizačný príspevok 250 eur k mesačnej výplate napokon štát schválil len sestrám v ústavnej zdravotnej starostlivosti. Ostatné sestry v iných odvetviach sa cítili ukrivdené. Ako ste to vnímali?
Odstrčené sa cítili najmä tie, ktoré pracujú v ambulantnej starostlivosti, a sestry v zariadeniach sociálnych služieb. V ambulanciách však ide o vôľu zamestnávateľa, či plat sestre zvýši alebo nie. Do tohto vzťahu vstúpiť nevieme. Zariadenia sociálnych služieb píšu svoj vlastný, nie príliš šťastný príbeh.
V akom zmysle?
Po ohlásení stabilizačného príspevku z nich začali masívne odchádzať sestry do nemocníc. Z toho dôvodu začali chýbať tam. Zariadenia sociálnych služieb majú nízke mzdy a nemajú ich z čoho zvýšiť, aj keď sa o tom neustále rokuje aj na ministerskej úrovni.
Chvíľu zrejme ešte potrvá, kým si kompetentní uvedomia, že mzdy jednoducho zvýšiť musia. Tieto zariadenia by však predovšetkým nemali byť tým, čím v súčasnosti sú. Ja stále hovorím, že v domovoch sociálnych služieb by mali byť starkí, ktorí si robia tanečné zábavy, zájazdy do Medžugoria a hrajú človeče. Ale máme tam ťažké stavy s rozpadnutými ranami, preležaninami a ležiakov.
Takisto kompetencie sestier v týchto zariadeniach nie sú dostatočne pochopené. Sestry by v nich mali byť iba na to, aby robili prevenciu, aby sa starčekovia nedostali do dekompenzácie, prípadne aby odhadli problém. To sa však nedeje.
Naša krajina urobila chybu, pretože nevytvorila pre týchto ľudí adekvátne zariadenia a domy ošetrovateľskej starostlivosti. Oddelenia dlhodobo chorých v nemocniciach tiež nie sú uspôsobené na dlhší pobyt, lebo tam môžu držať pacienta maximálne tri týždne.
Na nedostatočne rozvinutý systém dlhodobej starostlivosti na Slovensku opakovane upozorňuje aj Európska komisia vo svojich hodnotiacich správach.
Je to tak. Od covidu máme dokonca zákon o dlhodobej starostlivosti, ktorý hovorí o tom, že hospice, agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti a domy ošetrovateľskej starostlivosti dokonca ani nepotrebujú lekárov, iba sestry.
Avšak my sme ich nevybudovali, hoci ich všetci raz budeme potrebovať. Všetky peniaze išli do nemocníc, kde je teraz priveľa lôžok, ktoré potrebujeme zredukovať. Nepripravili sme terén na starostlivosť o dlhodobo chorých a teraz to už dobehneme len veľmi ťažko. Upozorňovali sme na to, ale náš hlas nikoho nezaujíma.
Je to tak aj v súčasnosti? Cítite sa ako komora nevypočutí?
Áno. Často sa otvárajú iné témy, napríklad lieková politika. Samozrejme, aj tam sú potrebné zmeny, pretože keď vidíme, aké množstvo liekov a akým spôsobom dnes lekári predpisujú, systém nefunguje dobre. Zároveň sa veľa diskutuje o zriedkavých ochoreniach, ale mnohí onkologickí pacienti sa stále nevedia dostať k modernej liečbe. Celý systém je nastavený tak, že najväčšie peniaze smerujú do nemocníc a liekov, zatiaľ čo domáca a následná starostlivosť dlhodobo zaostávajú.
Vráťme sa k sestrám. Peniaze z príspevku vyriešili časť problému so stabilizáciou sestier. Čo by malo nasledovať ďalej?
Ako komora sme navrhovali, aby štát vyhlásil sestru a pôrodnú asistentku za nedostatkové povolania. V tom prípade by sme mohli podporiť štipendiami študentov. Keď budeme mať študentov, musíme mať aj kapacity na školách, aby ich mal kto vzdelávať. To nemáme, lebo vysokoškolský učiteľ odborných zdravotníckych predmetov zarába menej ako sestra v trojzmennej prevádzke.
Štát by mal podporiť aj vzdelávateľov, aby mali kapacity. Zdravotnícka fakulta v Prešove má síce 300 žiadostí o prijatie, ale kapacitne môže prijať len 120 študentov. Záujem o štúdium teda je, ale nie sú priestory alebo zdroje. Následne treba zacieliť na to, aby študenti neodchádzali do zahraničia. Odchádzajú, lebo už počas praxe vidia zlý stav nemocníc.
Čo študentov najviac vydesí?
Odmietajú robiť v takých podmienkach, kde im padá strop na hlavu. Ďalej vidia, ako funguje hierarchia, že lekári si o sestrách stále myslia, že sú slúžky. Samozrejme, nedá sa generalizovať, ale niektoré sestry myslením ostali v minulom storočí. Tie nikdy nebudú rozmýšľať tak, že sú rovnocennými partnermi lekára, lebo na to majú potrebné vedomosti. Chýba im to, boli naučené poslúchať autority. Zmení sa to, až keď táto generácia odíde a nahradia ju inak zmýšľajúce sestry.
V neposlednom rade študenti počas praxe vidia, že sestry sa nemajú kde poriadne zložiť, prezliecť, nestíhajú obedy. Dnešná generácia si takto svoj pracovný život nepredstavuje. Chcú pracovať, ale popri tom mať dostatočný čas na svoje súkromie a rodinu.
Realita je však taká, že sestry majú obrovské množstvo nadčasov, zástupov a na rodinu ostáva času veľmi málo, respektíve súkromný život majú úplne rozvrátený. Práca je fyzicky aj psychicky náročná, rýchla a pre neprimerane nastavené personálne normatívy aj frustrujúca.
Koľko pacientov má dnes v starostlivosti jedna sestra na oddelení?
Kým v Nemecku je to sedem pacientov na sestru, na Slovensku je to tridsať pacientov na jednu sestru. Pri takomto nastavení nestihneme urobiť, čo potrebujeme, a odchádzame domov vo veľmi zlej nálade. Nedokončená starostlivosť je frustrujúca, preto niektoré kolegyne upadnú do syndrómu vyhorenia – z väčšej časti ide o mladé kolegyne.
Robia sestry dnes aj to, čo by mali robiť lekári?
Robia. Napríklad ošetrujú komplikované rany, vyberajú stehy alebo podávajú anestéziu, keď lekár odbehne na inú sálu. Alebo z urgentu pošlú pacienta na röntgen, lebo už vedia, že to je potrebné. Ale niektoré z vymenovaných vecí by napríklad u sestier s pokročilou praxou mohli byť riadne legislatívne zahrnuté do ich kompetencií. Aspoň by boli chránené, pretože teraz nie sú.
Ako pozitívnu legislatívnu zmenu vnímam to, že sestry budú môcť predpisovať lieky. Lebo aj doteraz to robili, ale v tajnosti na ambulanciách, keď tam nebol doktor. Vzali kartičku poistenca a predpísali liek. Nie však svojvoľne, ale len zdiagnostikovaným pacientom, ktorí už dlhodobo berú nejaký druh liekov.
Ďalší legislatívny problém je, že praktické sestry vstupujú do kompetencií sestier s pokročilou praxou. Nie som napríklad zástankyňou toho, že praktické sestry majú pripravovať lieky a infúzne roztoky. Osobne by som taký liek nepodala, keď mi ho niekto iný vyloží na tácku a označí číslom izby. Sú to veci, ktoré sa v praxi veľmi ťažko riešia. Ako si overím, čo dala do tej infúzie? Napísala to, ale čo keď sa pomýlila? Aj ja sa môžem pomýliť, ale ja za to zodpovedám.
Nie je problém v roztrieštenosti sestier na praktickú sestru, sestru špecialistku či sestru s pokročilou praxou? Nevládne zmätok v tom, ktorá má čo vykonávať?
Určite nie. Rozdelenie sestier do kategórií práveže výrazne pomohlo. Ešte za čias ministra zdravotníctva Tomáša Druckera sa vymedzili jednotlivé povinnosti každej sestry, čo pomohlo k lepšej organizácii práce.
Dnes máme na oddeleniach upratovačky, sanitárov, praktické sestry, sestry registrované, sestry špecialistky a sestry s pokročilou praxou. Upratovačky a sanitári sa starajú o čistotu prostredia, praktická sestra sa stará o stravu, hygienu a polohovanie pacienta. Sestry sa starajú o podávanie liečby, ale aj ošetrovanie vstupov, kanýl, katétrov, a v neposlednom rade musia všetko podrobne zaznamenávať a dokumentovať.
Málokto vidí, ako sa prax na oddeleniach časom zmenila. Skrátil sa čas hospitalizácie, a kým niekedy sme pacientov mali na lôžku dva týždne, dnes musíme všetko stihnúť za tri dni.
Pristavím sa nachvíľu pri spomínanej dokumentácii. Ide vraj o desať percent práce zdravotnej sestry. Pomohli digitalizácia a umelá inteligencia skrátiť čas pri papieroch?
Bolo by to lepšie, keby sme mali prepojené informačné systémy a keby sme mali dostatok techniky. Keď máte jeden počítač na celé oddelenie, na ktorom sa striedajú všetci, je to chaos. V dnešnej dobe je zároveň minimálne divné, že nejestvujú elektronické prepojenia medzi jednotlivými lekármi.
To, čo sa udeje s pacientom v nemocnici, by mali predsa vidieť aj jeho ošetrujúci lekár a poisťovňa. Pacient by nemal chodiť s papiermi od jedného k druhému. Toľko peňazí išlo do tých systémov, a nič sa neudialo. Všetko začneme a nedokončíme.
Niektorí lekári vyslovili názor, že nedostatok sestier by vyriešilo zrušenie povinnosti absolvovať vysokoškolské vzdelanie. Podľa nich by sestrám stačilo stredoškolské vzdelanie ako kedysi a to vysokoškolské by si mohli doplniť len tie, ktoré chcú byť vedúcimi sestrami alebo špecialistkami. Čo si o tom myslíte?
Stredoškolské vzdelanie dnes už, žiaľ, nestačí. Po strednej škole nie sú žiaci ešte dostatočne osobnostne zrelí na takú zodpovednú prácu. V osemnástich rokoch ešte nemusí byť budúca sestra dostatočne kriticky a klinicky zmýšľajúca.
Ak hovoríme o vedúcich sestrách – pre tie by bol vhodný skôr manažérsky kurz. Pretože nie každá dobrá sestra je aj dobrá manažérka. Navyše dnes bojujeme so situáciou, že na tento post sa dostanú väčšinou tie, ktoré sa kamarátia s primárom, a nie tie, ktoré sú šikovné a majú na to predpoklady. Z toho potom vyplýva zlé manažovanie oddelenia.
Pomohli nášmu systému zdravotné sestry z Ukrajiny?
Tie v systéme nemáme, pretože sú praktickými sestrami. Niektoré z nich si vzdelanie doplnia, ale väčšina nie, pretože rozdiel v plate medzi praktickou sestrou a zdravotnou sestrou je 50 eur. Zároveň sa ukazuje, že my, Slováci, nevieme prijať nových ľudí do kolektívov – cudzincov, ale napríklad ani absolventov. Tí mi hovoria, že majú veľmi zlé skúsenosti s tým, ako ich v práci ponižovali a dokazovali im, čo všetko nevedia. Sme veľmi konzervatívni a rozhodne nepatríme k multikultúrnym krajinám.
Je všeobecne známe, že rastie agresivita voči zdravotníkom. Zo skúseností vašich členiek komory, o aké prejavy ide?
Povedala by som, že sestry zažívajú agresivitu častejšie ako lekári. Sestra je prvá na rane, či už na urgentoch, alebo ambulanciách. Buď je to agresivita zo strany podgurážených pacientov, alebo aj takých, ktorí musia dlhšie čakať na ošetrenie. Niekedy to nie sú pacienti, ale ich príbuzní, ktorí sa rozčúlia. Napádajú nás slovne, ale aj fyzicky.
Aj preto sme presadili do zákona, že zdravotníci sú chránení, a za ich napadnutie hrozia vyššie tresty. Nerieši to však situáciu. Je nutné vzdelávať národ a vysvetliť mu, že my tam nie sme preto, lebo sme ich nepriatelia.
Vzdelávať národ? Nie je to utópia?
Máte pravdu, je šialené, čo sa teraz deje. Keď ľudia vidia politikov ako svoj vzor, nie je možné čakať iné správanie. Zmizli morálka, úcta, slušnosť. Je to vyčerpávajúce. Keď si má sestra predstaviť, koľko ľudí ju napadne v službe, nemôže sa tešiť do práce.
Narazí Slovensko jedného dňa na personálne dno v zdravotníctve?
Dno nebude. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí to budú robiť, či už z presvedčenia, zodpovednosti k svojmu povolaniu alebo viere. Všade máte dobrých aj zlých ľudí, ale sú tu. Systém nekľakne, ale pôjde kvalitou dole. Teraz máme ročne 12-tisíc odvrátiteľných úmrtí, ale neskôr môže ísť o vyššie číslo.
Odporučili by ste dnes svojej dcére toto povolanie?
Áno. Myslím si, že by v tom bola dobrá. Má dar empatie a vie pochopiť ľudí. Napriek problémom, ktoré riešime, je to krásne povolanie, ktoré dokáže naplniť, keď ho človek robí dobre a poctivo. Hoci spoločnosť ho neoceňuje. V USA sú sestry na prvej priečke dôveryhodnosti v povolaniach. Aj ja vnímam, že sa na mňa obracajú ľudia z okolia, a ja im veľmi ochotne poradím a pomôžem. Cítim to tak a vždy budem.