Politický problém nastal vo chvíli, keď sa tento proces stretol s odporom regiónu. Minister životného prostredia Tomáš Taraba pritom patrí medzi odporcov ďalšieho rozvoja veterných parkov. Argumentuje tým, že Slovensko má vďaka jadru a ďalším nízkouhlíkovým zdrojom dostatok čistej elektriny. „Výstavbu veterných parkov nepodporujem,“ vyhlásil v auguste.
Vláda však zároveň tvrdí, že nesplnenie záväzku z plánu obnovy by mohlo Slovensko stáť takmer pol miliardy eur. Robert Fico po utorkovom rokovaní so samosprávami otvorene povedal, že príprava podmienok na veternú energetiku nie je prioritou jeho vlády, ale záväzkom prijatým predchádzajúcimi kabinetmi. Vláda ho preto chce „formálne“ splniť, aby peniaze neohrozila.
Vláda zónu schválila a urobila z nej strategickú investíciu
Spor dostal 26. augusta už aj konkrétne kontúry. Vláda schválila strategický dokument Akceleračné zóny pre veternú energiu v SR a jedinou zostávajúcou lokalitou sa stala zóna Východ v okrese Michalovce. Na ploche 5,41 štvorcového kilometra môže podľa dokumentu vzniknúť maximálne 43 turbín s celkovým výkonom 301 megawattov. Správcom zóny bude štátom ovládaná spoločnosť JESS, ktorá už na jej dve pilotné časti obstaráva proces EIA.
Kabinet zároveň schválil žiadosť JESS, aby bola príprava územia na budúce energetické investície označená za strategickú investíciu. Ministerstvo hospodárstva argumentuje plnením záväzkov Slovenska, ale aj „dlhodobým rozvojom energetickej infraštruktúry a ďalších významných investícií na východnom Slovensku“.
A práve tu vzniká paradox. Vláda na jednej strane vytvorila strategické energetické územie a akceleračnú zónu dimenzovanú až na 301 MW veternej energie. Na druhej strane sa zaviazala, že zo štátneho rozpočtu nebude na Zemplíne financovať ani realizovať výstavbu či prevádzku veterných parkov.
Neznamená to však, že veterná energetika je zo Zemplína navždy vylúčená. Rezort hospodárstva zdôrazňuje, že štát dnes nerozhoduje o konkrétnej investícii a nevystupuje ako investor. Konkrétne projekty, ich financovanie a realizácia prídu až neskôr. Poslednou poistkou proti nim má byť stanovisko samosprávy.
Vláda preto uložila príslušným orgánom dôsledne rešpektovať ustanovenie zákona, podľa ktorého sú pri rozhodovaní o stavebnom zámere veternej elektrárne viazané stanoviskom dotknutej obce.
Primátor Michaloviec Miroslav Dufinec výsledok rokovania interpretoval ako potvrdenie rozhodujúceho postavenia samospráv. Podľa neho bolo cieľom dostať existujúcu zákonnú ochranu aj priamo do uznesenia vlády, aby bolo „explicitne, čierne na bielom“ uvedené, že o prípadnej výstavbe budú rozhodovať starostovia a primátori.
„Stále ste to vy, starostovia a primátori, ktorí si poviete, či na svojom území chcete alebo nechcete čo i len jednu vrtuľu veternej elektrárne,“ povedal Dufinec na sociálnej sieti. Zachovanie akceleračnej zóny pritom vníma ako spôsob, ktorým si Slovensko formálne splní záväzok voči Bruselu bez toho, aby to automaticky znamenalo výstavbu veterných parkov na Zemplíne.
Dufinec preto považuje prijaté uznesenie za dostatočnú poistku. Ak podľa neho zostanú dotknuté samosprávy jednotné v odmietavom postoji, „žiaden veterný park tu nevznikne“.
Na prvý pohľad je teda problém vyriešený.
Lenže primátor Strážskeho a iniciátor petície proti výstavbe veterných parkov na Zemplíne Patrik Magdoško na rokovaní upozornil premiéra, Tarabu aj Tomáša Druckera, ktorý je poverený výkonom funkcie podpredsedu vlády pre plán obnovy, na jeden detail. A ten môže celý príbeh skomplikovať.
Jedenásť dní, ktoré môžu rozhodovať
Od 1. novembra 2025 platí novela zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorá dala dotknutým obciam pri povoľovaní veterných elektrární v akceleračných zónach mimoriadne silné postavenie.
Vláda preto uložila príslušným orgánom dôsledne rešpektovať ustanovenie zákona, podľa ktorého sú pri rozhodovaní o stavebnom zámere veternej elektrárne viazané stanoviskom dotknutej obce.
Príslušný orgán je viazaný stanoviskom obce. Ak je stanovisko nesúhlasné, je ním viazaný. Rovnakú váhu má pri povoľovaní aj stanovisko ÚRSO k cenovej stabilite a prevádzkovateľa prenosovej sústavy k možnosti pripojenia zdroja.
Novela však obsahuje dôležité prechodné ustanovenie. Konania, ktoré sa začali a neboli právoplatne ukončené do 31. októbra 2025, sa dokončia podľa právnej úpravy platnej v čase ich začatia.
A tu sa objavuje dátum 21. október 2025. Magdoško pre Štandard tvrdí, že zemplínsky proces, ktorého sa samosprávy obávajú, sa začal práve vtedy. Teda jedenásť dní pred účinnosťou novely, ktorá chráni obce.
Na rokovaní preto Fica upozornil, že všeobecný argument vlády o práve veta nemusí riešiť práve ich prípad. „Všetko, čo rozprávate, je správne, ale nás ten zákon nechráni,“ opisuje Magdoško svoju argumentáciu premiérovi. Dátum začatia konkrétneho konania treba ešte právne a dokumentačne potvrdiť.
Znenie prechodného ustanovenia zákona však ukazuje, že Magdoškova námietka nie je banalita. Ak má pravdu, problém Zemplína nestojí iba na nedôvere k budúcim vládam.
Stojí na otázke, podľa ktorého zákona sa má dokončiť už rozbehnutý proces.
Zemplín nechce Ficov sľub
To vysvetľuje aj Magdoškovu opatrnosť po rokovaní. Kým iní účastníci hovorili o dohode, primátor Strážskeho odmietol výsledok definitívne komentovať. Čaká totiž aj na presné znenie záverečného stanoviska SEA [strategické environmentálne posudzovanie, pozn. red.]. Práve v ňom vidí druhú možnosť, ako dostať ochranu samospráv priamo do podmienok ďalšieho procesu. Záverečné stanovisko pritom zatiaľ schválené nebolo.
Jeho požiadavka je jednoduchá. Ak má akceleračná zóna zostať kvôli plánu obnovy, Zemplín chce pevnú garanciu, že samosprávy budú mať rozhodujúce slovo aj pri projekte, ktorý môže spadať pod starší právny režim.
„Aby to bolo zabetónované,“ vysvetľuje Magdoško. Dnešná vláda podľa neho môže byť proti veterným parkom, ďalšia už nemusí. A to je jadro obáv miestnych. Nejde iba o to, že to nechce Fico alebo Taraba v roku 2026. Ide o to, čo bude možné podľa dokumentov a zákonov o päť či desať rokov. A dá sa predpokladať, že vtedy bude pri moci už úplne iná vládna zostava.
Dôvod obáv
V skutočnosti sa samosprávy neobávajú toho, že ráno príde investor a popoludní postaví turbínu. Obava je strategickejšia. Zemplín totiž už nie je iba hypotetickou zónou na mape. Vláda ju schválila, určila jej správcu, stanovila maximálny rozsah 43 turbín a prípravu územia povýšila na strategickú investíciu. Súčasne tvrdí, že veterné parky nepotrebuje a zo štátneho rozpočtu ich tam stavať nebude.
Dnes proti konkrétnemu projektu stojí silné právo obce. Ale zákon možno zmeniť, vlády sa menia a samotná zóna môže prežiť oboje. Preto sa miestni nechcú spoliehať iba na uistenie kabinetu.
Chcú právnu brzdu. A práve preto je podstatné zistiť, či sa na existujúci zemplínsky proces vzťahuje nová alebo stará právna úprava. Pretože otázka už neznie, či akceleračná zóna vznikne. Vznikla. Otázkou je, čo sa s ňou bude dať urobiť o päť či desať rokov a či vtedy bude mať Zemplín stále rovnaké právo povedať nie.
Najväčší problém teda nie sú vrtule
Kabinet môže mať pravdu, keď hovorí, že za súčasnej vlády sa na Zemplíne stavať nebude. A samosprávy môžu mať zároveň racionálny dôvod, prečo im to nestačí.
Celý spor sa totiž zúžil na jednoduchú výmenu.
Štát potrebuje zónu, aby neohrozil takmer pol miliardy eur. Zemplín je ochotný tolerovať zónu, ak dostane právne garantované posledné slovo. Ak však zostane iba politické uistenie súčasnej vlády, spor sa len odloží. Akceleračná zóna môže zostať na mape podstatne dlhšie. A práve preto dnes Zemplín bojuje hlavne o to, kto bude mať právo rozhodnúť, keď tam raz bude chcieť stavať niekto iný.
Štát by však mal vedieť aj povedať, či považuje veternú energetiku za súčasť budúceho energetického mixu a zároveň kde ju chce, aký výkon potrebuje a predovšetkým prečo sa ekonomicky oplatí. Ak ju však za potrebnú nepovažuje, vzniká opačná otázka: prečo vytvára akceleračnú zónu, o ktorej zároveň tvrdí, že sa v nej stavať nebude? Odpoveďou sú zatiaľ najmä plán obnovy a peniaze, ktoré sú na splnenie záväzku naviazané.
Zemplín tak napokon možno neodhalil problém veternej energetiky, ale problém slovenského plánovania.
Vytvárame zónu na elektrárne, ktoré nechce región, nepodporuje ich minister a vláda sľubuje, že v nej nevzniknú. Napriek tomu ju potrebujeme, aby sme splnili plán. A práve tento rozpor je možno najvýrečnejšou pointou celého príbehu.
