Predstavte si majiteľa sklárne, ktorý sa rozhodne nahradiť plynové pece elektrickými. Investícia stojí desiatky miliónov eur a zariadenie bude slúžiť najmenej dvadsať rokov. Pri takomto rozhodnutí ho nezaujíma iba to, či bude elektrina dostupná dnes. Potrebuje vedieť, koľko bude stáť o päť či desať rokov, či bude mať dostatočný výkon zo siete a či sa mu investícia ekonomicky vráti.
Presne na takejto otázke dnes stojí budúcnosť veľkej časti európskeho priemyslu. Európska únia chce elektrifikovať výrobu a z elektriny urobiť hlavnú nositeľku zelenej transformácie. Problémom však je, že podniky majú investovať do energie, ktorá patrí medzi najdrahšie na svete. Práve túto dilemu má ambíciu riešiť nový akčný plán elektrifikácie Európskej komisie.
Podľa analytičky Klubu 500 Diany Motúzovej sa však Európa dostala do pasce drahej elektriny vlastnými rozhodnutiami. Výsledkom je, že rastúce ceny energií dnes neovplyvňujú iba priemysel. Premietajú sa aj do cien výrobkov, služieb, kúpnej sily domácností a v konečnom dôsledku aj do verejných financií.
Faktory zaostávania Európy
Prečo Európa platí za elektrinu viac než konkurencia? Podľa analytičky nejde o jedinú príčinu, ale o súbeh viacerých faktorov.
Prvým je spôsob tvorby cien elektriny na európskej burze. Mechanizmus „Merit Order“ určuje cenu elektriny podľa najdrahšieho zdroja potrebného na pokrytie spotreby, ktorým sú spravidla plynové elektrárne. Drahý plyn tak automaticky zdražuje aj elektrinu vyrobenú v jadrových alebo vo vodných elektrárňach, hoci ich vlastné výrobné náklady zostávajú podstatne nižšie.
Druhým faktorom je postupný prechod z lacnejšieho potrubného plynu na drahší skvapalnený zemný plyn (LNG), ktorého cena zahŕňa náklady na skvapalnenie, námornú dopravu aj spätné splyňovanie.
Významným nákladovým faktorom sa podľa Motúzovej stal aj európsky systém obchodovania s emisnými povolenkami (EU ETS). Ten zdražuje výrobu elektriny z fosílnych palív tým, že výrobcovia musia nakupovať čoraz drahšie emisné povolenky.
Kým ešte v roku 2020 stála emisná povolenka približne 25 eur za tonu oxidu uhličitého, dnes sa jej cena pohybuje okolo 80 eur. Tento nárast sa priamo premieta do výrobných nákladov elektrární spaľujúcich plyn či uhlie a následne aj do cien elektriny na burze.
Paradoxom pritom je, že vyššia burzová cena sa následne týka aj elektriny z jadrových či vodných elektrární, ktoré emisné povolenky vôbec nepotrebujú.
K tomu sa pridáva aj nerovnomerný priebeh energetickej transformácie. V niektorých krajinách sa stabilné uhoľné a jadrové elektrárne odstavovali rýchlejšie, než sa podarilo vybudovať dostatok náhradných výrobných kapacít, batériových úložísk a posilniť prenosové sústavy.
Brusel chce odpovedať akčným plánom
Podľa Motúzovej drahá energia neznamená iba vyššie účty za elektrinu. Energeticky náročné odvetvia, ako chemický priemysel, hutníctvo, výroba hnojív či hliníka, postupne presúvajú nové investície mimo Európy. Výroba sa stáva menej konkurencieschopnou a vyššie náklady sa následne premietajú aj do cien tovarov a služieb.
Na tieto výzvy reaguje Komisia spomínaným akčným plánom elektrifikácie. Jeho cieľom je zvýšiť podiel elektriny na konečnej spotrebe energie z dnešných približne 23 percent na 32 percent do roku 2030 a až na 46 percent do roku 2040.
Logika Bruselu je jednoduchá. Elektrina má postupne nahradiť fosílne palivá vo výrobe, v doprave aj vo vykurovaní a stane sa tak základom energetickej transformácie. Podľa Motúzovej však plán rieši skôr dôsledky než samotnú príčinu problému.
„Elektrifikácia nemôže byť ideologickým cieľom ani administratívnym ukazovateľom úspechu. Musí byť výsledkom technologickej a ekonomickej racionality. A tam, kde má elektrina nahrádzať iné formy energie, musí byť dostupná, stabilná a cenovo konkurencieschopná,“ zdôrazňuje analytička.
Eurokomisia chce vo svojom pláne zároveň dosiahnuť, aby elektrina nebola drahšia než dvojnásobok ceny zemného plynu. Na Slovensku však v druhom polroku 2025 dosahoval pomer cien elektriny a plynu pre veľkých priemyselných odberateľov 2,79 : 1, pričom priemer Európskej únie predstavoval 2,55 : 1.
Motúzová preto upozorňuje, že tento ukazovateľ môže byť zavádzajúci. „Ak by sa cena elektriny na Slovensku nezmenila, pomer by mohol klesnúť z 2,79 na 2 aj vtedy, keby cena plynu vzrástla približne o 40 percent. Štatistický cieľ Komisie by bol splnený, no energetické náklady priemyslu by sa neznížili. Naopak, podniky využívajúce plyn by čelili ďalšiemu zhoršeniu konkurencieschopnosti,“ vysvetľuje.
Analytička preto navrhuje zásadnú reformu cenotvorby.
„Skutočným riešením by malo byť odpojenie cenotvorby elektriny od cien plynu a stanovenie cien elektriny na základe regulačných rámcov, kde cena zohľadňuje oprávnené náklady výrobcu a primeraný zisk, bez vplyvu burzovej cenotvorby,“ uvádza.
Európa prehráva cenový súboj
Konkurencieschopnosť podľa analytičky preto neurčuje pomer elektriny k plynu, ale porovnanie so svetom. Kým priemysel platil v roku 2024 v Európskej únii za elektrinu približne 199 eur za megawatthodinu (MWh), v Spojených štátoch to bolo približne 75 eur a v Číne 82 eur.
„Elektrifikovať výrobu elektrinou, ktorá je systémovo drahšia než u konkurentov, nie je priemyselná stratégia. Ak bude elektrina naďalej výrazne drahšia než v USA či Číne, výsledkom nebude úspešná elektrifikácia, ale zatváranie prevádzok, odklad investícií a presun výroby mimo Európy,“ zdôrazňuje.
Oveľa kritickejší pohľad zvolil Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO). Podľa jeho predsedu Jozefa Holjenčíka akčný plán neprináša riešenia, ktoré by európsku energetiku zásadne posunuli vpred. Za najväčší nedostatok označuje pokračujúcu orientáciu Európskej komisie na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov a jej prenos naprieč Európou.
Takýto model podľa regulátora zbytočne zvyšuje náklady na prenos a distribúciu, zahlcuje prenosové sústavy a zároveň prehliada význam jadrovej energetiky ako stabilného piliera elektrifikácie. „Komisia ignoruje jadrovú energetiku, ktorá je jedným zo stabilných pilierov na masívnu elektrifikáciu. Tým Únia stráca čas aj obchodné príležitosti,“ hodnotí Holjenčík.
ÚRSO zároveň tiež presadzuje oddelenie ceny elektriny od cien zemného plynu, keďže súčasný model podľa regulátora deformuje trh a brzdí investície.
Elektrifikácia si vyžiada obrovské investície
Ani lacnejšia elektrina však podľa Európskej komisie sama osebe nebude stačiť. Do roku 2040 bude potrebné investovať približne 730 miliárd eur do distribučných sietí a ďalších 477 miliárd eur do prenosovej sústavy. Celkové investície tak presiahnu 1,2 bilióna eur.
Motúzová upozorňuje, že ak sa väčšina týchto nákladov premietne do sieťových poplatkov, konečná cena elektriny môže opäť vzrásť. Elektrifikácia by sa tak mohla sama stať dôvodom ďalšieho zdražovania.
Podľa analytičky preto nebude úspech energetickej transformácie závisieť od toho, koľko spotreby sa podarí presunúť z plynu na elektrinu. Rozhodujúce bude, či Európa dokáže vyrábať dostatok cenovo dostupnej a stabilnej elektriny.
„Elektrifikácia založená na dostupnej, stabilnej a konkurencieschopnej elektrine môže byť príležitosťou na modernizáciu priemyslu. Elektrifikácia založená na drahej elektrine, rastúcich sieťových poplatkoch a administratívne vytváranom dopyte sa však môže zmeniť na program presunu výroby mimo Európy,“ uzatvára Motúzová.