Uplynulých šesť mesiacov vojny bolo pre Ukrajinu z vojenského hľadiska najúspešnejších od protiútokov z jari 2022. Kyjevu sa podarilo uskutočniť trvalé a závažné útoky na ruskú strategickú a ekonomickú infraštruktúru, postavil Moskve do cesty významné logistické prekážky pri zásobovaní okupovaného Krymu a donútil ruskú vojenskú mašinériu k pomalému ústupu na fronte.
Ukrajina podľa vlastných odhadov – ktoré sú v Moskve, prirodzene, spochybňované – v súčasnosti kontroluje približne o 700 štvorcových kilometrov viac svojho územia než v januári.
Jednou z mnohých irónií tohto konfliktu, ktorý už trvá dlhšie ako prvá svetová vojna, je, že toto merateľné zlepšenie vojenskej pozície Ukrajiny sa dá aspoň čiastočne pripísať rozhodnutiu Trumpovej administratívy. Tá totiž po nástupe obmedzila dodávky špičkovej vojenskej techniky.
Vzhľadom na strategický nedostatok musela Ukrajina masívne investovať do dronov a vlastných technológií. Ak je nutnosť matkou vynálezu, vo východnej Európe sa možno ukazuje aj ako pôrodná asistentka víťazstva.
Úspech na fronte, náhly chaos v Kyjeve
Iróniou osudu je však to, že práve v okamihu, keď Kyjev dosahuje najväčšie strategické a taktické úspechy od prvých mesiacov vojny, rozhodol sa prezident rozbiť vojenské vedenie krajiny.
Ak sa to niekomu inštinktívne javí ako nerozumné, na ukrajinskej scéne to vyvolalo presne takú reakciu, aká sa dala očakávať. Keď Volodymyr Zelenskyj minulý týždeň odvolal svojho ministra obrany, len 35-ročného Mychajla Fedorova, určite nemohol predpokladať taký rozsah politickej odozvy, akú následne zažil.
Tento týždeň na to nadviazal odvolaním muža, ktorý bol pravdepodobne vo veľkom konflikte s Fedorovom – 60-ročného veliteľa Ukrajinských ozbrojených síl Olexandra Syrského.
Na pochopenie politických nepokojov a zrejme aj hlbokej nevraživosti medzi týmito dvomi mužmi je dôležitý ich vek.
Generačná a emocionálna priepasť
Zjednodušene, ale pomerne presne povedané, Fedorov bol mladý reformátor. Syrskyj, ktorý si vyslúžil nelichotivú prezývku „Mäsiar“, bol starý, ale nemilosrdný dinosaurus. Mladší muž v očiach verejnosti stelesňoval novú formu strategického a ekonomického boja Ukrajiny. Starší generál sa tvrdohlavo držal názoru, že Ukrajina nakoniec zvíťazí len tak, že ruských vojakov vyženie hrotom bajonetu.
Hoci nevedno z akého dôvodu, zdá sa, že Zelenskyj sa spočiatku jasne postavil na stranu staršieho muža proti mladšiemu. To následne vyvolalo vlnu nespokojnosti zo strany generácie, ktorá skutočne bojuje vo vojne. Mnohí z nich totiž videli, ako sa ich priatelia či príbuzní vracajú z frontu v rakvách po nasadení do bojov, ktoré kritici prirovnávali k „mlynčeku na mäso“.
Pre mladších Ukrajincov tak bola predstava agilnejšej, technologicky vyspelejšej vojny nesmierne lákavá, pretože im ponúkala nádej, že viac z nich prežije.
Práve toto viac než čokoľvek iné destabilizovalo Zelenského vládu.
Možno je to zjednodušené a nespravodlivé, ale prezident odvolaním svojho ministra obrany nevedomky vyslal mnohým zo svojich vlastných ľudí signál, že viac z nich bude povolaných do armády a viac z nich zomrie. To, že sa postavil na stranu predstaviteľa staršej generácie – z ktorej je len málokto na fronte –, tomu nepomohlo.
Zelenskyj si chybu uvedomil. Nie je však neskoro?
Z vývoja udalostí sa zdá, že Zelenskyj si chybu uvedomil. Po Fedorovi teraz odvolal z funkcie aj Syrského v snahe upokojiť situáciu. Hoci nie je jasné, či mu to nakoniec politicky pomôže, je zrejmé, že Ukrajina za necelé dva týždne prišla o svojich dvoch najvyšších vojenských veliteľov, pretože ani jeden z nich nedokázal spolupracovať s druhým.
Pritom aj bez týchto dvoch mužov Ukrajina stále čelí rovnakému problému, ktorý je z veľkej časti neriešiteľný.
Na jednej strane krajina jasne túži po prechode k modernejšiemu, strategickému a technologickému spôsobu vedenia vojny s intenzívnym využitím dronov, ktorý presadzuje a rozvíja Fedorov, a vidí v ňom výhody.
Na druhej strane však stále potrebuje veľkú konvenčnú armádu na pokrytie frontových línií a odrážanie neúnavných ruských útokov.
Situáciu navyše komplikuje to, že nový spôsob vedenia vojny robí ten tradičný ešte nebezpečnejším. A to pre kombináciu dvoch javov. Tanky a obrnené vozidlá sú totiž teraz omnoho viac zraniteľné voči dronom, čo platí pre obe strany konfliktu, pričom Rusi sa medzitým čoraz viac snažia „zlomiť“ Ukrajinu vedením opotrebovacej vojny. Život na frontových líniách je tak ťažší než kedykoľvek predtým.
Fedorovova „nová vojna“ tak priniesla verejnosti nádej na víťazstvo, ale s tým aj nevyhnutne vidinu menšieho počtu mŕtvych, rakiev a vojenských pohrebov. Tá však zrejme nie je oprávnená. Strategický úspech proti Rusom nie je to isté ako menej vriec na mŕtvoly na fronte. V tom má stará garda generálov pravdepodobne pravdu.
Je nádej nebezpečnejšia ako strach?
Práve s týmto problémom sa teraz boria Zelenskyj aj celá Ukrajina. V istých kruhoch rastie presvedčenie, že Rusko je možné poraziť pomocou nových technológií, ale s tým súvisí aj falošná istota, že sa tým znížia krvavé náklady vojny na fronte.
Do hry navyše vstupuje ešte jeden paradox. Kým bola vojna krutým a existenciálnym zápasom o prežitie, obete boli akosi akceptovanejšie než v čase, keď iniciatívu preberá Kyjev.
Nikto predsa nechce byť posledným, kto zomrie vo vojne, ktorá už je vyhratá.
Politická nestabilita v Kyjeve je tak skôr cenou za nedávne úspechy na bojisku než príznakom zlyhania.
Problémom sú však náklady, ktoré to prinesie. Ukrajina práve prišla o dvoch špičkových vojenských veliteľov. Hoci nikto nie je nenahraditeľný, rotovanie vojenských predstaviteľov nemôže trvať donekonečna.
A pre Zelenského – ktorý je v zahraničí stále oveľa populárnejší ako doma – existuje len určitý počet ľudí, ktorých môže vodca prepustiť, kým sa obyvateľstvo nerozhodne, že konečný problém možno vyriešiť len zmenou na najvyššej úrovni.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.