Veľká Británia čelí rovnakým problémom. Manželstvá medzi prvostupňovými bratrancami a sesternicami sú naďalej legálne.

Konzervatívny poslanec Richard Holden však nedávno predložil návrh zákona o manželstve, ktorý by zakázal manželstvá medzi prvostupňovými bratrancami a sesternicami. Návrh zákona, predložený ešte v decembri 2024, stále čaká na prerokovanie v parlamente. Medzi jeho podporovateľov patria konzervatívci z rôznych krídel strany, pričom podobné návrhy podporili aj predstavitelia strany Reform UK.

Niekoľko krajín v strednej a vo východnej Európe už dlhšie zakazuje manželstvá medzi prvostupňovými bratrancami a sesternicami [slovenské právo takéto sobáše stále povoľuje, pozn. red.] na základe svojich občianskych zákonníkov.

V krajinách ako Poľsko tieto obmedzenia historicky vychádzali z tradičných pravidiel rodinného práva a kresťanských hodnôt. Neskôr ich podporili moderné zdravotné argumenty, najmä snaha znížiť riziko dedičných genetických porúch, pričom sa zároveň posilňovali široko akceptované spoločenské normy týkajúce sa stupňov príbuznosti, ktoré sa považovali za vhodné na uzavretie manželstva.

Na rozdiel od nedávnych škandinávskych reforiem neboli tieto zákony zavedené primárne v reakcii na súčasné migračné trendy alebo obavy z násilia páchaného v mene cti, ale tvorili súčasť širšieho rodinného práva zameraného na prevenciu manželstiev medzi príbuznými.

Náklady na verejné zdravie

Hlavný argument v prospech spomínaného zákazu nespočíva v oblasti zdravia a genetiky. Obavy sa netýkajú toho, že každé dieťa narodené prvostupňovým bratrancom a sesterniciam bude mať genetickú poruchu. Väčšina z nich ju mať nebude. Ide skôr o to, že blízki príbuzní rodičia majú väčšiu pravdepodobnosť, že budú nositeľmi tej istej recesívnej genetickej mutácie. Ak ju dieťaťu obaja odovzdajú, zvyšuje sa pravdepodobnosť, že ich potomok zdedí vážne genetické ochorenie.

Najznámejšie britské dôkazy pochádzajú zo štúdie Born in Bradford, ktorá sledovala veľkú multietnickú kohortu novorodencov v spomínanom meste ležiacom v grófstve Západný Yorkshire. Výskumníci zistili, že manželstvo medzi prvostupňovými bratrancami a sesternicami zostalo významným rizikovým faktorom pre vrodené anomálie aj po zohľadnení sociálnej deprivácie.

Údaje zo štúdie ukázali, že v troch mestských štvrtiach Bradfordu bolo 46 percent matiek z pakistanskej komunity vydatých za prvo- alebo druhostupňového bratranca. Podľa lekárskeho časopisu British Medical Journal sa vrodené anomálie vyskytli u 6,1 percenta detí narodených rodičom, ktorí sú prvo- či druhostupňovými bratrancami a sesternicami, v porovnaní s 2,4 percenta u detí, ktorých rodičia neboli príbuzní.

Pre jednotlivý pár je zvýšené riziko merateľné, ale nie je prehnané. Širšou obavou sú opakované manželstvá medzi bratrancami a sesternicami v priebehu viacerých generácií, čo môže viesť k koncentrácii dedičných porúch v rámci rozšírených rodín.

Len jeden z trustov Národnej zdravotnej služby (NHS) v Birminghame zverejnil, že v rokoch 2020 až 2025 vynaložil v prepočte 3,2 milióna eur na liečbu pacientov s „rodinnou anamnézou príbuzenských vzťahov“. Tieto čísla sa publikovali na základe žiadosti o informácie podľa zákona o slobode informácií, keďže NHS zvyčajne nezverejňuje dáta o nákladoch, ktoré súvisia s kultúrnymi praktikami.

Imigrácia, integrácia a sociálna súdržnosť

V Spojenom kráľovstve však túto problematiku nemožno oddeliť od imigrácie. Manželstvá medzi bratrancami a sesternicami sa síce vyskytujú, sú však pomerne zriedkavé. Výnimkou sú komunity s rodinnými koreňmi v Pakistane, v niektorých častiach Blízkeho východu, severnej Afriky a medzi írskymi kočovníkmi. Mesto Bradford sa stalo centrom tejto diskusie nielen pre veľkú populáciu britských Pakistancov, ale aj vďaka rozsiahlemu lekárskemu výskumu, ktorý sa tam vykonáva.

Kritici tvrdia, že opakované uzatváranie sobášov medzi bratrancami a sesternicami môže upevňovať veľmi uzavreté rodové alebo klanové štruktúry, podporovať privádzanie manželov alebo manželiek zo zahraničia [čo vedie k ďalšej migrácii prostredníctvom zlučovania rodín, pozn. red.] a sťažovať mladším členom rodiny, najmä ženám, možnosť odmietnuť očakávania rodiny.

Švédska legislatíva odráža tento širší prístup. Namiesto toho, aby sa zákonodarcovia zameriavali výlučne na zdravotné riziká, výslovne spojili tento zákaz s útlakom založeným na cti, nátlakom voči ženám a nútenými sobášmi.

To by mohlo viesť k tomu, že sa manželstvá budú uzatvárať formou neregistrovaných náboženských obradov, čím by sa znížila právna ochrana žien. Legislatíva by zároveň mohla odradiť rodiny od vyhľadávania genetického poradenstva. Mnohí kritici tohto zákazu preto uprednostňujú posilňovanie osvety, dobrovoľné skríningy a zapojenie komunity namiesto kriminalizácie.

Európska tradícia staršia ako imigrácia

Hoci sa o manželstvách medzi bratrancami a sesternicami dnes vo veľkej miere diskutuje z hľadiska imigrácie, európsky odpor voči tejto praxi predchádza modernej migrácii o viac ako tisíc rokov.

Od raného stredoveku Katolícka cirkev postupne obmedzovala manželstvá medzi blízkymi príbuznými. V 11. storočí už platil zákaz uzatvárať zväzky v rámci siedmich stupňov príbuznosti, čo patrilo medzi najprísnejšie manželské pravidlá, aké kedy v Európe platili.

Tieto obmedzenia boli neskôr na Štvrtom lateránskom koncile v roku 1215 zmiernené na štyri stupne príbuznosti, čo však stále bránilo prvostupňovým bratrancom a sesterniciam v uzavretí manželstva bez pápežskej výnimky.

Mnohí historici sa domnievajú, že tieto pravidlá zmenili európsku spoločnosť tým, že oslabili rozsiahle príbuzenské siete a podporili menšie rodinné jednotky. Joseph Henrich, autor knihy The Weirdest People in the World, tvrdí, že manželská politika Cirkvi prispela k charakteristickému politickému a ekonomickému rozvoju Európy tým, že oslabila klanovú lojalitu a podporila individualizmus, dobrovoľné združenia a silnejšie štátne inštitúcie.

Po protestantskej reformácii mnohé krajiny tieto obmedzenia zmiernili, keďže kánonické právo postupne nahradilo občianske právo. Zákon z roku 1540 vo Veľkej Británii odstránil kánonický zákaz a ponechal zákonné manželstvo medzi prvostupňovými bratrancami.

Keďže sa táto prax medzi domorodým obyvateľstvom v priebehu 19. a 20. storočia stávala čoraz menej bežnou, ako téma zmizla z politickej diskusie, až kým ju povojnová imigrácia opäť nepriniesla do verejnej diskusie.

Ďalšia politická skúška pre Európu

Kľúčová dilema zostáva nevyriešená. Kampane v oblasti verejného zdravia môžu v priebehu času znížiť genetické riziká, závisia však od dôvery a dobrovoľnej účasti. Zákonný zákaz vysiela jasnejší signál, rizikom je však to, že sa bude vnímať ako útok na konkrétne komunity.

Rozhodnutie Švédska naznačuje, že postoje sa menia. Vlády strednej a severnej Európy sú čoraz viac ochotné argumentovať, že niektoré zvyky, aj keď sú obhajované ako kultúrne alebo náboženské tradície, sú v rozpore s individuálnou slobodou, verejným zdravím a so sociálnou súdržnosťou.

Veľká Británia a Rakúsko možno nebudú Švédsko nasledovať hneď. Parlamentný čas je obmedzený a labouristická vláda neprejavila veľké nadšenie pre opätovné otvorenie ďalšej kontroverznej diskusie súvisiacej s prisťahovalectvom. Je však nepravdepodobné, že by táto otázka zmizla.

Po desaťročia zákonodarcovia túto tému vo veľkej miere ignorovali. Švédsky zákaz naznačuje, že toto obdobie sa končí, keďže zvýšená imigrácia a jej kultúrne dôsledky zohrávajú v živote spoločnosti čoraz väčšiu úlohu. Otázka, pred ktorou stoja Veľká Británia a ďalšie krajiny na starom kontinente, už nie je, či by sa o manželstvách medzi bratrancami a sesternicami malo vôbec diskutovať, ale ako túto problematiku čo najlepšie riešiť.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.