Zamyslime sa nad tým. Z prehľadu posledných deviatich týždňov vyplýva, že prezident takmer každý týždeň tvrdil, že vojna sa končí a že mier je takmer na dosah. Dňa 15. apríla povedal, že vojna je „takmer na konci“. Dňa 16. apríla vyhlásil, že USA a Irán sú „veľmi blízko k dohode“. Dňa 6. mája dosiahol „veľký pokrok v rozhovoroch“. Potom 23. mája uviedol, že mierová dohoda bola „z veľkej časti dohodnutá a čoskoro bude oznámená“. Následne 2. júna bola bola mierová dohoda „vzdialená necelý týždeň“.

O päť dní neskôr Irán zaútočil na Izrael.

Medzitým nič nenasvedčuje tomu, že by Irán v rokovaniach ustúpil. V skutočnosti ako rokovania postupovali, Iránci sa verejne vyjadrovali čoraz odmietavejšie, aj keď Trump trval na tom, že mier je čoraz bližšie. To je sotva náhoda. Trump tým, že prezentuje zúfalstvo v otázke mieru, zvyšuje sebadôveru Iránu pri rokovaniach aj pri zvyšovaní jeho vojenskej aktivity a útokov na Izrael.

„Umenie dohody“

Donald Trump sa uchádzal o úrad, ktorý bol kedysi považovaný za najmocnejší na svete, najmä vďaka svojej povesti vyjednávača. Počas svojej kampane v roku 2016 prezident zdôrazňoval, že „jediná vec, ktorú viem, sú dohody“, a naznačoval, že má najlepšie predpoklady na rokovanie s demokratmi, ako aj s medzinárodnými partnermi a nepriateľmi Ameriky, keďže je priekopníkom „umenia dohody“.

Tento sľub vyzerá čoraz fantastickejšie: Trump nielenže za dovedna šesť rokov v úrade nepresadil ani jeden dôležitý domáci zákon, ale jeho rokovacia pozícia na medzinárodnej scéne vyzerá slabšie ako kedykoľvek predtým.

Vezmime si ako príklad jeho vyhlásenie, že iránske údery nebudú mať vplyv na mierové rokovania. To je podľa všetkého zvláštne vyhlásenie, ktoré sa rovná tomu, že Iránci majú povolenie na občasné vypálenie raketových striel bez toho, aby tým riskovali návrat k americkým úderom. Zároveň si zoberme, že prvé slová prezidenta neboli odsúdením úderov proti spojencovi jeho krajiny, ale varovaním tohto spojenca, aby neopätoval paľbu.

Ak je základným pravidlom medzinárodnej diplomacie „správaj sa k svojim priateľom lepšie ako k nepriateľom“, potom prezident toto pravidlo porušuje, rovnako ako to urobil v Grónsku, Kanade a v prístupe k obchodu so svojimi spojencami.

Ako by sa na tento vzorec mohli pozerať v Teheráne? Režim má prinajmenšom veľmi jasnú a zjavnú stratégiu: vraziť klin medzi Washington a Jeruzalem a využiť napätie medzi túžbou Izraela prežiť a Trumpovou túžbou po mieri. Teraz v Teheráne pravdepodobne s určitým uspokojením sledujú udalosti uplynulých 24 hodín – klin sa totiž skutočne podarilo vbiť a medzi Netanjahuom a Trumpom sa zjavne vytvorila priepasť.

A akú motiváciu má teraz režim vzhľadom na túto priepasť začať mierové rokovania s Trumpom? Keďže prezident je čoraz zúfalejší v snahe o mier a zdá sa, že čoraz viac obviňuje svojho vlastného spojenca z odkladania dosiahnutia mieru, Iránci nemajú dôvod domnievať sa, že ich pozícia slabne.

Teherán môže naďalej dávať pokyn svojmu zástupcovi Hizballáhu, aby ostreľoval Izrael, provokoval izraelské reakcie a potom tento konflikt využíval na ospravedlnenie predĺženia rokovaní, zatiaľ čo Trump sa bude snažiť prinútiť Izrael k dohode podľa iránskych podmienok.

Ak je toto „umenie dohody“, je to umenie skutočne veľmi zlej dohody.

Teória šialenca

Počas veľkej časti oboch Trumpových prezidentských mandátov prezident ťažil z „teórie šialenca“ – teda predstavy, že by mohol kedykoľvek urobiť prakticky čokoľvek. Až po stlačenie veľkého červeného tlačidla na svojom stole, ktoré si možno pomýlil s tým, ktoré si dal nainštalovať, aby si objednal diétnu kolu.

Výhodou toho, že sa v očiach svojich nepriateľov javíte ako nepredvídateľný šialenec, je to, že to u nich vyvoláva určitú opatrnosť. Šialenec predkladá myšlienky o proporcionálnych reakciách a „eskalačnom rebríčku“ a kedykoľvek sa môže rozhodnúť, že na provokáciu odpovie zdrvujúcou ekonomickou, diplomatickou alebo vojenskou silou. Mohol by napadnúť Grónsko. Mohol by zaviesť 500-percentné clo na vašu krajinu. Mohol by napadnúť Severnú Kóreu. A tak ďalej.

Problém je v tom, že s postupujúcim prezidentským obdobím sa objavili jasné vzorce: prezident rešpektuje silu svojich nepriateľov viac ako spoluprácu svojich spojencov. Je ochotný odhodiť spojencov alebo proti nim zakročiť prostredníctvom ciel, aj keď sa veľmi snaží vyhovieť geopolitickým nepriateľom, ako sú Rusko a Čína. Podriaďuje od Ameriky závislé štáty svojej vôli, avšak – ak neberieme do úvahy neuveriteľne oslabenú Venezuelu – nikdy nepodnikol rozhodné kroky proti americkému nepriateľovi.

A tak bola „teória šialenca“ nahradená „teóriou školského tyrana“: tí, ktorí sa tyranovi postavia, si vedú lepšie ako tí, ktorí sa mu podriaďujú.

Nepriatelia Ameriky chápu slabiny demokracie

Jednou zo slabín, ktorým západné demokracie v geopolitických vzťahoch čoraz častejšie čelia, je skutočnosť, že ich nedemokratickí nepriatelia chápu tlaky, ktorým demokracie čelia, rovnako dobre ako oni sami. Iránci – a v skutočnosti aj Rusi a Číňania – vedia, že Trump čelí v novembri kľúčovým voľbám do Kongresu.

Vedia, aký veľký význam má preňho cena ropy, a teda aj cena benzínu na čerpacích staniciach. Vedia, že ak demokrati ovládnu obe komory Kongresu, Trumpov domáci politický život bude mizerný. Vedia rovnako dobre ako on sám, čo potrebuje. V tomto prípade je to mier. Vedia presne aj to, čo si nemôže dovoliť: americké pohrebné vrecia.

Problémom pre Trumpa je, že jedna vec je, keď jeho slabosť vidia nepriatelia Ameriky – ale oveľa väčším problémom je, keď si ju začínajú uvedomovať aj samotní americkí voliči. Prezident si na medzinárodnej scéne čoraz viac osvojil zvyk sľubovať viac, než dokáže splniť. Jeho clá nefungovali tak, ako sľuboval. K sľúbenému mieru medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorý podľa neho mohol dosiahnuť za jeden deň, sa nijako nepriblížil. Teraz sa zdá, že jeho vojna s Iránom sa vymyká spod kontroly a ceny benzínu pravdepodobne ešte viac vzrastú.

Takže sledujeme, ako prezident kráča po svetovom pódiu a trvá na tom, že je pánom sveta, zatiaľ čo ho jeho nepriatelia čoraz viac tlačia do úzadia. Izrael minulý rok oznámil plán na dosiahnutie vojenskej nezávislosti od Spojených štátov v nasledujúcich rokoch. Pravdepodobne preto, aby premiér Netanjahu nemusel predstierať, že telefonáty medzi ním a Trumpom majú „zlú linku“, a aby mohol konať podľa svojho uváženia. V tomto aj v iných ohľadoch bývalá superveľmoc čoraz viac upadá a má menší vplyv na svet, ako mala ešte pred desiatimi rokmi.

Prezident Trump nie je jediným dôvodom. Jeho zúfalá snaha o dohodu v Iráne a signály, ktoré v tomto procese vysiela, sú však pre nepriateľov Ameriky skutočne veľmi povzbudivé. Keďže my v Európe máme do veľkej miery rovnakých nepriateľov, možno je načase, aby sme sa o to starali.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.