Napriek tomu, že je notoricky známe, aké ťažké je presne predpovedať takéto veci, najmä vzhľadom na také závažné a konečné rozhodnutie, akým je eutanázia, holandský štát splnomocnil rodičov a lekárov na ukončenie života takýchto detí.

„V tejto situácii môže lekár spoločne s rodičmi rozhodnúť o ukončení života dieťaťa,“ uvádza sa na webovej stránke štátu, pričom sa dodáva, že „toto rozhodnutie sa vždy prijíma po konzultácii s rodičmi a, ak je to možné, aj s dieťaťom“.

„Ak je to možné.“ Súhlas dieťaťa sa nevyžaduje, pokiaľ je lekár presvedčený, že sa tak nedeje v rozpore s vôľou dieťaťa.

Ale ktoré trpiace dieťa by za týchto okolností pravdepodobne nesúhlasilo so svojimi rodičmi?

V spodnej časti stránky obsahujúcej tieto informácie sa nachádza odkaz na ďalšiu stránku štátu o „ukončení života novorodencov a neskorom potrate“, čo ešte viac potvrdzuje tézu, že rozsiahly morálny úpadok sa stáva takým bežným, až je takmer neviditeľný, keď sa raz spustí.

Ministerka Hermansová vo svojom liste uviedla, že revízna komisia preskúmala eutanáziu dieťaťa a hovorila s príslušným lekárom a dodala, že rozhodnutie komisie bolo postúpené holandskému prokurátorovi. Ten údajne práve rozhoduje o tom, či lekár postupoval v súlade s literou zákona.

O usmrtení dieťaťa nie je známe nič viac, okrem toho, že ide o prvý prípad, keď dieťa zomrelo týmto spôsobom rukou štátu, a pravdepodobne nebude ani posledný. Pri formulovaní zákona sa odhadovalo, že ročne nebude viac ako päť takýchto prípadov, čo sa zatiaľ potvrdzuje.

Ak je však v súvislosti s režimami eutanázie a asistovanej samovraždy niečo isté, je to fakt, že takéto režimy sa veľmi rýchlo rozširujú za hranice svojho pôvodného rozsahu.

Kanadský príbeh ako varovanie

Kanada je toho jasným príkladom, keďže rýchlo prešla od požiadavky, aby smrť osoby bola „primerane predvídateľná“ na to, aby bola oprávnená na program lekárskej pomoci pri umieraní (MAiD), ako sa vyžadovalo pri jeho zavedení v roku 2016. Požiadavka primeranej predvídateľnosti bola však pre mnohých pacientov zrušená už o niekoľko rokov neskôr, čo viedlo k vzniku dvoch „ciest“ v rámci programu MAiD, ktoré výrazne rozšírili jeho rozsah.

Takto krajina dosiahla pochmúrny míľnik 100-tisíc úmrtí v rámci programu MAiD od jeho legalizácie v roku 2016, čo v súčasnosti predstavuje päť percent všetkých úmrtí za rok v Kanade. Toto číslo určite porastie, keďže sa pripravujú ďalšie zmeny s platnosťou od 17. marca 2027, ako napríklad MAiD pre tých, ktorí „trpia výlučne duševnou chorobou“.

Napriek týmto varovným signálom pokračuje nemalý počet krajín vo svojich plánoch týkajúcich sa eutanázie a asistovanej samovraždy.

Návrh zákona o „asistovanej smrti“ vo Veľkej Británii sa paradoxne vrátil späť na scénu, a to napriek úplnej absencii širokého záujmu o uprednostnenie jeho zavedenia. To však nezastavuje odhodlanú progresívnu skupinu, ktorá ho plne podporuje a hrozí, že na jeho presadenie využije parlamentné zákony, čo vyvoláva všeobecné zdesenie.

Británia predtým taká nebola. Ani Kanada. Ani Holandsko.

Kultúra sa zmenila, kým si to nikto nevšimol, a teraz krajiny zabíjajú choré 12-ročné deti namiesto toho, aby sa o ne starali až do samého konca, aj keď je to pre všetkých zúčastnených ťažké.

Pôvodný text, ktorý bol krátený, bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.