Francúzsky integračný model stojí na univerzalistickom poňatí človeka. Už Francúzska revolúcia postavila politickú legitimitu na predstave rovnosti, občianstva a ľudských práv. Francúzsko sa tak nestalo len národom medzi inými národmi. Stalo sa republikou s univerzálnym poslaním, krajinou, ktorá verila, že človek sa nemusí narodiť Francúzom, aby sa ním mohol stať.
Najlepšie túto myšlienku vystihol historik a filozof Ernest Renan v slávnej prednáške Čo je národ?, ktorú predniesol 11. marca 1882 na parížskej Sorbonne. Národ podľa neho nie je založený iba na rase, jazyku, náboženstve alebo geografii. Je založený na spoločnej pamäti a na každodennej vôli žiť spolu.
Práve z tejto predstavy vyrástol francúzsky model integrácie. Francúzsko mohlo prijímať cudzincov, pretože verilo, že republika má silu premeniť ich vo Francúzsku. Nebolo nutné mať správny pôvod, správnu krv ani správne priezvisko. Stačilo prijať jazyk, školu, zákony a základné republikánske hodnoty, ktorými sú sloboda, rovnosť a bratstvo. Francúzstvo nebolo etnickou danosťou, ale politickým záväzkom.
Tento model dlho fungoval. A to najmä vtedy, keď migrácia prichádzala z kultúrne blízkeho prostredia, či už z Talianska, Poľska, Španielska, Portugalska alebo neskôr z východnej Európy. Títo ľudia neboli vždy prijímaní bez odporu, ale republika ich nakoniec dokázala vstrebať. Ich deti hovorili po francúzsky, chodili do francúzskych škôl, prijímali francúzsky príbeh a v druhej alebo tretej generácii sa stávali súčasťou národa.
Koniec asimilačného mýtu
Lenže s masovou mimoeurópskou migráciou, najmä po alžírskej vojne [v roku 1962 vyhlásilo Alžírsko nezávislosť, pozn. red.] a následných vlnách z Maghrebu a subsaharskej Afriky, začal tento model škrípať. Nie preto, že by asimilácia bola teoreticky nemožná, ale preto, že sa jej predpoklady začali rozpadať.
Migrácia prestala byť obmedzeným prúdom ľudí vstupujúcich do sebavedomej kultúry. Stala sa trvalou demografickou silou, ktorá v niektorých častiach krajiny začala meniť samotné prostredie, do ktorého sa mala asimilovať.
Francúzska republika ďalej opakovala starý univerzalistický slovník, ale realita sa posúvala inam. Škola už nedokázala všade vyrábať Francúzov. Francúzština prestala byť v niektorých triedach samozrejmým jazykom domova. Sociálny štát začal nahrádzať integráciu správou závislosti. A tam, kde mala vznikať spoločná občianska identita, sa čoraz častejšie vytvárali paralelné svety.
Otázka preto už neznie iba tak, či Francúzsko dokáže prijímať migrantov. Znie oveľa ostrejšie a pýta sa, či Francúzsko ešte dokáže vyrábať Francúzov. A pokiaľ sa pôvodný republikánsky substrát rozpúšťa rýchlejšie, než vzniká nový spoločný národ, ponúka sa úvaha, či môže Francúzsko ďalej existovať bez Francúzov.
Nová demografická realita
Nová štúdia Trajectoires et Origines 2, ktorú pripravili inštitúty INED a INSEE na základe výskumu medzi 27-tisíc ľuďmi vo Francúzsku, ukazuje rozsah tejto premeny bez rétorických ozdôb. Medzi obyvateľmi metropolitného Francúzska vo veku 18 až 59 rokov je 13 percent imigrantov, 11 percent priamych potomkov imigrantov a ďalších 10 percent ľudí, ktorí majú aspoň jedného starého rodiča imigranta.
Inými slovami to znamená, že zhruba tretina Francúzska v produktívnom veku má priamu väzbu k migrácii cez tri generácie. Pokiaľ sa započítajú aj rodinné a partnerské väzby, migrácia sa podľa autorov štúdie týka 41 percent populácie v tejto vekovej skupine.
To je zlomová informácia. Francúzsko už nie je krajinou, ktorá má imigračnú menšinu. Je štátom, v ktorom sa migrácia stala jedným z hlavných princípov reprodukcie spoločnosti. Netýka sa len hraníc, víz a povolení na pobyt. Týka sa rodín, škôl, manželstiev, štvrtí, sociálnych dráh a identity ďalších generácií. Popierať túto premenu spoločnosti je rovnaké ako popierať realitu.
Najzaujímavejšia na tomto zistení je otázka, ako k takej situácii vôbec mohlo dôjsť.
Strata politickej kontroly
Jean-Marie Le Pen kandidoval v prezidentských voľbách pravidelne od roku 1974 a zo zastavenia masovej migrácie urobil jeden z pilierov svojho programu. Jeho prekvapivý postup do druhého kola prezidentskej voľby v roku 2002 bol prvým veľkým varovaním, že časť Francúzska už migráciu nevníma ako prínos, ale ako existenčné riziko. Odvtedy sa migrácia a jej riešenie stávajú kľúčovým bodom politických programov.
Nicolas Sarkozy pochopil, že tradičné pravicové strany nemôžu túto tému prenechať Jean-Marie Le Penovi. V kampani roku 2007 dokázal spojiť klasickú pravicu s časťou lepenovských voličov práve vďaka dôrazu na bezpečnosť, imigráciu a národnú identitu. V druhom kole sa mu túto stratégiu podarilo potvrdiť, keď získal významnú časť voličov, ktorí v prvom kole hlasovali za Le Pena. Tým jasne ukázal, že migračná a bezpečnostná téma sa presunula z okraja francúzskej politiky priamo do jej stredu.
Vytvorenie ministerstva pre imigráciu, integráciu a národnú identitu bolo potom faktickým priznaním, že migrácia nie je iba technická otázka víz a pracovného trhu, ale bytostná otázka toho, čo ešte drží Francúzsko pohromade. Lenže Sarkozy problém skôr pomenoval, než vyriešil. Štát síce začal hovoriť jazykom kontroly, avšak migračný trend sa nezastavil.
Za Françoisa Hollanda sa migrácia znovu presunula do jazyka humanitárnych záväzkov, azylu, európskej solidarity a procedúr. V čase sýrskej vojny a migračnej krízy sa z nej nestalo veľké demokratické rozhodnutie, ale primárne správa povinností. Politika skrátka ustúpila administratíve.
Emmanuel Macron potom tento prístup doviedol najďalej, keď migráciu nepostavil do stredu svojho politického príbehu. Radšej hovoril o Európe, reformách, klíme, konkurencieschopnosti, Ukrajine alebo o boji s populizmom. Migrácia sa tak stala technickou agendou ministra vnútra, a nie hlavnou otázkou toho, čím sa Francúzsko stáva.
Lenže zatiaľ čo Macron tému odsunul, administratívny stroj bežal spoľahlivo ďalej a počet prvých povolení na pobyt vo Francúzsku plynule rástol. V roku 2023 ich bolo vydaných 326 954, o rok neskôr 345 587 a podľa predbežných údajov ministerstva vnútra v roku 2025 dokonca viac než 384-tisíc. Inými slovami, potvrdzuje to, že práve v čase politického vytláčania migrácie na druhú koľaj produkoval štát rekordné čísla.
Výsledok je úplne zrejmý a ukazuje, že francúzska politická reprezentácia stratila nad migráciou kontrolu. Nestalo sa tak preto, že by azda každý prezident chcel otvorené hranice, ale preto, že sa migrácia postupne presunula z priestoru demokratického rozhodovania do sféry európskych pravidiel, nadnárodných zmlúv, súdnych výkladov a administratívnej zotrvačnosti.
Rast počtu imigrantov nebol Francúzom nikdy predložený ako jasný demokratický mandát. Nikto im otvorene neoznámil, že sa počas jednej generácie zásadne premení demografická, kultúrna a sociálna štruktúra krajiny. Namiesto politického rozhodnutia skrátka prišla séria procedúr vo forme azylu, zlučovania rodín, regularizácie, humanitárnych výnimiek a súdnej ochrany.
Práve preto sa z migrácie stala elementárna otázka demokracie. Pokiaľ voliči môžu meniť vlády, ale základný migračný trend neochvejne pokračuje ďalej, potom už nejde len o to, kto do Francúzska prichádza. Ide o základnú politickú otázku, kto ešte skutočne vládne vo Francúzsku.