Zaujímavé je, aký porovnateľne malý záujem bol v posledných rokoch o produkcie, ktoré zdôrazňovali aktuálne posolstvo okolo sexu a politiky: čisto ženská verzia Krotiteľov duchov bola historickou a finančnou katastrofou. Diváci negatívne reagovali na vloženú postavu šéfky Rose v pokračovaniach Disneyho Hviezdnych vojen. Marvelovke pod ženským vedením sa nejako podarilo dosiahnuť stratu po tom, ako si ju diváci vyložili ako dvojhodinovú prednášku o feministických hodnotách.
Rivali, naopak, prenášajú diváka do obdobia pred vznikom prebudenej morálky: je to Anglicko 80. rokov, kde chamtiví televízni magnáti a nevychovaní aristokrati žijú životom v utajení, pričom sa pred verejnosťou vydávajú za avatarov prerobenej Británie Margaret Thatcherovej.
Je to doba, v ktorej sa trestajú závažné sexuálne zločiny, ale neškodné – hoci cudzoložné – flirtovanie v kancelárii nie. Postavy sú plne ľudské a ich silné stránky sa v každom prípade miešajú s fatálnymi, ale veľmi príbuznými chybami. Azda v každom prípade potrebujú spovedníka, a to pre svoju myseľ i nesmrteľnú dušu.
To, že s takouto produkciou príde Disney – a navyše v tejto dobe –, je výrečné. Seriál je založený na knihách zosnulej Dame Jilly Cooperovej, ktorej povesť autorky „bonkbusterov“ [označenie podžánru komerčných romantických románov v 70. a 80. rokoch 20. storočia, pozn. red.] získala súhlas britskej kráľovnej Camilly, ktorá sa označila za jej obrovskú fanúšičku.
Takýto seriál by sa však mohol odohrávať len v 80. rokoch 20. storočia: snaha o to, aby tieto postavy boli uveriteľné v roku 2026, by bola nemožná výzva vzhľadom na to, že v ňom nie je ani jeden manažér ľudských zdrojov.
Spätná väzba na modernosť?
Prečo je teda taký populárny tento televízny seriál, ktorý prenáša divákov do sveta fantázie, ktorý – všeobecne povedané – existoval v nedávnej minulosti, než bol vyňatý z hraníc prijateľného? O čom vypovedá to, že diváci tak pozitívne reagujú na zobrazenie sveta, ktorý je v modernej kultúre všeobecne vykresľovaný ako staré zlé časy, nad ktorými zvíťazili feminizmus, rovnosť a hnutie #MeToo?
Pravdepodobne nie náhodou ide o éru klesajúcej pôrodnosti, úpadku vytvárania vzťahov a značne zníženej interakcie medzi ľuďmi. Pomoc pri zoznamovaní s umelou inteligenciou je v súčasnosti nevyhnutná, pretože mladí ľudia trávia v spoločnosti iných ľudí v priemere o dve hodiny denne menej ako ich predchodcovia.
Je to zároveň doba, v ktorej sa vynakladá úsilie na pretváranie minulosti sterilným spôsobom, vhodným pre moderné oči a uši. Svedčia o tom napríklad neustála snaha o prepracovanie a úpravu klasických filmov ako Aladin a Peter Pan alebo nedávne snahy o prepracovanie klasických diel detských autorov, ako Roald Dahl alebo Enid Blytonová, s cieľom upraviť jazyk pre moderné deti – často s následkom úplného odstránenia kúzla kníh.
To, že sa táto cenzúrna éra prekrýva s oživením popularity dobových drám bez zábran zameraných na sex a vzťahy, preto nie je až také prekvapujúce. Západná televízia čoraz viac vidí prínos v tom, že divákov prenáša do období, ktoré sú na prvý pohľad menej slobodné ako naše, ale v ktorých postavy zažívajú slobodu byť samy sebou, ktorá je oveľa ťažšie dostupná, než možno propaguje naša vlastná spoločnosť.
Úspech seriálov ako Downton Abbey, Yellowstone, Vikingovia a dokonca aj hyperfeministického Bridgertonu, ktorý takmer určite preceňuje sexuálne oslobodenie žien v Londýne v období regentstva, dokazuje hlad divákov po prenose do minulosti.
Rivalov odlišuje to, že ide o minulosť pozoruhodne nedávnu, a predsa pozoruhodne cudziu. Divákom sa nepredkladá pochybná rekonštrukcia starovekého Ríma alebo napoleonského Francúzska, v ktorom ľudia mohli byť sami sebou: dostáva sa im kultúrne presného obrazu anglicky hovoriaceho sveta plného všetkých nedostatkov, ktoré vraj odstránila ľavicová kultúrna revolúcia posledných dvoch desaťročí.
Možno oveľa viac divákov, než si chceme pripustiť, prichádza k poznaniu, že nie všetko, čo bolo vyhnané, bolo zlé, a že nie všetko, čo to nahradilo, je dobré.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
