Pivo, sekera a brada. Čo robí muža mužom

Ako kresťania môžeme našťastie ponúknuť oveľa lepšiu víziu toho, čo znamená byť mužom alebo ženou. Víziu, ktorá nie je úzko kultúrna alebo stereotypná, ale naozaj spojená s tým, čo znamená byť človekom.

Muž v lese.

Muž v lese. Foto: epicurean/Getty Images

Raz, keď som bol ešte malý chlapec, som si pri hre odrel koleno. Bolelo ma to a začal som plakať. Jeden zo starších chlapcov na mňa zakričal: „Buď chlap!“, čo bolo mätúce, pretože som mal asi šesť rokov. Túto frázu „Buď chlap!“ som však odvtedy počul veľakrát. Význam týchto slov býva buď smiešny, alebo, úprimne povedané, desivý.

V súčasnosti je tiež veľkým trendom navštevovať mužské kruhy, kde sa bubnuje, seká sekerou a pije pivo. No keď sa človek pozrie na mestského muža, ktorý vyšiel z klimatizovaného korporátu vo vyhladenom obleku, muža z neho neurobí dlhá brada ani búchanie do bubna.

Aj o ženách máme predstavy, čo znamená byť ženou. Problém je, že keď uviazneme v debatách o týchto stereotypoch, zostávame uväznení medzi dvoma extrémami, ktoré nám veľmi nepomáhajú. Na jednej strane extrému je predstava, že všetky stereotypy sú pravdivé a treba ich zachovať, že chlapci sa nemajú hrať s bábikami a dievčatá so stavebnicami. Na druhej strane extrému je názor, že medzi mužmi a ženami neexistujú žiadne rozdiely, že pohlavie je výmysel.

Ale čo ak medzi mužmi a ženami predsa len existujú skutočné rozdiely, čo ak je muž alebo žena do istej miery aj stereotypnou bytosťou?

Ale čo s tými mužmi a ženami, ktorí prekračujú tieto kultúrne stereotypy a robia veci, ktoré zvyčajne „patria“ opačnému pohlaviu? Čo s dievčatami, ktoré hrajú videohry a hrajú ich veľmi dobre, alebo s mužmi, ktorí radi pečú a pečú veľmi dobre?

Iná vízia toho, kto je muž a žena

Našťastie, my, ako kresťania, môžeme ponúknuť oveľa lepšiu víziu toho, čo znamená byť mužom alebo ženou. Víziu, ktorá nie je úzko kultúrna alebo stereotypná, ale naozaj spojená s tým, čo znamená byť človekom.

Kresťania sú povolaní napĺňať tri základné úlohy: úlohu proroka, kňaza a kráľa. Tri úlohy, ktoré si väčšina kresťanov spája s Kristom.

Krista vidíme ako proroka, pretože nielen zvestuje, ale aj zjavuje a stelesňuje Božiu pravdu. V Evanjeliu podľa Jána totiž čítame: „A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.“ (14,24)

Krista vidíme ako kňaza, pretože vzal na seba hriechy všetkých ľudí a obetoval sa za nás všetkých. V Liste Hebrejom svätý Pavol píše: „Kristus sa raz obetoval, aby sňal hriechy mnohých.“ (9,28)

Krista vidíme ako kráľa, pretože sedí po pravici Boha Otca a vládne svojmu Kráľovstvu. Preto svätý Pavol a svätý Ján nazývajú Krista „Kráľ kráľov a Pán pánov.“ (1 Tim 6,15; Zjv 19,16)

Ako som však povedal, hoci sú tieto tri úrady zvyčajne spojené s Kristom, aj my sme povolaní ich napĺňať. Veď naše povolanie ako kresťanov je stať sa podobný Kristovi, keď vstupujeme do hlbšieho spoločenstva s ním. Rovnako ako sa stávame kresťanmi, malými Kristami, musíme sa stať malými prorokmi, malými kňazmi a malými kráľmi.

Prečo sú dnešní „víťazi“ často nešťastní

Mohlo by Vás zaujímať Prečo sú dnešní „víťazi“ často nešťastní

Napodobňovať Krista: proroka, kňaza a kráľa. To je to, na čo naráža svätý Peter vo svojom liste, keď píše: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla.“ (1 Pt 2,9)

Toto povolanie nie je úzke. Netýka sa len rečníkov, biskupov alebo verejných osobností. Povolanie k prorockej, kňazskej a kráľovskej službe je niečím základným v našom kresťanskom živote, niečo, čo máme žiť vo všetkom, čo robíme.

Byť prorokom znamená zjavovať a stelesňovať pravdu, teda Boha. Byť kňazom znamená žiť život obety: milovať Boha a blížneho tým, že im všetko obetujeme. Byť kráľom znamená viesť tých, za ktorých sme zodpovední, a starať sa o nich. Všetci ľudia sú povolaní robiť všetky tieto tri veci.

Avšak muži a ženy sa k tomu kňazskému povolaniu dostávajú trochu odlišným spôsobom. Muži začínajú svoju cestu k svätosti kráľovským povolaním: viesť a ochraňovať.

Ženy zasa začínajú svoju cestu k svätosti prorockým povolaním: zjavovať a stelesňovať pravdu.

Ak muži či ženy naplnia svoje prvotné povolania kňazským spôsobom, prirodzene naplnia aj to druhé vlastné tomu druhému pohlaviu. Inými slovami: keď sú muži kráľmi kňazským spôsobom, stanú sa aj prorokmi. A keď sú ženy prorokmi kňazským spôsobom, stanú sa aj kráľmi.

To všetko môže znieť trochu abstraktne, tak si to poďme konkretizovať na príklade dvoch ľudí, ktorí svoje povolanie nenaplnili: Adama a Evy. Pravdepodobne si pamätáte, ako zhrešili: Adam a Eva boli v raji a zjedli jedinú vec, ktorú im Boh prikázal nezjesť. Boh im jasne povedal, čo sa stane: „Nejedzte z neho ani sa ho nedotýkajte, aby ste nezomreli.“ (Gn 3,3)

Ale Boh im nehovoril, že smrť je trestom za porušenie pravidla. Smrť bola následkom ich rozhodnutia oddeliť sa od Boha, lebo Boh je zdrojom života a bez neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15,5).

Zlyhanie Adama a Evy

To, čo sa stalo v raji, nebolo len obyčajným porušením pravidla. Ak sa na to pozrieme hlbšie, uvidíme, že Adam zlyhal ako kňazský kráľ a Eva zlyhala ako kňazský prorok.

Keď Boh konfrontoval Adama a Evu s ich hriechom, Adam sa bránil. Dokonca bol agresívny. Obvinil Evu, že mu dala ovocie, a obvinil Boha, že mu Evu vôbec dal.

Adam bol však povolaný byť kráľom. Bol povolaný viesť, niesť zodpovednosť a chrániť všetko a všetkých, ktorí mu boli zverení. Preto Boh najprv oslovil Adama, hoci Eva bola tá, ktorá ovocie zjedla ako prvá. Ako kňazský kráľ mal viesť obetou pre druhých, nie ich zneužívať. Mal byť pripravený zomrieť za nich.

Ale Adam urobil pravý opak. Namiesto toho, aby niesol následky a ochránil Evu, snažil sa vinu zhodiť na ňu a dokonca na Boha. Namiesto toho, aby ju chránil pred smrťou obetou seba samého, radšej sa snažil zachrániť vlastnú kožu. Adam sa správal nie ako kňazský kráľ, ale ako zlý tyran. Zlyhal vo svojom svätom povolaní byť nesebecky zodpovedný za iných – a to bol jeho hriech.

Pozrime sa teraz na Evu. Bola povolaná byť prorokom, zjavovať a stelesňovať pravdu. Ako kňazský prorok mala zdieľať pravdu, ktorá je viac než len údaje. Lebo pravda nie je len myšlienka, pravda je osoba: Ježiš Kristus.

Postiť sa od Boha? Paradox, ktorý môže prehĺbiť vieru

Mohlo by Vás zaujímať Postiť sa od Boha? Paradox, ktorý môže prehĺbiť vieru

Eva však spravila pravý opak. Keď ju diabol pokúšal, sľúbil jej, že ak zje ovocie, otvoria sa jej oči a bude vedieť všetko, čo vie Boh, ale bez Boha. Tak zjedla, lebo chcela pravdu bez toho, kto je Pravda. Akoby dobro, pravda a život existovali mimo Boha. A tým, že ovocie zjedla, doslova stelesnila lož o svojom Stvoriteľovi, že Boh ich klame a bráni im v niečom len kvôli moci.

Namiesto toho, aby zjavila pravdu, žila sebeckú lož a tú zdieľala s Adamom. Eva sa správala nie ako kňazský prorok, ale ako klamárka. Zlyhala vo svojom svätom povolaní nesebecky zjavovať pravdu – a to bol jej hriech.

Máme tu teda dvoch ľudí, ktorí nezapreli len svoju ľudskosť, ale aj to, čo to znamená byť mužom a ženou. Adam odmietol byť mužom. Eva odmietla byť ženou.

Ale všetko sa obracia v našom Pánovi a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi. Lebo v ňom vidíme, čo znamená byť skutočným človekom.

Adam nezlyhal len preto, že porušil príkaz, ale preto, že sa odmietol starať o druhých ako vodca. Odmietol niesť zodpovednosť a chrániť. Namiesto toho, aby bol kňazským kráľom, bol zlým tyranom. Namiesto toho, aby bol ochotný zomrieť za druhých, hodil vinu na Evu a Boha.

Adam mohol povedať: „Vieš čo, Bože? To je moja vina. Mal som zakročiť, ale neurobil som to. Eva bola zvedená, ale ja som vedel, čo si povedal, a aj tak som to porušil. Urob so mnou, čo uznáš za správne.“

A tu je ten paradox.

Ak by to Adam spravil, naplnil by nielen kráľovstvo a kňazstvo, ale aj prorocké povolanie, lebo by stelesnil pravdu: že všetko dobré pochádza od Boha a že sa máme pokorne kajať, aby sme s ním mohli byť.

A Ježiš Kristus, Boží Syn, robí presne to, čo Adam nedokázal. Nezlorečí nám za naše hriechy. Naopak, zomiera za ne. Neobviňuje Boha Otca, ale dobrovoľne sa mu obetuje v poslušnosti. Na kríži volá: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,34) Ježiš zbavuje svojich vrahov viny. Neobviňuje, ale odpúšťa. Obetuje sa a slúži.

Kristovo vedenie nepredstavuje moc, ale službu a obetu

Ježiš Kristus teda ukazuje, čo znamená byť skutočným kráľom. Kňazský kráľ. Jeho vedenie nepredstavuje moc, ale službu a obetu. Tým zjavuje Pravdu o Bohu: že Boh je predovšetkým nesebecká láska.

Eva nezlyhala len tým, že porušila príkaz, ale tým, že šírila falošnú pravdu, pravdu oddelenú od Prameňa pravdy. Namiesto toho, aby bola kňazskou prorokyňou, stala sa falošnou svedkyňou. Namiesto toho, aby viedla iných k Bohu, odviedla ich od neho.

Boh to povedal aspoň 365-krát. Tak prečo si nedáme povedať?

Mohlo by Vás zaujímať Boh to povedal aspoň 365-krát. Tak prečo si nedáme povedať?

A opäť, ak by Eva stelesnila Pravdu a odmietla hadovo pokušenie, naplnila by nielen prorockú a kňazskú úlohu, ale aj kráľovskú. Lebo by sa stala ochrankyňou ľudstva a ukázala by, že všetko potrebné máme v Bohu. Ochránila by nás pred dôsledkami oddelenia sa od Boha – pred smrťou.

Ježiš Kristus robí to, čo Eva nedokázala. Aj keď je Pravda a pozná naše hriechy, nehovorí proti nám. Namiesto toho odstraňuje naše omyly a vedie nás naspäť k Otcovi. A keď zomiera, odovzdáva svojho ducha Otcovi, čím zjavuje pravdu o konečnom určení mužov a žien: spočinúť v Bohu, pretože všetko, čo potrebujeme, je v ňom.

Takže v Kristovi vidíme, čo skutočne znamená byť mužom a čo skutočne znamená byť ženou. Pretože v ňom vidíme, čo znamená byť človekom – a práve tým sa máme v plnosti stať.

Text pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.sk.