Ústava SR jednoznačne definuje manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy. Novela z novembra 2025 zároveň rozšírila článok 7 slovenskej ústavy, podľa ktorého si Slovenská republika zachováva zvrchovanosť predovšetkým vo veciach národnej identity, tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami.
Hoci je ústava absolútnym právnym základom štátu, v ktorom sa zrkadlí aj jeho hodnotové nastavenie vyplývajúce z kultúry a tradície, s jej rešpektovaním majú značný problém niektorí poslanci Národnej rady.
Poslanec Michal Sabo z Progresívneho Slovenska, ktorý v rámci poslaneckého sľubu sľuboval dodržiavanie ústavy a vernosť krajine, sa rozhodol, že ústavné pravidlá dodržiavať nebude. Po svadbe so svojím partnerom Michalom Šefčíkom, ktorá sa uskutočnila v Rakúsku, chcel dosiahnuť uznanie tohto zväzku aj na Slovensku.
Sabo pritom veľmi dobre vie, že základný zákon štátu ani iné slovenské zákony nič podobné neumožňujú. Svoje videnie sveta však chce presadiť prostredníctvom európskych súdov.
Spochybňovanie najvyššieho zákona štátu a snaha meniť ho so zahraničnou pomocou na úkor voľby drvivej väčšiny obyvateľstva však nie sú iba doménou Progresívneho Slovenska.
Kolíková preferuje právo EÚ pred tým slovenským
Najnovšie o hodnotovom nastavení a suverenite krajiny pochybuje aj bývalá ministerka spravodlivosti a poslankyňa za SaS Mária Kolíková. Tá uprednostňuje európske právo spôsobom, akoby vnútroštátna úprava vôbec nemala odrážať identitu Slovenskej republiky a mala sa európskym normám jednoducho odpratať z cesty. A to nielen v dobrovoľne prenesených právomociach, ale aj v iných záležitostiach.
Kolíková pri otázke odmietania zápisu manželstiev osôb rovnakého pohlavia (uzavretých v zahraničí) zo strany slovenských orgánov povedala, že ich orgány „určite nemôžu odmietať“. Takýto výklad exministerky, inak vzdelaním právničky, ide proti všetkým zákonným normám krajiny, pričom neexistuje jediný zákon, ktorý by obdobný zápis umožňoval.
Poslankyňa SaS v tomto smere upozornila na právo na slobodný pohyb v EÚ a nedávny rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-713/23 Wojewoda Mazowiecki, ktorý hovorí o povinnosti štátov uznávať takéto zväzky.
V prípade slovenských párov rovnakého pohlavia, ktoré účelovo a krátkodobo vycestujú do zahraničia na uzavretie sobáša, sa však tento rozsudok neuplatní. Rovnako treba pripomenúť, že daný rozsudok nehovorí o povinnosti štátov uznávať takýto zväzok ako manželstvo, ale iba o povinnosti za určitých okolností zapísať takéto spojenie do osobitnej matriky.
Poľský ústavný súd odmietol aktivistické rozhodnutie
Ani pri otázke rozporu so slovenskou ústavou nevidela exministerka problém. Podľa nej totiž v prípade zväzkov párov rovnakého pohlavia nejde o národnú identitu štátu, ale o „právnu istotu ľudí, ktorí žijú v Európe“. Kolíková tým narážala na výklad Súdneho dvora EÚ vo veci poľského homosexuálneho páru.
Poľský ústavný súd totiž koncom júla 2026 rozhodol, že Poľsko nebude uznávať takéto manželstvá uzavreté v zahraničí a ich prepis do poľských dokumentov je v rozpore s tamojšou ústavou. Súd potvrdil, že poľská ústava jasne definuje manželstvo výhradne ako zväzok muža a ženy.
Podľa rozhodnutia nie je prípustné, aby predpisy nižšej právnej sily, napríklad nariadenia ministerstva, obchádzali ústavnú definíciu manželstva. Právne uznanie zväzkov rovnakého pohlavia by si podľa súdu vyžadovalo priamu zmenu ústavy a domácej legislatívy.
Rovnaký scenár pritom platí aj v Slovenskej republike.
Kolíková chce meniť ústavu v prospech práva Únie
Napriek tomu Kolíková tvrdí, že „treba vyslať jasný signál aj Európskej komisii, že chceme byť súčasťou európskeho priestoru“, a preto považuje za potrebné zdôrazniť prednosť európskeho práva aj v oblastiach, v ktorých Slovenská republika na Úniu nepreniesla svoje právomoci.
Kolíková dokonca tvrdí, že pokiaľ by súčasná opozícia dosiahla ústavnú väčšinu, vypustila by zo slovenskej ústavy predmetnú klauzulu o prednosti ústavnej úpravy v otázkach národnej identity.
Poslankyňa parlamentu, ktorá podobne ako poslanec Sabo sľubovala vernosť krajine a dodržiavanie Ústavy SR, teraz tvrdí, že ju zmení iba preto, lebo suverénne postoje krajiny sú v protiklade s videním EÚ.
Bývalá ministerka spravodlivosti zrejme zabudla na to, že národná identita je chránená aj Zmluvou o Európskej únii v článku 4 a ako slovenská politička by mala predovšetkým presadzovať záujmy Slovenska.
Denník Štandard zaslal podpredsedníčke SaS žiadosť o vyjadrenie k otázke, či považuje za korektné povoľovanie zápisu manželstiev osôb rovnakého pohlavia do matriky, hoci ide o zjavný rozpor s vnútroštátnym právom.
Otázky smerovali aj k tomu, či Kolíková vníma rozhodnutie Súdneho dvora EÚ za nadradené slovenskej ústave, prečo tému manželstva osôb rovnakého pohlavia neklasifikuje ako kultúrno-etickú otázku, či považuje za správne, aby naša ústava nedefinovala hranice v týchto záležitostiach, a či vidí ako potrebné umožniť uzatváranie manželstiev aj v zmysle iných presvedčení alebo náboženstiev.
Kolíková do uzávierky článku na naše otázky neodpovedala.
Uzatváranie manželstva patrí do výlučnej kompetencie štátov
Nemožno súhlasiť s tvrdením exministerky, že otázka uzatvárania manželstiev medzi pármi rovnakého pohlavia nepatrí pod národnú identitu štátu. Ide nielen o výlučnú právomoc krajiny, potvrdenú aj judikatúrou európskych súdov, ale aj o hodnotový postoj Slovenskej republiky vychádzajúci z jej kresťanskej tradície.
Práve tradície a hodnoty krajiny formujú jej identitu, ktorá vymedzuje hranice v kultúrno-etických otázkach. Bez týchto hraníc by bolo možné hovoriť o povolení akéhokoľvek typu manželstva, ktorý v globálnom meradle pripúšťa určitá ideológia alebo náboženstvo.
Pred podobnými zásahmi je krajina chránená práve svojou národnou identitou, ktorá je zhmotnená v jej ústave a ktorá odráža, čo je a čo nie je prípustné v kultúrno-etických otázkach. Ide o základnú náležitosť štátu, ktorá ho odlišuje od iných štátov či kultúr.
Rovnako netreba zabúdať, že Únia nie je federáciou a identita krajiny je formovaná vôľou jej obyvateľov a jej históriou. Nemožno násilne meniť tieto hodnoty (a už vôbec nie Ústavu SR) iba preto, že si niektorí slovenskí politici, platení slovenskými občanmi za prácu v ich prospech, povedali, že budú presadzovať cudzie záujmy.
Treba pritom zdôrazniť, že nejde o právomoci, ktoré Slovenská republika dobrovoľne a zmluvne preniesla na EÚ, ale o výlučné kompetencie členského štátu. Do nich nemôže Únia zasahovať, hoci by si to niektorí jednotlivci zjavne priali.
Karas odporučil Kolíkovej preštudovať si zákon
Z právneho hľadiska reagoval na vyjadrenia Kolíkovej aj bývalý predseda Slovenskej advokátskej komory, exminister spravodlivosti a v súčasnosti podpredseda KDH Viliam Karas.
V statuse na sociálnej sieti Kolíkovej „odporučil, aby si predmetné ustanovenie ešte raz pozorne prečítala. Novela totiž nikde nehovorí, že európske právo na Slovensku neplatí. Potvrdzuje len skutočnosť, že Slovenská republika si okrem iného zachováva zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach, ktoré neboli prenesené do právomoci Európskej únie“.
Karas ďalej uviedol, že „rovnako nesúhlasí s tvrdením Kolíkovej, že slovenské úrady musia automaticky zapisovať manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzatvorené v zahraničí. Európske právo môže od členských štátov požadovať, aby určité blízke osobné väzby zohľadnili na účely práv vyplývajúcich zo slobodného pohybu. Z toho však nevyplýva povinnosť zapísať takýto zväzok do slovenských registrov ako manželstvo ani meniť slovenskú definíciu manželstva“.
Podpredseda KDH dodal, že aj rozsudok Súdneho dvora EÚ svojím výkladom neprípustne zasiahol do výlučných kompetencií členských štátov, pričom „rodinné právo zostáva v právomoci členských štátov a na Slovensku je manželstvo ústavne definované ako jedinečný zväzok muža a ženy. Slovenské orgány musia rešpektovať právo Európskej únie, ale zároveň musia konať v súlade s Ústavou SR. Opačný výklad by znamenal, že Slovensko rezignovalo na vlastnú štátnosť a dôstojnosť“.
Karas reagoval na Kolíkovej úvahy o zmene ústavy aj slovami, že ide o nebezpečný precedens, ktorý oslabuje suverenitu Slovenska, a že právo EÚ nie je bianko šek na prepisovanie našich hodnôt. Zároveň pripomenul podstatnú skutočnosť, že právo EÚ síce má vo vymedzených mantineloch prednosť pred zákonmi, no nie pred ústavou.
Poslankyňa SaS však svojou neznalosťou, prípadne účelovým výkladom slovenskej ústavy a práva EÚ v podstate hovorí, že Slovensko by sa malo podvoliť normám EÚ vždy, keď to Únia uzná za vhodné.
Spochybňovanie suverenity krajiny zo strany poslancov, ktorí ju majú zastupovať, je preto skutočne nebezpečný jav. Sú to totiž práve oni, kto formuje zákony.
Je potom otázne, či takáto poslankyňa háji záujmy Slovákov alebo si iba pomýlila miesto a krajinu v Európe, z ktorej navrhuje legislatívu.