V tureckej Ankare sa minulý týždeň zišli na pravidelnom výročnom samite šéfovia štátov NATO. Česká republika sa tu predviedla ako krajina, ktorej najvyšší predstavitelia sa nezhodnú, kto ju má vlastne zastupovať. Vláda vyslala delegáciu na čele s premiérom Babišom, ale účasť na samite si na Ústavnom súde vymohol aj prezident Pavel.
V Prahe sa všetka politická pozornosť upierala k titanskému súboju oboch vrcholných činiteľov. Babiš zabodoval v rokovacej sále: sedel pri stole šéfov, zatiaľ čo Pavel sa tiesnil pri stolíku ministrov a poradcov. Inde to skončilo remízou: obaja boli na spoločnej fotografii šéfov, ale čo najďalej od seba, aj na večeri, našťastie každý pri inom stole. Ich epická bitka zúri na sociálnych sieťach doteraz.
No v Ankare sa tiež riešili veci, ktorým sa českej politickej pozornosti už nedostalo, napríklad budúcnosť atlantického spojenectva, Ukrajina či Blízky východ.
Ako to dopadlo?
K spokojnosti Donalda Trumpa, Volodymyra Zelenského, Recepa Tayyipa Erdogana a zbrojárov. Európski slabosi sa zhodujú, že ďalší sebaponižujúci kúpeľ by si radi ušetrili, a preto na budúci rok zrejme žiadny samit ani nebude.
Trump by radšej neprišiel
Tón stretnutia udal americký prezident, keď pri príchode ohlásil, že nebyť tureckého prezidenta Erdogana, ktorého si obľúbil, ani by neprišiel, pretože ho prítomní lídri opakovane sklamali.
Nekupujú toľko amerických zbraní, koľko by mohli, odmietli ho podporiť, keď chcel Grónsko, a nepomohli pri útoku. Po tomto úvode boli na rade európski vazali. Jeden cez druhého Trumpa uisťovali o svojej bezhraničnej lojalite, chválili jeho štátnickú prezieravosť a predovšetkým predkladali objednávky u amerických firiem.
Suma oznámených projektov presahuje 50 miliárd dolárov. Ďalších 200 miliárd oznámili prítomní predstavitelia bánk vo forme úverového rámca na vojenské projekty.
Potešený Trump ich odmenil. V záverečnom vyhlásení samitu dovolil formuláciu o „neochvejnom záväzku k spoločnej obrane“. Ide síce o bežnú naťácku frázu, ale po tom, čo Trump a ďalší americkí predstavitelia dávali najavo, že s NATO už to nebude ako predtým, vystrašení Európania vzali toto uistenie ako obrovské diplomatické víťazstvo, ktoré za tie miliardy stojí.
Na svoje si prišiel aj ukrajinský prezident Zelenskyj, ktorý sa na vrcholovom stretnutí NATO zúčastnil ako hosť. Na Trumpa zrejme zapôsobili ukrajinské dronové útoky na ruskú infraštruktúru a Zelenskému sa venoval s vľúdnosťou, na akú nebol jeho ukrajinský vazal zvyknutý.
Eskaláciou k mieru, alebo o krok bližšie k vojne s Ruskom?
Trump hovorí o „eskalácii, ktorá povedie k mieru“. Jeho minister Rubio upresňuje, že USA budú Ukrajine pomáhať uskutočňovať dronové či raketové útoky v hĺbke ruského územia, aby Rusko o mieri presvedčili.
Trumpova administratíva sa tým vracia k presvedčeniu svojich predchodcov, že Rusko možno k mieru prinútiť silou, a je pripravená túto silu Ukrajine poskytnúť. Spravodajské informácie najskôr zadarmo, zbrane za európske peniaze.
V Ankare ešte Zelenskému sľúbili licenciu na výrobu Patriotov, teda amerických rakiet protivzdušnej obrany. To zatiaľ smú len najvernejší a technologicky najpokročilejší vazali – Japonsko a Nemecko.
Ťažko si takúto výrobu v ukrajinských podmienkach predstaviť, ale symbolicky ide o dôležitý krok, ktorý potvrdzuje Trumpovu novú orientáciu. V lepšom prípade Trumpovi dôjde, že pokiaľ eskalácia nevedie k mieru s Iránom, len ťažko uspeje s jadrovou veľmocou, akou je Rusko. V horšom prípade sme o ďalší krok bližšie k európskej vojne s Ruskom.
Trump tiež potešil hostiteľa stretnutia. Zvažuje, že by Turecku dodal americké stíhačky F-35, o ktoré sa Ankara dlhodobo usiluje. Dodávke stoja v ceste dve prekážky: Rusko a Izrael. Erdogan sa po neúspešnom pokuse o zvrhnutie v roku 2016 strategicky rozkročil.
Američania ho vtedy nevarovali a možno boli do puču aj zapletení. Keď preto potreboval nový systém protivzdušnej obrany, kúpil v roku 2019 ruský systém S-400. Vo Washingtone sa vtedy zľakli, že ruský systém odhalí slabé miesta stíhačiek, a predaj do Turecka zastavili.
Druhou prekážkou je Izrael. Nechce, aby Turecko, ktoré považuje za regionálneho rivala a bezpečnostnú hrozbu, získalo také pokročilé stroje.
Čo sa mení? Po prvé, Turecko chce ruský systém predať, ale bude potrebovať súhlas Moskvy. Po druhé, Trump si cení, že mu Erdogan nerozbíja jeho politiku na Blízkom východe. Môže mať aj chuť ukázať, že nie je až takým vazalom izraelskej lobby, ako sa od svojho nástupu do Bieleho domu javí. Čas ukáže, či je dodávka F-35 reálna.
Dnes sa však Erdogan radí k víťazom samitu, rovnako ako Zelenskyj, sám Trump a, samozrejme, zbrojári, ktorí na všetkom riadne zarobia. Európania cítia určité uspokojenie, že sa im dostalo uistenia o americkom „neochvejnom záväzku“ a že môžu naďalej pokračovať v samovražednom ukrajinskom dobrodružstve.
Na druhej strane bola pre mnohých z nich kombinácia amerického vydierania a vlastného sebaponižovania natoľko traumatizujúca, že by jej radi zostali načas ušetrení. Preto sa v rozpore s plánmi aj tradíciou posledných rokov nedohodli, že by sa mali budúci rok na samite NATO opäť stretnúť.
Ale zatiaľ čo si budú lízať svoje finančné aj psychické rany, približujú Európu k vojne.
