Ide o neslávne známy cenzorský zákon, takzvaný DSA – Digital Services Act. Žalobu proti eurokomisii podala spoločnosť X Elona Muska, ktorá sa ohradila voči tomu, ako Európska komisia koncom minulého roka prijala prvé sankčné rozhodnutie podľa tohto zákona.
Pojednávanie sa vedie na Všeobecnom súde Európskej únie, ktorý je súčasťou Súdneho dvora EÚ. Jeho hlavnou úlohou je prejednávať všetky žaloby, ktoré podávajú jednotlivci, spoločnosti a organizácie proti aktom alebo rozhodnutiam inštitúcií a iných orgánov EÚ.
V tomto prípade však nejde ani tak o konkrétnu spoločnosť, pretože význam tohto procesu bude určujúci pre definovanie hraníc, ako ďaleko môžu cenzori zájsť pri regulácii digitálnych platforiem a kam môžu siahať právomoci Európskej komisie pri popieraní základných liberálnych práv občanov.
Bruselské autoritárstvo vedúce k deštrukcii demokracie
Po skúsenostiach z posledných rokov, keď sa likvidácia akéhokoľvek oponentského názoru pri pandémii, vojne na Ukrajine alebo LGBTI agende stala bežnou súčasťou výbavy nadradenej sekty euroobčanov, nejde o žiadnu maličkosť. Proces, ktorý na európskom súde prebieha, do veľkej miery definuje, ako rýchlo budú napredovať autoritárske inštinkty nevolenej bruselskej nomenklatúry pri deštrukcii demokracie v Európe.
Je preto dôležité, aby sa posledné európske slobodné národy v tomto procese angažovali, medzi nimi aj Slovensko.
Vzhľadom na bohaté predchádzajúce skúsenosti s fungovaním inštitúcií môžeme (vlastne musíme) predpokladať, že súd nebude postupovať podľa práva, ale ideologicky a podľa vlastných nepísaných „zákonov“ Bruselu.
Už pri presadzovaní DSA sa voči tomuto aktu vzniesla vlna kritiky, že pôjde o cenzúru nevídaných rozmerov, navyše presadzovanú nejasnými pravidlami. Vágne definovanie pravidiel pri uplatňovaní cenzúry zrejme nebude náhodným omylom – ide o postup, ktorý Brusel používa zvyčajne vtedy, keď si chce nechať otvorené dvere pre príliš extenzívny výklad.
Nomenklatúra má pritom sklon rozširovať definície ďaleko ponad najhoršie mysliteľné odhady. V prvom rade preto, že výklad orwellovských pojmov, ktoré sa v tomto kontexte používajú (mier – vojna, sloboda, energetická bezpečnosť a pod.), je na interpretácii samotných ich tvorcov.
Nástroj DSA má aj v tomto prípade na prvý pohľad bohumilý cieľ – krotenie šírenia nepravdivých informácií či „nenávistných“ prejavov. Sklon euroúradníkov chrániť občanov pred tým, aby sa niekde nedostali k spornej informácii, ktorá by ich mohla ohroziť, sa zvyčajne rieši prísnym prístupom. Cenzori v tomto prípade skrátka chcú zakázať všetko, čo ideologicky nespadá do bruselských dezinformačných naratívov – o covide, vojne na Ukrajine, očkovaní alebo obmedzovaní šírenia pravdivých informácií o dôsledkoch dúhovej agendy.
DSA má údajne za cieľ vytvoriť „bezpečný priestor“ na digitálnych platformách, kam sa občan môže slobodne odvážiť vstúpiť bez toho, aby bol ohrozovaný „nepravdivými“ informáciami. Pravdivosť, samozrejme, má určovať overená ideologická klika.
Zákon sa dotýka najmä veľkých hráčov, ako sú Meta (Facebook), X (Twitter), App Store, Apple, TikTok či Google. Platformy musia identifikovať, analyzovať a posúdiť systémové riziká súvisiace s nezákonným obsahom, napríklad by mali odstraňovať „rodovo podmienené násilie“, čiže šírenie dúhovú propagandu.
Šéf spoločnosti Meta Mark Zuckerberg pred americkým Kongresom pred niekoľkými rokmi opísal, ako fungujú platformy, keď čelia podobným sankciám. Spravidla to končí tak, že preventívne odstraňujú všetko, čo môže byť podozrivé – aj keby išlo o informácie, ktoré sa neskôr ukážu ako pravdivé. Takýto prístup zlikviduje akúkoľvek slobodnú diskusiu.
Potom, čo tento prístup zlyhal v USA, ho chcú dnes eurobyrokrati preniesť do Európy, a to v nebezpečnejšom a masívnejšom meradle. Firme, u ktorej sa zistí porušenie DSA, bude hroziť pokuta až do výšky šesť percent jej celosvetového obratu a recidivujúcim subjektom môže byť úplne zakázané pôsobiť v Európe.
Sporné pojmy a bruselské dojmy
Akt DSA trpí nejednoznačným vymedzením pojmov, niektoré vágne definície sa dokonca navzájom vylučujú. Obzvlášť nápadné je to pri pojme „rod“. Nariadenie hovorí o akomkoľvek „skutočnom alebo predvídateľnom negatívnom účinku v súvislosti s rodovo motivovaným násilím“. V Bruseli pritom celkom dobre nevedia, čo to rod a rodové násilie vlastne sú. Tento moderný konštrukt má toľko rôznorodých definícií, koľko je v Európe krajín a ich právnych úprav.
Ak neviete, čo sa pod pojmom nachádza, budete pravidlo porušovať pravidelne a bez možnosti tomu predísť. A budú vám za to hroziť sankcie. Napríklad keď „nesprávne“ označíte muža mužom, pokiaľ sa v daný deň dotyčná osoba mužom necíti. Samozrejme, pre bruselských cenzorov pôjde o „predpokladaný negatívny účinok“, publikovaním komentára na sieti ste sa dopustili nenávistného útoku na dotyčnú muženu a všetkých jej/jeho druhov.
Podobne vágne je definovaný aj nezákonný obsah. Pojem je zrejme orwellovsky úmyselne definovaný natoľko široko, aby mohol obsahovať takmer čokoľvek, čo nejakým spôsobom protirečí bruselským ideológiám. Akákoľvek ich kritika aplikovaním pojmu „nezákonný diskriminačný obsah“ bude vlastne zakázaná. Osobitne problematická bude pre tradičné náboženstvá, ktoré sú s modernými bruselskými bludmi v rozpore v množstve citlivých tém. Tento zákon dáva progresívnym mimovládkam silný nástroj na šikanu ich oponentov.
O cenzúre a kontrole obsahu budú pritom rozhodovať správne prevychovaní jednotlivci, bruselské kádre, ktoré budú sledovať čistotu názorov na základe osobných dojmov a radikálneho hodnotového nastavenia, ktoré panuje v kobkách bruselských inštitúcií.
DSA je vlastne vplyvný nástroj kontroly politických názorov v Európe, ktorý je v rukách malého množstva byrokratov s autoritárskymi sklonmi. Ich vlastná úloha spočíva najmä v ich presvedčení, že sami seba považujú za správcov čistoty verejného a politického priestoru. Táto sekta si svoj nový nástroj na kontrolu verejnosti úmyselne vybudovala na vágnych a širokých pojmoch, čím získa nekontrolované možnosti na manipuláciu.
Aká úzka bude slučka pri kritike bludárskych ideológií
Na európskych súdoch sa aktuálne tiež rozhoduje o precedensoch, ktoré určia právomoci európskych regulátorov digitálneho prostredia v súvislosti s „ochranou základných práv občanov“. Nie je napríklad jasné, ako budú chránené médiá, ktoré si dovolia kriticky sa vyjadrovať voči bludárskym ideológiám, ktoré Brusel označuje za ľudské práva.
Ešte v roku 2023 Európska komisia začala prvé formálne konanie s cieľom posúdiť, či spoločnosť X (bývalý Twitter) porušila zákon o digitálnych službách v oblastiach spojených s riadením rizík, moderovaním obsahu a bojom proti manipulácii s informáciami na platforme.
Všeobecný súd EÚ bude posudzovať práve to, či Európska komisia pri prvom použití svojich nových právomocí postupovala v súlade so zákonom, alebo si ho vyložila priveľmi naširoko. Keďže ide o nový model centralizovaného dohľadu nad veľkými online platformami, pôjde o zásadnú otázku pre slobodu európskych občanov do budúcnosti. Riešiť sa bude aj otázka, do akej miery môže ideologicky orientovaná Komisia ukladať sankcie na základe výkladov, ktoré nie sú výslovne uvedené v samotnom texte nariadenia (s čím sa počítalo už pri samotnom jadre nového aktu).
Základná zásada právnych štátov – nie nevyhnutne Európskej únie – znie, že právne povinnosti musia byť dostatočne jasné, predvídateľné a zrozumiteľné ešte pred uložením sankcie. Aj preto by zástancovia zvyškov demokracie v Európe nemali mlčať a nechať sudcov rozhodovať výlučne podľa vlastných „právnych princípov“, ale aktívne sa vložiť do sledovania a pripomienkovania tohto procesu ešte skôr, ako bude neskoro a Brusel nadlho zadefinuje slučku príliš úzko.
Bruselskí cenzori si veľmi nelámu hlavu ani nad ďalšími princípmi právneho štátu, ako sú obmedzenie práva na obhajobu, limitovanie prístupu k spisu, k dôkazom či nedostatočný priestor na vyjadrenie sa k niektorým zisteniam Komisie. Aj o tom bude aktuálny spor, ktorý definuje, aké garancie budú mať dotknuté subjekty pred cenzormi EÚ v prípade budúcich konaní podľa DSA.
Kde stojí naša vláda?
Aktuálny proces nastoľuje aj širšie otázky fungovania EÚ o tom, kde majú byť limity výkonu právomocí Bruselu, ako zabezpečiť rovnováhu medzi reguláciou digitálneho priestoru a základnými právami, či bude existovať garancia právnej istoty pre podnikateľov a ako im zabezpečiť riadny proces podľa základných zásad právneho štátu.
Preto by sa do prípadu mala aktívne vložiť aj naša vláda a ministerstvo spravodlivosti. Obzvlášť, ak jednou z čŕt a volebných prísľubov našej aktuálnej vlády je deklarovaná ochrana jej občanov pred nezriadenými právomocami európskeho nedemokratického superštátu.
Ide o tri procesy pred súdom – X proti Európskej komisii, X.AI Holdings proti Európskej komisii a Musk proti Európskej komisii.
Slovensko mohlo vstúpiť do prebiehajúceho konania pred Všeobecným súdom EÚ ako vedľajší účastník. Podľa dostupných informácií bolo možné tento krok uskutočniť najneskôr do 25. júna. Napriek tomu nie je známe, že by vláda alebo príslušné ministerstvá podnikli konkrétne kroky. Štandard poslal vláde otázky, či nejakým spôsobom vstúpila do vyššie zmienených troch sporov. Do uzávierky nám neprišla odpoveď.
Členské štáty podobné možnosti pravidelne využívajú. Napríklad do konania Európskej komisie proti Maďarsku (C‑769/22) vstúpilo až 16 členských štátov vrátane Nemecka, Francúzska, Holandska, Švédska, Írska a Španielska. Do sporu vstúpili preto, že jeho výsledok považovali za významný pre budúce fungovanie Európskej únie.
Podobne aj naša vláda v prípade Aktu o digitálnych službách (DSA) mohla predviesť, či je jej verejná kritika nadmernej centralizácie moci v Bruseli len slovne deklarovaná agenda, alebo je ochotná ju podporiť aj skutočnými krokmi. Napríklad využitím jedného z mála procesných nástrojov, ako ovplyvniť smerovanie európskej regulácie.
V opačnom prípade sa Slovensko vzdáva možnosti ovplyvniť precedens, ktorý môže na dlhé roky určiť cenzorské právomoci DSA.
Ak by aj strany našej aktuálnej koalície neviedol záujem vlastných občanov, konať by mohli aj zo sebazáchovných dôvodov. Časť ich agendy sa podľa všetkého už čoskoro ocitne mimo „bezpečného priestoru“.
