Čo sa stane so spoločnosťou, keď sa náhle zmení spôsob, akým prijíma a spracúva informácie? To je otázka, ktorú by sme si mali položiť po tom, ako esej uverejnená v americkom magazíne Atlantic nedávno uviedla niekoľko prekvapivých faktov. Tie podľa autorky svedčia o blížiacom sa zániku čítania ako prostriedku na pochopenie sveta okolo nás.
Tieto fakty, ako ich uvádza Rose Horowitchová, sú neúprosné. Menej ako polovica všetkých Američanov prečítala v minulom roku aspoň jednu knihu. Len 16 percent Američanov dnes uvádza, že číta každý deň pre potešenie alebo zábavu. Menej ako 10 percent číta noviny.
U tých, ktorí čítajú, sa zmenil charakter konzumovaného materiálu. Podľa štatistiky, ktorá by nepochybne potešila Stranu z Orwellovho románu 1984, sa dĺžka viet výrazne skrátila, pričom priemerná veta v románe je dnes o tretinu kratšia než pred sto rokmi.
Vek algoritmu
Medzitým sa prudko rozšírili alternatívne spôsoby prijímania informácií. Univerzitní profesori dnes bežne hlásia, že študenti, ktorým boli pridelené knihy, jednoducho požiadajú nástroje umelej inteligencie, aby im ich zhrnuli, namiesto toho, aby ich trpezlivo prečítali. Mladí Američania trávia v priemere viac ako štyri hodiny denne na sociálnych médiách – konzumujú krátke útržky informácií vo videách na TikToku a v instagramových „reelskach“, ktoré si často prehrávajú dvojnásobnou rýchlosťou z dôvodu efektívnosti.
Stručne povedané: éra knihy skončila. Začala sa éra algoritmu.
Pravica má tendenciu takéto zmeny odsudzovať a tvrdí, že by sa mali zvrátiť. A v tomto prípade sú skutočne dôvody na nespokojnosť veľmi silné. Ako tvrdí Horowitchová v Atlanticu, ľudia, ktorým chýbajú trpezlivosť alebo intelektuálne zdroje na analýzu zložitých myšlienok a ktorí trávia veľa času konzumovaním informácií o jednej téme, budú z dlhodobého hľadiska pravdepodobne intelektuálne menej pripravení ako ich predkovia.
Rodičia, ktorí chcú svojim deťom zaistiť dobrý štart do života, by sa preto mali vo veľkej miere zamerať na to, aby vo svojich ratolestiach prebudili lásku ku knihám a k čítaniu. Kým kedysi to mohlo byť len zdrojom celoživotného a naplňujúceho koníčka, dnes to čoraz častejšie predstavuje vzácnu a cennú zručnosť, ktorá významne zlepšuje vyhliadky danej osoby v porovnaní s jej rovesníkmi, ktorých myseľ je zahmlená TikTokom.
Toto je azda najdôležitejší praktický postreh v Horowitchovej eseji: čítanie sa opäť stáva zručnosťou elity. Počas väčšiny 20. storočia bola masová gramotnosť jedným z kľúčových úspechov západnej civilizácie. Bežný občan vedel čítať noviny, sledovať diskusiu, vstrebať obsah knihy a do určitej miery sa hlbšie zaoberať politickými tvrdeniami. Táto schopnosť sa čoraz viac obmedzuje na tých, ktorých rodičia, školy alebo číra tvrdohlavosť ochránili pred návykovou pohodlnosťou súhrnov, videoklipov a noviniek.
Menej zložitý svet
Hoci sa rodičia môžu snažiť brániť týmto spoločenským zmenám na úrovni rodiny, je jednoducho nepredstaviteľné, že by sa trend, ktorý identifikuje Horowitchová, dal globálne zvrátiť. Nevyhnutne smerujeme k svetu, v ktorom sú myšlienky a nápady menej komplexné a v ktorom má čoraz menej ľudských myslí schopnosť venovať sa abstraktným pojmom alebo podrobným znalostiam histórie či klasikov.
Jeden z bezprostredných dôsledkov tohto javu je podľa autorky viditeľný v západnej politike, kde existuje neúprosný trend – a nie je náhoda, že výraznejší medzi mladými ľuďmi – smerom k extrémnej politike na ľavici aj na pravici.
Komentátori hľadali rôzne vysvetlenia tohto javu aj vedľajších trendov, ako je napríklad zvýšená polarizácia pohlaví v politickom spektre. V skutočnosti môže byť najjednoduchším sociologickým vysvetlením to, že vo svete, kde je pre mladých ľudí náročnejšie porozumieť zložitým a protichodným súborom faktov, vznikla živná pôda pre tých, ktorí ponúkajú odpovede v čierno-bielych farbách. Menej mladých konzervatívnych mužov sa opiera o diela Adama Smitha a Thomasa Sowella, ale oveľa viac z nich sa opiera o príspevky Sneaka a Tuckera Carlsona na TikToku. Podobný trend sa objavuje aj na ľavici.
Svet, v ktorom sa myšlienky iba zhrnú, je svetom, v ktorom sú myšlienky nevyhnutne menej správne pochopené a schopnosť kriticky ich skúmať nevyhnutne upadá. Zhrnutie vám síce môže povedať, o čom kniha hovorí, nedokáže však reprodukovať zážitok zo sledovania argumentácie, overovania tvrdení, podráždenia z rozporu alebo postupného uvedomenia si, že autor má možno pravdu. Tieto veci si vyžadujú čas. A čas je v dnešnej informačnej ekonomike práve to, o čo sa nás každá platforma snaží pripraviť.
Čo teda robiť?
Zvráťme trendy vo vzdelávaní – kým nie je neskoro
Predovšetkým treba povedať, že štát a spoločnosť majú k dispozícii jeden nástroj, ktorý jednoducho musia využiť: je potrebné zvrátiť západný trend znižovania vzdelávacích štandardov s cieľom prispôsobiť sa novým intelektuálnym obmedzeniam študentov. Riešením je v skutočnosti opak: nastaviť vzdelávacie štandardy tak, aby boli oveľa prísnejšie a náročnejšie, než sú v súčasnosti. Aby bol pokrok v živote už od pomerne mladého veku podmienený merateľným intelektuálnym rozvojom a zaoberaním sa myšlienkami.
Toto nebude populárne. Bude to viesť k neúspechom, sťažnostiam a obvineniam z bezohľadnosti. Niektorým študentom budeme musieť povedať, že nedosiahli požadovanú úroveň, namiesto toho, aby sme štandard prispôsobovali tak, aby všetci prešli.
Alternatíva je však horšia: systém, ktorý reaguje na klesajúcu schopnosť sústredenia tým, že skracuje každú úlohu, zjednodušuje každý text a zmierňuje každú intelektuálnu požiadavku, až kým sa škola sama nestane spolupáchateľkou úpadku, ktorému má vlastne odolávať.
Ide o zásadnú úlohu a na jej splnenie máme len obmedzený čas, lebo už o jedno či dve desaťročia sa z dnešnej generácie TikToku stanú zajtrajší učitelia. Keď k tomu dôjde – keď sa z generácie, ktorej vlastné intelektuálne schopnosti zakrpateli, stanú tí ľudia, ktorí budú zodpovední za vzdelávanie ďalšej generácie –, bude už príliš neskoro a cyklus úpadku sa už pevne zakorení.
Riešenie tohto problému by malo byť dnes jednou z priorít politikov, ktorí vyznávajú ideológiu založenú na túžbe chrániť a zachovať západnú civilizáciu.
To neznamená zakázať TikTok alebo Instagram, spomaliť technologický pokrok či popierať prínosy revolúcie v oblasti AI. Znamená to však revidovať učebné osnovy a kritériá skúšok – aj napriek búrlivým protestom a časti neúspešných študentov –, aby sme zaistili, že deti, ktoré dnes vstupujú do dospelosti, dostanú rovnaké intelektuálne nástroje, akými disponovali ich rodičia a starí rodičia.
Tí, ktorí sú dnes v dôchodkovom veku, a tí, ktorí prišli pred nimi, patrili medzi prvé generácie, ktoré žili v skutočnej ére masovej gramotnosti – s rozšírenými verejnými knižnicami, so širokým prístupom ku knihám už od raného veku a s kultúrou, v ktorej sa čítanie stále považovalo za bežnú súčasť dospelého života. Preto asi nie je prekvapujúce, že povojnové obdobie západných dejín bolo nezvyčajne pokojné, prosperujúce a plné vedeckého a spoločenského pokroku.
Gramotná civilizácia síce nie je automaticky múdra, ale aspoň disponuje nástrojmi, pomocou ktorých možno múdrosť dosiahnuť.
Úspech masovej gramotnosti mizne pred našimi očami, čo so sebou prináša dôsledky, ktoré síce nie je možné úplne predvídať, ale existuje reálna šanca, že vyvolajú novú éru extrémizmu a odcudzenia. Budúcou elitou možno nebudú tí, ktorí majú najlepšie zariadenia, najrýchlejšie pripojenia alebo najchytrejšieho asistenta umelej inteligencie. Možno to budú jednoducho tí, ktorí sa ešte stále dokážu posadiť sami s náročnou knihou, sledovať zložitú argumentáciu a pochopiť, čo prečítali.
Je povinnosťou všetkých, ktorí sú pri moci, riešiť túto alarmujúcu situáciu skôr, než na to bude príliš neskoro.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.