Vražedné besnenie na Festivale rozmanitosti

Správa sa začína prípadom Issu al-Hasana, sýrskeho občana, ktorý v auguste 2024 masovo bodal nožom na Festivale rozmanitosti v nemeckom Solingene, pričom zabil troch ľudí a osem zranil.

Symbolika tohto útoku je takmer zrejmá: sýrsky žiadateľ o azyl, ktorého žiadosť bola údajne zamietnutá, spáchal útok, ku ktorému sa prihlásila organizácia ISIS, na podujatí venovanom oslave multikulturalizmu. Ide o detail, ktorý by v rozumnej politike vyvolal vážne zamyslenie. V modernom Nemecku však skôr vyvolá hádku o tom, či je jeho vnímanie „islamofóbne“.

Hlavným argumentom Cotteeho je, že prevládajúca diskusia o európskom džihádizme bola skreslená utešujúcou, ale falošnou predstavou, že terorizmus je primárne domáceho pôvodu, zakorenený v západnej odcudzenosti, západnom rasizme, západnej zahraničnej politike, západnom sociálnom vylúčení a tak ďalej.

Podľa tejto tézy je migrant druhej alebo tretej generácie, teda narodený a vychovaný v Európe, natoľko utláčaný a radikalizovaný európskym rasizmom, že on – alebo ona, ale takmer vždy on – začne sympatizovať s protizápadným radikalizmom.

V tomto chápaní problému sa základná príčina terorizmu v Európe dá riešiť jednoducho tým, že sa Európania stanú menej rasistickými alebo bigotnými voči migrantom.

Cottee namieta, že toto vysvetlenie – hoci môže byť lákavé pre liberálne orientovaných európskych politikov – nevysvetľuje výraznú účasť migrantov narodených v zahraničí na nedávnom násilí európskych džihádistov. Migrant narodený v zahraničí predsa len nie je podľa definície od narodenia vystavený európskej „krutosti“ voči prisťahovalcom.

Zmarené teroristické útoky, o ktorých nepočujeme

Súbor údajov v správe zahŕňa ako uskutočnené útoky, tak aj zmarené sprisahania, čo je dôležité, pretože meranie iba uskutočnených útokov so sebou nesie riziko podhodnotenia rozsahu problému. Cottee definuje migranta plánujúceho útok ako džihádistu narodeného mimo Európy, ktorého formujúce detské skúsenosti sa odohrali v mimoeurópskej krajine. Nezahŕňa každého migranta odsúdeného za trestný čin súvisiaci s terorizmom ani každého násilného migranta, ktorého útok sa len vzdialene podobal terorizmu. Naopak, tvrdí, že sa radšej priklonil k opatrnosti.

Aj pri tomto opatrnom prístupe sú čísla odhaľujúce a pochmúrne.

Zo sto sprisahaní súvisiacich s migrantmi bolo 51 percent realizovaných a 49 percent bezpečnostné zložky odhalili a zmarili ešte pred realizáciou. Naopak, medzi džihádistickými sprisahaniami, na ktorých sa prisťahovalci nepodieľali, bolo zrealizovaných len 36 percent a 64 percent bolo zmarených. Inými slovami, sprisahania, na ktorých sa podieľali prisťahovalci, neboli len bežné, podľa Cotteeho údajov mali väčšiu šancu na úspech. Je to pravdepodobne preto, že európskym policajným zložkám chýbajú spravodajské štruktúry v komunitách prichádzajúcich migrantov, ktoré si možno s veľkým úsilím vybudovali v ustálenejších komunitách migrantov.

Útoky zo strany „skutočných cudzincov“ boli na prvý pohľad smrteľnejšie. Útoky súvisiace s migrantmi si vyžiadali 279 obetí na životoch v porovnaní so 107 obeťami pri džihádistických útokoch, na ktorých sa prisťahovalci nepodieľali. Cottee však upozorňuje na dôležitú skutočnosť: dve krvavé udalosti – útoky v Paríži v novembri 2015 a útok nákladným autom v Nice v roku 2016 – predstavujú 216 z týchto obetí.

Nemecko ako hlavná prípadová štúdia

Nemecko sa javí ako hlavná prípadová štúdia. Cottee zistil, že sprisahania súvisiace s migrantmi sa vyskytli v 12 krajinách, ale takmer polovica z nich pripadala na Nemecko, za ktorým nasledovali Francúzsko a Spojené kráľovstvo. Tvrdí, že keďže globálny džihádizmus nemá žiadnu zjavnú špeciálnu obsesiu s Nemeckom, zrejmým vysvetlením je rozsah prijatia migrantov Nemeckom počas migračnej krízy v roku 2015.

Profil sprisahancov je tiež známy. Boli to prevažne muži – 97 percent – a väčšinou vo veku 20 až 30 rokov. Pochádzali z viac ako 20 krajín, pričom hlavnými krajinami pôvodu boli Sýria, Irak a Maroko. Väčšina sprisahaní súvisiacich s migrantmi bola spojená s ISIS. Väčšina z nich bola zároveň sprisahaniami osamelých páchateľov. Z 51 sprisahaní súvisiacich s migrantmi, ktoré boli skutočne realizované, 96 percent spáchala jediná osoba.

Politicky asi najcitlivejším zistením je, že takmer polovica zo 137 migrantov zapojených do teroristických sprisahaní mala v Európe určitú formu chráneného právneho postavenia: azyl alebo povolenie na pobyt. To komplikuje jednoduchý argument, že nebezpečenstvo sa obmedzuje iba na ľudí, ktorých žiadosti o azyl boli zamietnuté alebo ktorí sa ocitli v nejakej byrokratickej sivej zóne.

V niektorých prípadoch sa zdá, že zamietnutie azylu skutočne vyvolalo násilie. Formálne prijatie hostiteľskou krajinou však nebolo žiadnou ochranou proti extrémizmu. Naznačuje to, že európsky proces preverovania na odhalenie „skutočných“ utečencov má hlboké nedostatky a že aj keď je počet ľudí, ktorí tento proces obchádzajú, malý, stále je dostatočne veľký na to, aby mal smrteľné následky.

Správa zároveň spochybňuje tvrdenie, že džihádizmus bol problémom len v období, keď ISIS dosiahol vrchol svojho územného vplyvu. Cotteeho údaje ukazujú nárast počtu sprisahaní súvisiacich s migrantmi v rokoch 2016 a 2017, čo by sa dalo očakávať po sýrskej vojne a migračnej kríze. V roku 2024 však došlo k novému nárastu, dlho po tom, ako sa kalifát ISIS zrútil. Jeho záverom je, že ISIS teraz prežíva menej ako územný projekt a ideologická vízia pomsty namierená proti západnému liberálnemu poriadku.

Útoky ako prejav pohŕdania

Tu sa správa stáva najzaujímavejšou. Cottee tvrdí, že mnohé útoky sa zdajú zamerané nielen na „Západ“ v nejakom abstraktnom geopolitickom zmysle, ale práve na tie aspekty západnej liberálnej spoločnosti, ktoré si progresívci najviac cenia: podujatia LGBT komunity, ženy, Židov, civilistov na festivaloch a policajtov chrániacich verejný poriadok. Tieto ciele nie sú náhodné. Sú prejavom pohŕdania.

Záver správy je, že Európa vstúpila do toho, čo Cottee nazýva „štvrtou vlnou“ džihádizmu. Podľa neho túto novú vlnu tvoria „vykorenení kočovní jednotlivci“, ktorí odchádzajú z Blízkeho východu alebo severnej Afriky do Európy, no ich pocit odcudzenia, frustrácie či ideologickej nepriateľskosti sa následne násilne obracia proti spoločnostiam, ktoré ich prijali.

Cotteeho správa je preto prínosná nie preto, že by tvrdila, že všetci migranti predstavujú nebezpečenstvo – to netvrdí –, ale preto, že poukazuje na skutočnosť, že malá menšina z nich predstavovala mimoriadne vážnu bezpečnostnú hrozbu. V politicky zrelej Európe by to stačilo na otvorenie serióznej diskusie a prehodnotenie migračnej politiky. V Európe, v ktorej skutočne žijeme, to však môže stačiť len na to, aby autora začali urážať.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.