Moderná politika je do veľkej miery súťažou o pozornosť, nie o kvalitu riešení. Často je v nej veľa balastu a populizmu len preto, aby to šteklilo uši poslucháčov – voličov. Strany, ktoré ponúkajú rýchle a jednoduché riešenia bez koncepcie, často nesystémovo, majú prirodzene výhodu. Snažia sa zalepiť ľuďom oči bez jasnej vízie a udržateľnosti.
KDH sa snaží o prinášanie praktických a systémových zlepšení a riešení, ktoré nie sú populistické. To je síce na prvý pohľad menej atraktívne, ale o to dôležitejšie pre fungovanie štátu. Je pre nás veľmi dôležité byť s ľuďmi v regiónoch po Slovensku a osobne sa stretávať a rozprávať. Verím, že vo voľbách budeme mať lepší výsledok. KDH je stranou regiónov, počúva hlas ľudí, nevymýva im mozgy. Veď si všimnite, ako dlho sme na politickej scéne. Ktorá strana na Slovensku má za sebou taký úspešný 36-ročný príbeh?
Je správne, že Milan Majerský kandiduje za župana? Nemal by sa viac sústrediť na prácu v KDH, aby uspelo v parlamentnej politike?
Ak chceme rozumieť štátu, musíme rozumieť regiónom, obciam a mestám. Politika, ktorá nevychádza z konkrétnej skúsenosti s riadením územia a konkrétnych potrieb ľudí, veľmi rýchlo stráca kontakt s realitou. Politika má byť nástrojom na dosahovanie dobra ľudí.
Preto považujem kombináciu regionálnej a celoslovenskej politiky za legitímnu a v mnohom aj potrebnú, aby problémy ľudí z regiónov bolo počuť aj vo veľkej politike a nerozhodovalo sa len „od stola“.
Ste univerzitný profesor a teológ. Dlhodobo sa venujete vzdelávaniu a školstvu. Aké sú vaše priority na najbližšie obdobie?
Základná otázka znie: čo je cieľom vzdelávania? Ak je to len „prejsť systémom“, potom sme spokojní. Ak je to pripraviť človeka na život, potom máme problém. Dnes meriame úspech školstva počtom absolvovaných rokov, nie tým, čo mladý človek skutočne vie.
Mojou prioritou je posun od formálneho plnenia dochádzky k reálnemu nadobúdaniu kompetencií – vedomostí, zručností aj charakteru. Teda, jednoducho povedané, pripraviť študentov do života, aby boli kompetentní v zamestnaní a v živote schopní postarať sa o seba, svoju rodinu. Zároveň mali ochotu a schopnosť postarať sa o tých, ktorí sú slabší a sami si pomôcť nevedia. Jednoducho povedané, aby zostali pracovať a žiť na Slovensku.
Ste človek z reálnej praxe. Kde vidíte najväčšie medzery v školstve? Čo je najväčšie zlyhanie posledných rokov?
Najväčšou slabinou je nesúlad medzi deklarovaným a reálnym stavom. Na úrovni dokumentov pôsobí slovenské školstvo ambiciózne, v praxi však často narážame na chaos, preťaženosť a stratu dôvery.
Samozrejme, v mnohých oblastiach školstva chýbajú financie na reformy, ktoré sa majú realizovať. Chýbajú peniaze na infraštruktúru, školských asistentov, psychológov, na podporu a ďalší rast pedagógov a silnejšie prepojenie s praxou. Naše školstvo nepotrebuje ďalšie vízie. Potrebuje stabilitu, kontinuitu a schopnosť dotiahnuť veci do konca.
Hovoríte, že slovenské školstvo dnes netrpí nedostatkom stratégií a reforiem na papieri. Trpí nedostatkom pokoja a zdravého rozumu v praxi. Sú podľa vás rozsiahle zmeny v rámci kurikulárnej reformy nedostatočné?
Paradoxne, problémom nie je nedostatok zmien, ale ich nadbytok. Reforma vzdelávania nie je legislatívny akt, ale kultúrna zmena. A kultúrna zmena sa nedá vynútiť tempom administratívneho rozhodnutia. Reformy nevznikajú v zákonoch, ale v triedach – a tam dnes často narážajú na realitu.
Rozsiahle zmeny v rámci kurikulárnej reformy na Slovensku nemožno automaticky označiť za nedostatočné. Reforma prináša významný posun. Nový štátny vzdelávací program bol schválený v roku 2023 a vzdelávanie sa má viac orientovať na porozumenie, rozvoj gramotností, kompetencií a potrieb žiaka v 21. storočí. Zásadnou zmenou je aj postupné zavádzanie reformy od prvého ročníka a členenie základného vzdelávania do cyklov, čo dáva školám väčší priestor pracovať s tempom a potrebami detí.
Ale nič nie je dokonalé.
Na druhej strane, rozsah zmeny sám osebe ešte nezaručuje jej kvalitu. Reforma môže byť v praxi nedostatočná vtedy, ak školy nedostanú dosť metodickej podpory, času, personálnych kapacít, kvalitného ďalšieho vzdelávania učiteľov a jasných príkladov, ako nové kurikulum preniesť do každodenného vyučovania.
Ministerstvo uvádza, že od septembra 2026 sa majú do reformy zapojiť všetky základné školy od prvého ročníka, pričom už v apríli 2026 bolo zapojených 944 škôl. Zároveň však práve celoplošné zavedenie ukáže, či je systém pripravený aj mimo pilotných a dobrovoľne zapojených škôl.
Preto by som povedal, že obsahovo reforma reaguje na reálne problémy slovenského školstva, najmä na potrebu odklonu od memorovania k porozumeniu a použiteľným kompetenciám, čím reaguje na potreby praxe.
Jej slabým miestom však môže byť implementácia: rozdiely medzi školami, pripravenosť učiteľov, administratívna záťaž, nedostatok odborného personálu a nerovnaké regionálne podmienky. Národný inštitút vzdelávania a mládeže síce poskytuje kurzy a metodickú podporu, ale kľúčové bude, či sa táto podpora dostane ku všetkým učiteľom v takej kvalite, aby sa reforma nestala iba formálnou úpravou školských dokumentov.
Teda, ak by som to zhrnul, tak rozsiahle zmeny v kurikulárnej reforme nie sú samy osebe nedostatočné. Skôr platí, že môžu byť nedostatočné, ak nebudú sprevádzané systémovou podporou učiteľov, stabilným financovaním, znížením administratívnej záťaže a priebežným vyhodnocovaním výsledkov. Potrebujem sa posunúť dopredu aj v základnom a strednom školstve. Reforma má dobrý zámer, ale jej skutočná hodnota sa ukáže až v triedach — podľa toho, či sa zmení reálne učenie žiakov, nielen formálne kurikulárne dokumenty.
Koľko peňazí dnes školstvu reálne chýba?
Ak chceme dosiahnuť aspoň priemer EÚ, teda okolo 5,1 percenta HDP, chýbajú nám stovky miliónov eur ročne. Ešte dôležitejšia otázka je: vieme tie peniaze použiť rozumne? Dnes je odpoveď skôr rozpačitá. Je však potrebné povedať, že investícia do vzdelávania je pre budúce generácie veľmi dôležitá. Ak nebudeme v tejto oblasti napredovať, ujde nám vlak a zostaneme na chvoste rozvoja spoločnosti.
Ak by ste mali zajtra navyše 100 miliónov, kam by išli?
Bez váhania do ľudí – učiteľov a odborných zamestnancov. Ak nebudeme investovať do rozvoja tých, ktorí vzdelávajú, nebudeme zrkadlovo vidieť ani progres vzdelávaných. Školstvo nestojí na budovách ani na projektoch, ale na ľuďoch, ktorí denne pracujú s deťmi. Učiteľom a vôbec pracovníkom v školstve chýba nielen finančné, ale aj spoločenské uznanie.
Ďalej by to bola podpora a posilnenie podporných tímov, pedagogických asistentov, školských psychológov, špeciálnych pedagógov. No a, samozrejme, je potrebné podporiť výskum a vývoj na univerzitách, aby mladí výskumníci zostávali pracovať v tímoch na Slovensku a neutekali za lepšími podmienkami niekam inam.
Ste kritikom systému elektronických prihlášok. Je to podľa vás experiment so žiakmi a študentmi?
Ak systém zlyháva v základných funkciách – v identifikácii žiaka či správnosti údajov – nemôžeme hovoriť o modernizácii, ale o zlyhaní. Pri prijímaní detí na školy si štát nemôže dovoliť experimentovať. Digitalizácia má zvyšovať dôveru, nie ju podkopávať. V tomto prípade ju, žiaľ, skôr oslabila.
Rozumiem tomuto kroku ministerstva školstva, ale celé to bolo šité veľmi horúcou ihlou. Nepoznáme pravidlá automatu, vyhodnotenia kritérií či ďalších postupov pri zmenách, ktoré nastali od momentu podania prihlášok, čo bol február 2026 až do momentu rozhodnutia o prijatí, ktoré bude známe po spustení automatu 21. mája, prípadne až v prvom júnovom týždni. Rodičia, študenti či riaditelia žijú mesiace v neistote.
A čo v prípade zmien priorít a rodinných okolností počas tých štyroch mesiacov? Zdá sa mi, že o budúcnosti detí by mali rozhodovať ich rodičia a nie nejaký automat. Mám veľké obavy, ako to celé dopadne, aj keď pripomínam, že neupieram dobrý úmysel.
Máte blízko k učiteľom. Poznáte ich reálny názor. Čo hovoria na veľké množstvo nových povinností, ktoré vyplývajú z najväčšej školskej reformy?
Učitelia nie sú odporcami zmien. Sú však unavení z toho, že zmeny prichádzajú bez adekvátnej podpory. Očakávame od nich čoraz viac úloh, ale nevytvárame podmienky, aby ich mohli zvládnuť kvalitne. Myslím si, že by bolo potrebné sa o nich v tejto oblasti viac zaujímať, počúvať ich a spolu s nimi hľadať riešenia, aby sa z nich nestali administratívne „bábky“, ale aby mali čas na prácu a interakciu so žiakmi a študentmi. Aby boli „oslobodení“ od byrokracie a mali viac priestoru na kreativitu v oblasti vzdelávania.
Viete uviesť konkrétny príklad „byrokratického nezmyslu“, ktorý by ste zrušili ako prvý?
Jedným z najvýraznejších je duplicita administratívy. Digitalizácia mala procesy zjednodušiť, no v mnohých prípadoch ich skomplikovala. To je presne opačný efekt, než aký by mala mať. Je zvláštne, že v čase informatizácie a digitalizácie sú učitelia zavalení mnohými nezmyselnými administratívnymi úkonmi.
Má dnes učiteľ kapacitu venovať sa aj psychickým problémom žiakov, keď zároveň čelí zvýšenej administratívnej záťaži?
V súčasnom nastavení ju často nemá. Učiteľ nemôže byť zároveň pedagóg, psychológ, sociálny pracovník aj administrátor. Preto potrebujeme systémové riešenie v podobe podporných tímov.
Áno, je to náročný proces, ale ak má byť účinný a efektívny, nemôžu si jednotlivé profesie suplovať a taktiež nie je možné pripraviť pre prax jednu osobu, ktorá v sebe ponesie všetko v jednom.
Prepáčte, možno nevhodný príklad, ale učiteľ nie je čistiaci prostriedok, ktorý umýva, čistí, leští, rozpúšťa mastnotu, a to všetko v jednom. Veď tu hovoríme o živom potenciáli, ktorý potrebuje profesionálnu starostlivosť. Lekár ortopéd predsa neoperuje srdce a kardiológ predsa nelieči a neoperuje koleno a obaja sú lekári.
Bezpečnosť na školách, šikana či radikalizácia mladých sú čoraz častejšie diskutované témy. Za všetko však nemôžu len školy – významnú úlohu zohrávajú aj rodiny a sociálne siete. Ako to vnímate zo svojej praxe?
Ide o komplexný jav, ktorý presahuje každú školu. Škola je však miestom, kde sa tieto problémy prejavujú najviditeľnejšie, a preto potrebuje systematickú podporu. Rizikom je najmä to, že tieto javy často prebiehajú skryto, v online priestore, v rovesníckych skupinách alebo v atmosfére strachu a mlčania.
Ich dôsledkom môže byť strata dôvery, úzkosť, zhoršené školské výsledky, izolácia, agresivita a v krajnom prípade príklon k extrémistickým postojom. Preto si myslím, že na elimináciu týchto javov je potrebné budovať bezpečnú školskú klímu, jasné pravidlá správania, dôsledné riešenie podnetov a ochranu obete.
Dôležitá je aj systematická prevencia prostredníctvom triednických hodín, mediálnej výchovy, rozvoja kritického myslenia, empatie a rešpektu k demokratickým hodnotám. Škola musí spolupracovať s rodičmi, školským psychológom, školským mediátorom, podporným tímom, poradenskými zariadeniami a podľa potreby aj s políciou, aby sa problémy riešili včas a odborne.
Záškoláctvo žiakov, ktoré sa týka hlavne detí z marginalizovaných komunít, chce rezort práce riešiť stopnutím dávok. Rodič príde o prídavok na dieťa, keď nebude dieťa chodiť do školy. Je to dobrá cesta?
Sankcie bez systému sú neúčinné. Cieľom nemá byť iba potrestať rodinu, ale dostať dieťa späť do školy, zabezpečiť pravidelnú dochádzku a ochrániť jeho právo na vzdelanie, ktoré ohrozuje najmä dlhodobá a skrytá absencia.
Potrebujeme prepojenie dát a spoluprácu inštitúcií, aby sme vedeli reagovať rýchlo a adresne. Dnes tento systém nefunguje dostatočne. Tento problém nevyrieši sám minister školstva, ale vyžaduje si spoluprácu škôl, terénnych pracovníkov, poradenských zariadení, obcí, rezortu práce aj vlády.
Záškoláctvo na Slovensku nie je iba problém disciplíny, ale aj signál sociálneho znevýhodnenia, slabej spolupráce rodiny so školou, nízkej motivácie žiaka alebo zanedbanej podpory v komunite. Ministerstvo práce zároveň spustilo legislatívny proces iniciatívy „Bez školy nebudú dávky“, ktorá má pri pokračujúcom záškoláctve umožniť aj úplné odňatie prídavku na dieťa.
Samotné sankcie však nestačia. Škola musí včas identifikovať príčiny absencií, spolupracovať s rodičmi, obcou, centrom poradenstva a prevencie, terénnymi pracovníkmi a sociálnoprávnou ochranou detí. Dôležitá je aj motivácia k pravidelnej dochádzke a ukončeniu školy. Napríklad podmienkou pre získanie vodičského oprávnenia musí byť ukončená škola s minimálne výučným listom.
Rezort školstva chce riešiť dochádzku detí z marginalizovaných komunít aj povinným predprimárnym vzdelávaním. Tento krok však vyvolal aj kritiku mnohých rodičov, inštitúcií a aj KDH, ktoré vidí najlepší záujem trojročného dieťaťa v tom, aby vyrastalo so svojou mamou a otcom.
Predškolské vzdelávanie je kľúčové najmä pre deti zo znevýhodneného prostredia. Otázka však nestojí „či“, ale „ako“. Som presvedčený, že motivácia a spolupráca sú účinnejšie než príkazy a sankcie.
Som za predprimárne vzdelávanie, ale nie vo formáte povinnosti pre všetkých, ale možnosti, či dostupnosti pre všetkých. Je potrebné rozlíšiť právo rodiča na miesto v materskej škole a povinnosť dieťaťa navštevovať predprimárne vzdelávanie od troch rokov.
Veď určiť striktne určitý vek a nariadiť „odtrhnutie“ dieťaťa od matky takýmto spôsobom je z môjho pohľadu fatálny omyl. Dieťa je do šiesteho roku veku úplne naviazané na matku, toto je vec vývinu, psychológie a nie otázka nariadenia štátu. Veď toto je totalita. Zabíjame harmonický vývoj dieťaťa v ranom veku. Môže to mať vážne následky v školskom veku, dospievaní a aj v dospelosti.
KDH svojimi návrhmi dlhodobo presadzuje prísnejšiu reguláciu hazardu na Slovensku s cieľom chrániť rodiny a deti pred závislosťou a finančným rozvratom. Prečo v takejto zásadnej otázke nenachádza v parlamente hnutie väčšiu podporu?
Pretože ide o oblasť, kde sa stretáva verejný záujem so silnými ekonomickými záujmami. My však vychádzame z presvedčenia, že štát má chrániť rodiny pred negatívnymi dôsledkami hazardu. A v tom budeme pokračovať, aj keď to nie je politicky najjednoduchšia cesta.
Hazard nie je len otázkou zábavy. Je to rakovina rodín – berie deťom budúcnosť, ničí manželstvá a prináša veľkú frustráciu do života ľudí. Je to tichý mechanizmus, ktorý systematicky presúva peniaze od slabších k silnejším.
KDH opakovane prichádzalo s návrhmi, ktoré mali hazard viac regulovať a obmedziť reklamu.
To nie sú ideologické výstrely. To sú reakcie na realitu – na rodiny, ktoré sa rozpadajú pre dlhy, na jednotlivcov, ktorí prehrali viac než len peniaze. Hazard totiž nikdy nehrá férovo – jeho biznis model stojí na tom, že niekto prehrá.
A teraz prichádza moment, keď sa veci lámu. Tieto návrhy opakovane nenachádzajú dostatočnú podporu vo vládnej väčšine. Čo si z toho má človek vyvodiť? Že problém neexistuje? Alebo skôr to, že niekomu súčasný stav vyhovuje? Ak nechceme hazard regulovať, v skutočnosti ho podporujeme. Nič medzi tým neexistuje.
V mnohých mestách sú herne dostupnejšie než knižnice. Reklama na stávkové spoločnosti je agresívna, všadeprítomná a často spojená so športom, ktorý má byť symbolom disciplíny a férovosti. To vytvára ilúziu, že hazard je normálnou súčasťou života. Lenže následky tejto „normálnosti“ nesú konkrétni ľudia.
A tu sa dostávame k jadru veci: štát buď chráni svojich občanov, alebo inkasuje z ich slabostí. Vládna koalícia má v rukách nástroje na to, aby hazard viac regulovala. Ak ich nevyužíva, nie je to náhoda. Je to jej rozhodnutie. A to rozhodnutie má svoje dôsledky – nielen ekonomické, ale aj morálne.
