Maďarské voľby v apríli neboli dôležité len pre samotných maďarských obyvateľov, ale hlavne pre ďalší vývoj vojny na Ukrajine. Viktor Orbán predtým dlho vetoval pomoc Únie pre Ukrajinu vo výške 90 miliárd eur.
Jeho vyzývateľ Péter Magyar postavil program na tom, že sa skončí obdobie Maďarska ako najproblémovejšieho člena EÚ v otázke kolektívneho rozhodovania. Tak sa aj stalo. Nová maďarská vláda prestala úniovú pôžičku blokovať. Bude však táto obrovská suma stačiť a kto ju nakoniec zaplatí?
Európsky účet za Kyjev
Medzinárodný menový fond vo svojom novom programe počíta s celkovým balíkom medzinárodnej podpory Ukrajine na dva roky okolo 136,5 miliardy dolárov (116 miliárd eur). Samotná finančná „rozpočtová“ medzera Ukrajiny na nevyhnutný chod štátu na rok 2026 sa pohybuje okolo 52 miliárd dolárov (45 miliárd eur).
Európska únia má do tejto skladačky na dva roky dodať ešte práve spomínaných 90 miliárd eur. To je veľmi dôležitý bod, pretože bez Únie by dnes ukrajinský štát nemohol ďalej fungovať. V praxi ide o faktické dovŕšenie Trumpovej politiky, ktorá finančné riešenie civilnej záchrany Kyjeva elegantne prenecháva Európe.
Pre Európu je to mimoriadne nepríjemná situácia. Zatiaľ čo v rokoch 2022 a 2023 boli hlavným ťahúňom pomoci v oboch oblastiach, teda v civilnej i vojenskej, Spojené štáty, pre ostré politické bitky vo Washingtone americká finančná (civilná) pomoc v podstate vyschla. Pre EÚ a jej obyvateľov to znamená, že hlavné bremeno teraz ponesú daňoví poplatníci Únie.
Európska únia si, samozrejme, na túto pomoc na finančných trhoch požičia, čo sa jej vďaka špičkovému ratingu podarí oveľa lepšie a lacnejšie, než keby si požičiavala samotná Ukrajina.
Celá operácia má však háčik. Aby bola táto pomoc doma politicky priechodná, formálne sa označuje za pôžičku, ktorú má Ukrajina splatiť z budúcich vojnových reparácií. To síce na papieri vyzerá dobre, ale aby sa tento model stal skutočne splatným z ruských reparácií, muselo by dôjsť buď k zásadnej zmene pomeru síl, alebo k medzinárodne vynútiteľnému politicko-právnemu riešeniu. Scenár, v ktorom Moskva dobrovoľne a rýchlo platí reparácie, je dnes krajne nepravdepodobný.
Aj druhá zvažovaná možnosť, teda financovanie tejto pôžičky priamo zo mrazených ruských aktív, na samite EÚ padla pre strach z právnych rizík a odvetných krokov Moskvy. Ručenie tak padá na bedrá členských štátov podľa ich hrubého národného dôchodku (HND). Najväčšiu časť záťaže preto podľa logiky financovania Únie ponesú najväčšie ekonomiky, predovšetkým Nemecko a Francúzsko. Tu dodajme, že existuje výnimka pre tri krajiny, konkrétne Česko, Slovensko a Maďarsko, ktoré sú z tohto ručenia vyňaté.
Životné minimum na dlh
Podľa posledných správ ukrajinského ministerstva financií potrebuje Kyjev ako životné minimum pre svoj štátny rozpočet 52 miliárd dolárov ročne. Je to naozaj minimum na základnú prevádzku štátu, ako sú platy učiteľov, hasičov a zdravotníkov. Bez tejto sumy hrozí okamžitý rozklad civilného sektora. K tomu však treba pripísať ďalšie desiatky miliárd, ktoré plynú z ukrajinských záväzkov, ako je napríklad obsluha starého štátneho dlhu.
Európska únia síce zatiaľ vytvorila dvojročný časový rámec (suma 45 miliárd eur ročne je na predstavu zhruba 1,5-násobok celého štátneho rozpočtu Slovenska), ale to všetko platí iba za predpokladu, že vojna ešte viac nezničí ukrajinskú ekonomiku.
Akýkoľvek ďalší výpadok príjmov by museli financovať zase zahraničné zdroje. Navyše s pokračujúcou iránskou krízou na Blízkom východe hrozí, že ceny energií a tovaru porastú raketovým tempom aj na samotnej Ukrajine.
Tu sa dostávame k jadru veci. Môže Európska únia financovať prevádzku ukrajinského štátu ad vitam aeternam, teda na večné časy? Iste, technicky môže, ale tvrdé dôsledky sa odrazia práve v ekonomikách úniových krajín. A politická ochota posielať ďalšie peniaze naráža na tvrdý odpor voličov.
Druhý front a kolaps iniciatívy
Zatiaľ čo civilné prežitie Ukrajiny visí na európskom rozpočte, na poli vojenskej pomoci začínajú kľúčové projekty kolabovať. Hlavnými dôvodmi sú ekonomická únava donorov, pretrvávajúce správy o korupcii pri armádnych zákazkách v Kyjeve a vnútropolitické zmeny v európskych metropolách.
Táto únava je hlboko štrukturálna, pretože kľúčoví donori, ako Nemecko a Francúzsko, zápasia s hospodárskou stagnáciou, drahými dlhmi a energetickými otrasmi, čo vlády pod tlakom prísnych rozpočtových pravidiel núti k domácim škrtom. Rastúca finančná frustrácia verejnosti potom naprieč celým starým kontinentom poháňa raketový vzostup skeptických a populistických strán, pre ktoré je ďalšie financovanie konfliktu neobhájiteľné.
Tento nepriaznivý vývoj sa konkrétne odrazil aj na drastickom oslabení českej muničnej iniciatívy, ktorá od roku 2024 dokázala pre Ukrajinu zabezpečiť viac než štyri milióny kusov veľkokalibrovej munície a v najkritickejších momentoch kryla až polovicu ukrajinských delostreleckých potrieb. Jej súčasné chradnutie je priamym znakom vyprchávajúcej chuti Západu ďalej masívne dotovať dlhotrvajúcu opotrebovávaciu vojnu.
Český prezident Petr Pavel nedávno šokoval svetovú verejnosť otvoreným priznaním, že kľúčový projekt sa síce ešte definitívne neskončil, ale finančne ho dnes drží nad vodou už iba deväť štátov. Útek sponzorov sa v Prahe stal rozbuškou na vážny tamojší politický konflikt.
Práve zúfalá snaha zachrániť rúcajúcu sa muničnú koalíciu a osobne zalobovať u spojencov je hlavným dôvodom, prečo sa prezident Pavel snaží silou-mocou odcestovať na nadchádzajúci samit NATO v Ankare.
Hradná diplomacia sa tým dostala do ostrého inštitucionálneho stretu s novou českou vládnou garnitúrou. Prezidentov tlak na účasť na samite Aliancie totiž prebieha aj napriek zjavnému odporu nového ministra zahraničných vecí Petra Macinku, čo len ilustruje hlboký rozkol v aktuálnej českej zahraničnej politike.
Aká je transparentnosť dodávok
Okrem politickej únavy však projekt zásadne zasiahli aj ťažké pochybnosti o transparentnosti. Do centra kritiky sa dostala zbrojárska skupina Czechoslovak Group (CSG) miliardára Michala Strnada, ktorá v iniciatíve funguje ako hlavný súkromný partner na nákup a repasovanie granátov v krajinách mimo NATO. Celá kauza navyše zapadá do širšieho českého kontextu: zbrojárska loby má v Prahe dlhodobo mimoriadne silné postavenie a vojna na Ukrajine jej politický aj ekonomický význam ešte znásobila.
V českom prostredí sa medzitým rozhorela debata o cenách a transparentnosti dodávok. Podľa kritikov bolo možné časť munície zaobstarať napríklad v Turecku výrazne lacnejšie, zatiaľ čo západným darcom sa údajne cez český mechanizmus ponúkalo až 3 200 eur za kus.
Firma CSG aj české ministerstvo obrany predražovanie odmietajú s tým, že konečná cena podľa nich zahŕňa repasovanie, doplnenie komponentov, logistiku, poistenie, kontrolu kvality aj riziko dodávok do vojnovej zóny. Pochybnosti však zostali a šéf CSG Strnad pre Financial Times pripustil, že časť darcov začala muníciu nakupovať priamo.
Oslabenie muničnej iniciatívy zároveň vplýva aj na samotnú CSG. Jej burzový príbeh stojí na predstave, že európsky zbrojný biznis bude vďaka vojne na Ukrajine a prezbrojovaniu NATO ďalej rýchlo rásť. Prudký prepad akcií spoločnosti preto ukazuje, že investori začínajú pochybovať, či je tento model naozaj dlhodobo udržateľný, najmä ak sa okolo muničných zákaziek hromadia otázky o cenách, maržiach a ochote donorov platiť.
Burzový graf CSG nie je priamou odpoveďou na otázku, ako dlho Ukrajina vydrží. Je však varovným ukazovateľom niečoho užšieho, konkrétne dôvery, že Európa bude ďalej financovať drahú opotrebovávaciu vojnu rovnakým tempom ako doteraz.
Ak sa táto dôvera začne strácať, ukrajinské delá to nepocítia hneď na druhý deň. Ale politický aj priemyselný základ, na ktorom ich zásobovanie stojí, začne nebezpečne krehnúť.