Víťazstvo strany Die Linke v Berlíne znamená pre CDU historickú potupu. Po troch volebných porážkach za dva týždne sa Friedrich Merz javí ako izolovanejší – a zdá sa, že jeho strana diskutuje o svojej budúcnosti bez neho.
V Berlíne oslavuje krajná ľavica. Zosnulý Erich Honecker, dlhoročný vodca Strany socialistickej jednoty (SED), by si túto osobitnú historickú iróniu určite vychutnal: 36 rokov po zjednotení Nemecka a páde jeho socialistického východonemeckého režimu sa SED, ktorú kedysi viedol – strana, ktorá postavila Berlínsky múr a bola zodpovedná za smrť ľudí pri ňom – teraz chystá opäť obsadiť berlínsku radnicu.
Mladší Berlínčania si túto historickú ozvenu pravdepodobne už ani neuvedomujú. Strana v priebehu rokov toľkokrát zmenila názov, že pre mnohých dnes už Die Linke nie je spájaná s ideologickým dedičstvom, ktoré tak dlho rozdeľovalo toto mesto na dve polovice, dva svetonázory a dva hospodárske systémy.
V ten večer oslavovali spolu so stranou Die Linke v meste aj ďalší ľudia – tí, ktorých priťahovala predovšetkým otvorenosť strany voči komunitám migrantov a palestínskej veci.
Počas kampane sa strana otvorene snažila osloviť práve tieto voličské skupiny volebnými plagátmi s nápisom „Sloboda pre Palestínu“ v štyroch rôznych jazykoch a vystúpeniami svojho hlavného kandidáta v arabskej televízii Al-Džazíra.
V Berlíne Die Linke pritiahla nielen komunistov a stalinistov s fantáziami o vyvlastňovaní, ale aj mestských islamistov a antisemitov.
Aj tu nám história ponúka paralelu. Už v 70. rokoch minulého storočia Východné Nemecko a jeho vládnuca SED poskytovali útočisko stúpencom Frakcie Červenej armády (RAF) a sympatizantom Organizácie za oslobodenie Palestíny (PLO). Spoločná nenávisť voči Izraelu pretrvávala celé desaťročia až do roku 2026.
Ako úzko berlínska ľavica spolupracuje s pochybnými aktérmi, bolo jasne vidieť počas volebnej noci. Na najmenej dvoch oslavách v Berlíne, meste s najväčším problémom s klanovou kriminalitou v Nemecku, sa objavil Issa Remmo.
Je považovaný za vodcu klanu Remmo libanonského pôvodu a je otcom najmenej 13 detí. Mnohí členovia jeho rodiny sú závažní zločinci a boli zapletení do mediálne známych krádeží, vrátane vlámania do Drážďanskej zelenej komnaty a krádeže šperkov, ktorá sa tam odohrala.
V nedeľu večer sa Remmo objavil na podujatí strany Die Linke, kde ukázal znamenie víťazstva.
Ďalšie fotografie, ktoré sa široko šírili na sociálnych médiách, zachytávajú poslanca Spolkového snemu za stranu Die Linke Ferata Kocaka po boku Ibrahima Ibrahima. Samotný Kocak patrí medzi najradikálnejšie hlasy strany v otázke Palestíny.
Ibrahim medzitým vedie „Zjednotený palestínsky národný výbor“, platformu pre stúpencov islamistickej teroristickej organizácie Hamas a marxisticko-leninistickej teroristickej organizácie PFLP, ktorú EÚ, USA a nemecká vnútorná spravodajská služba klasifikujú ako extrémistickú.
Ibrahim je tiež dobre známy svojím obdivom k ozbrojenému palestínskemu odporu. Okrem iného chválil vodcu Hamasu Yahyu Sinwara ako „neochvejného vodcu“ a „mučeníka-hrdinu“.
Je takmer nemožné si predstaviť, čo bude víťazstvo strany Die Linke znamenať pre kriminalitu v meste, pre ďalšiu radikalizáciu rastúcej moslimskej populácie v Berlíne a pre prácu policajtov, ktorí musia každý deň vyšetrovať práve ľudí opísaných vyššie.
Berlínski policajti už roky zápasia s nedostatkom politickej podpory, možnou infiltráciou zo strany členov klanov a nedostatkom personálu.
Mesto, ktoré je už aj tak hlboko nefunkčné, teraz dostáva vedenie, ktoré vníma políciu ako nepriateľa, chce vyvlastniť veľkých vlastníkov nehnuteľností a snaží sa dištancovať od islamistov a zločincov.
V meste, kde bol naplánovaný holokaust, kde sú viditeľne židovskí ľudia už teraz v nebezpečenstve, kde sú židovské deti šikanované v školách a kde každá židovská inštitúcia musí byť nepretržite strážená pred útokmi, sa teraz k moci dostáva vedenie, ktoré zaujíma otvorene antisemitský postoj.
Berlín padol a Merz padá spolu so svojou stranou.
CDU za to platí cenu
Kresťanskodemokratická únia (CDU), ktorá doteraz pod vedením Kaia Wegnera ovládala radnicu, išla pred piatimi rokmi do volieb s programom zameraným na dodržiavanie zákona a poriadku, no po spočítaní hlasov urobila presný opak a vládla z ľavice spolu s ľavicovými partnermi.
Ide o vzorec, ktorý sa v rámci CDU stal bežným a ktorý stranu každý deň stojí hlasy v prospech Alternatívy pre Nemecko (AfD) aj v iných nemeckých spolkových krajinách.
Nemecké hlavné mesto teraz platí najvyššiu cenu za tento druh zrady voličov. Krajné zložky na ľavici aj na pravici získavajú na sile, zatiaľ čo sa CDU, ktorá sa rada označuje za stredovú stranu, vytráca z dosahu moci.
Ako dôkladne sa strana sama marginalizovala, sa ukázalo krátko po polnoci, keď sa potvrdilo, že CDU sa nepodarilo dostať ani do krajinského parlamentu v Meklenbursku-Predpomoransku, keďže klesla pod 5-percentnú hranicu.
Strana nemeckého zjednotenia bola v jednej z východných nemeckých spolkových krajín úplne vylúčená, zatiaľ čo AfD tam získala 38 percent hlasov, čím sa stala najsilnejšou stranou už v tretej spolkovej krajine.
Kým sa radikálna ľavica stále tešila z víťazstva, Friedrich Merz vystúpil sám pred novinármi v Konrad-Adenauer-Haus, sídle CDU v Berlíne, aby predniesol krátke vyhlásenie, ktoré malo zrejme predovšetkým uistiť jeho samého aj celý svet, že je stále kancelárom.
Dokonca aj hlasy v rámci strany, ktoré mu dovtedy boli naklonené, vyjadrili na sociálnych sieťach zdesenie nad vystúpením kancelára, ktorý sa im javil čoraz viac vzdialený od politickej reality.
Po tom, čo CDU utrpela tri drvivé volebné porážky v priebehu iba dvoch týždňov, mohol byť práve tento moment pre Merza tým správnym časom na zmenu kurzu.
Namiesto toho však začal poukazovať na úspechy CDU v iných spolkových krajinách, opätovne potvrdil svoj nárok na vedenie a ešte raz zdôraznil potrebu práve tých reforiem, pri ktorých už nemôže počítať so svojím koaličným partnerom, stranou SPD, a v rámci vlastnej strany pre ne sotva získa podporu.
Svojím profesorským tónom Merz vyhlásil: „Reformy musia prísť.“ Podľa neho sú prostriedkom na boj proti nárastu okrajových a radikálnych síl. Zašiel až tak ďaleko, že povedal, že tieto reformy sú „prostriedkom na boj proti autoritárskemu jedu, ktorý prostredníctvom fascinácie autoritárstvom preniká čoraz hlbšie do našej spoločnosti“.
Týmto pomerne tajomným vyjadrením nielen obvinil voličov AfD z radikalizmu, ale naznačil aj to, že sú fascinovaní autoritárskymi myšlienkami, ktoré otravujú spoločnosť.
Zdá sa, že nikto z jeho vlastných radov teraz nedokáže preniknúť k Merzovi a vysvetliť mu, že práve tento druh útokov na voličov neznížil počet členov AfD na polovicu, ako kedysi sľúbil, ale naopak ho zdvojnásobil.
Politických pozorovateľov v nedeľu večer preto zaujalo nielen to, čo bolo povedané, ale aj to, čo zostalo nevypovedané – a tí, ktorí sa nezúčastnili.
Všetko nasvedčovalo tomu, že strana nechala svojho predsedu čeliť búrke osamote.
Zvyčajne sa v Nemecku vo volebnú noc generálny tajomník strany objaví pred novinármi po zverejnení prvých výsledkov, aby zhodnotil situáciu a stanovil ďalší postup.
V nedeľu bol Merz odhodlaný osloviť novinárov osobne. Jeho novo vymenovaná generálna tajomníčka Franziska Hoppermannová už pred dvoma týždňami pôsobila ohromená volebnou porážkou v Sasku-Anhaltsku.
Merz vzal veci do vlastných rúk – a nakoniec tam stál tiež sám.
Hoci celé prezídium strany zasadalo o dve poschodia vyššie v tej istej budove, vrátane vplyvných úradujúcich premiérov spolkových krajín a regionálnych predsedov strany, zrejme nikto nechcel prísť dolu a stáť po boku „mŕtveho muža“, ktorý mal opäť vysvetľovať volebnú katastrofu.
Merz nevyzeral ako človek, ktorý vládne sám. Vyzeral ako človek, ktorého nechali samého.
Neskôr v ten večer sa všetci krajskí predsedovia CDU zišli v berlínskej krajinskej reprezentácii Porýnia-Falcka – bez svojho spolkového kancelára.
Zdá sa, že teraz diskutujú o budúcnosti strany bez neho.
Títo muži predsa len chcú naďalej vládnuť vo svojich vlastných spolkových krajinách. V Severnom Porýní-Vestfálsku sa na jar 2027 budú konať voľby a jeho premiér Hendrik Wüst patrí medzi tých, ktorí stále živia ambície na post kancelára.
Nemôže si dovoliť prehrať voľby pre negatívny vývoj CDU v Berlíne. Nemôže si dovoliť ani kancelára, ktorý vládne proti vlastným ľuďom a pôsobí ako vodič, ktorý jazdí v protismere.
Bude Friedrich Merz nahradený, donútený odstúpiť alebo bude čeliť konštruktívnemu hlasovaniu o nedôvere?
Jedno bolo jasné: všetci čakali, kým sa skončia nedeľné voľby. Akýkoľvek vnútorný mocenský boj v rámci strany by len zhoršil výsledky, ktorých sa už aj tak obávali.
Teraz je však v stávke samotné prežitie strany.
Nestačí len vymeniť človeka na čele. CDU potrebuje nový príbeh a spojencov, ktorí sa nebudú neustále uberať doľava a blokovať každú reformu.
Zdá sa, že boj o smerovanie CDU je teraz skutočnou prekážkou pri rozhodovaní o tom, kedy Merza poslať preč. Ktokoľvek príde po ňom, bude musieť urobiť viac, ako len oživiť CDU. Bude musieť tiež ponúknuť novú politickú víziu pre Nemecko.
Zatiaľ sa neobjavil ani jeden presvedčivý kandidát.
Vitajte v sekcii komentárov denníka Štandard. Vezmite prosím na vedomie naše pokyny, komentáre moderujeme my. Moderátorov môžete kontaktovať na podpora@standard.sk.
Začať diskutovať
Komentáre sú len pre predplatitelov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie. Vyberte si predplatné už od 6,72 € mesačne.
Všetky komentáre 0
Zaregistrujte sa
Komentáre sú len pre registrovaných užívateľov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie zaregistrujte sa.
