Nezáleží na tom, že AfD získala v krajinských voľbách takmer 44 percent hlasov miestnych občanov. Takýto silný výsledok nikde v Európe – obzvlášť v Nemecku – nie je možný bez toho, aby stranu volila bezproblémová stredná trieda. Ak takúto stranu označíte za protidemokratickú, nesystémovú či dokonca fašistickú, označíte tak jej voličov, čím zároveň naznačujete, že takmer polovica ľudí by mala byť vyradená z politického zápasu.

Hoci sa AfD k moci hneď tak nedostane, keďže v krajinskom parlamente nesiahla na poslaneckú väčšinu, v Nemecku sa okamžite obnovila debata, ako stranu obmedziť v prístupe k moci pre prípad, že by AfD získala spolkového premiéra. Každý z lídrov spolkových krajín sa totiž zúčastňuje na Konferencii premiérov nemeckých spolkových krajín, ktorá hlasuje aj o uzneseniach spolkovej vlády v kľúčových otázkach, napríklad v otázke migrácie.

Napravo nič nesmie vyrásť

Politika „nemeckej štátostrany“ CDU/CSU sa dlhé roky riadila heslom bývalého bavorského lídra Franza Josefa Straussa, podľa ktorého napravo od Únie nesmie vzniknúť žiadna legitímna strana: „My, CSU a CDU, musíme tento priestor a túto politickú scénu vyplniť.“

Pragmatická technokratka moci Angela Merkelová si túto tézu vysvetlila po svojom. V presvedčení, že ju v Nemecku z pravej strany nič neohrozí, opustila všetky témy, ktoré boli pre jej stranu kľúčové. Politikou „asymetrickej demobilizácie“ naopak vychádzala v ústrety voličom ľavice (jadrové elektrárne, migrácia či dúhové témy). Široko rozkročená v strede – s dôrazom na ľavú nohu a s pravou vo vzduchu – dokázala Merkelová udržiavať moc po celých 16 rokov.

Jej najväčším kritikom bol svojho času istý Friedrich Merz, ktorého pred 20 rokmi vo vnútrostraníckom zápase odstavila z politiky. Po jej zlyhaniach, najmä v migračnej politike, sa Merz vrátil, a to hneď na najvplyvnejší kancelársky post, a mohol si tak namýšľať, že ide o historické zadosťučinenie. Vo fatálnej téme migrácie stál predtým totiž na správnej strane.

Je však zároveň veľkou iróniou dejín, že následky zlých rozhodnutí jeho strany CDU z minulosti dnes dopadajú práve na jeho hlavu. Niežeby neniesol zodpovednosť aj sám. Do premiérskeho kresla sa presunul z funkcie nemeckého riaditeľa amerického investičného gigantu BlackRock, ktorý poskupoval aj akcie európskych zbrojárskych podnikov a dnes tlačí na masívne zbrojenie v Európe a pokračovanie vojny na Ukrajine až do jej úplného zničenia. Kancelár dokonca pre zbrojenie fakticky zrušil dlhovú brzdu, čo je v Nemecku posvätná téma.

Je otázne, komu Merz dnes vlastne slúži. Ak by bol v skutočnosti naďalej „vyslaným zástupcom“ BlackRocku vo vláde, jeho pôsobenie by nevyzeralo inak.

V súvislosti so Straussovým výrokom napravo od Únie nielenže vyrástla skutočná alternatíva, ale v niektorých regiónoch má viac ako dvojnásobnú podporu ako CDU/CSU. Na celonárodnej úrovni sa CDU/CSU pohybuje na úrovni 23 percent, kým AfD má teraz 28 percent.

Kto tu potláča demokraciu

Kallasovej „budíček“ má pre súčasné elity jasné kontúry.

Demokraciu údajne treba aktívne chrániť. Ideálne tak, že sa o najdôležitejších témach súčasnosti zabráni vôbec slobodne diskutovať. Kto príde so skeptickým názorom voči prevládajúcej klimatickej, vojnovej či energetickej ideológii, je označený za extrémistu a vyradený zo slušnej spoločnosti. V takejto chorej situácii nastáva prirodzený vývoj.

Normálne názory sa vytláčajú na okraj, kde sa normalizuje to, čo sa označuje za extrém.

Toto mravokárske prostredie voľby v Sasku-Anhaltsku označilo za čierny deň pre demokraciu, z ktorej sú otrasení, šokovaní a zdesení. Ako však prežije psychické zdravie týchto ľudí vo svete, v ktorom sa čierne dni budú pravidelne opakovať kade-tade po Európe?

Podobnú šokovú terapiu môžu zrejme dostávať pravidelne. Vo Francúzsku pravdepodobne vyhrá najbližšie prezidentské voľby „stredová“ Marine Le Penová, politička označovaná za extrémistickú, pričom jej dlhoročná snaha zbaviť sa radikálnejšieho odkazu svojho otca z nej fakticky urobila centristickú političku. Líderka Národného združenia suverénne vyhráva prieskumy nielen prvého, ale aj druhého kola.

V Rumunsku bolo zrušené prvé kolo prezidentských volieb potom, ako vyhral kandidát nepohodlný pre Berlín a Brusel. Podarilo sa im to vďaka dezinformačnej kampani tajných služieb a médií. Zatiaľ si na podobný vážny krok likvidácie demokracie v mene „demokracie“ trúfli len na „periférii“ Európy.

V súvislosti s AfD však silnejú hlasy, že v prípade jej ďalších víťazstiev by sa tento z Ruska prevzatý princíp „kontrolovanej demokracie“ mohol začať uplatňovať aj v Nemecku. V Británii sa zasa na víťazstvo pripravuje Nigel Farage, ďalší démon, pre ktorého nositelia svetla nemôžu spávať.

Prečo údajný „extrém“ rastie

Riešením neblahého vývoja sú tak rôzne pokusy o to, ako veľkým častiam obyvateľstva v celej Európe zabrániť v prístupe k slobodnému politickému zápasu.

Ak by rýchle roty „ochrancov“ demokracie mali skutočný budík, museli by uvažovať a konať inak. Mohol by pomôcť napríklad pohľad do zrkadla.

Celé desaťročia predsa podporovali extrémistickú politiku v témach, ako sú masová nelegálna migrácia, klimatická a energetická politika, likvidácia európskeho priemyslu, dúhová a menšinová agenda, presadzovali masový program ničenia zdravia detí „meniacich“ identitu a najnovšie podporujú protiukrajinskú politiku, podľa ktorej sa musia zatajiť príčiny rusko-ukrajinskej vojny a podporovať konflikt „oslabujúci Rusko“ až dovtedy, kým bude celá Ukrajina zničená.

Skrátka a dobre, v politickom, analytickom a mediálnom mainstreame sa usadil radikalizmus, aký sme nepoznali od pádu dvoch totalít. O zmysluplnosti bludov, na ktorých sú ich teórie postavené, sa verejne nesmie diskutovať, pretože sa ľahko ocitnete na zoznamoch nepriateľov spoločnosti, čím ste vyradení z prostredia slušných ľudí.

Na likvidáciu oponentov, ktorí si dovolia vyjadriť voči spomínaným bludom skepsu, sa používajú podobné metódy, aké si pamätáme z autoritárskych režimov (tajné služby, čierne zoznamy vnútorných nepriateľov a podobne).

Je tu však aj jeden oveľa hlbší problém. AfD je podľa prieskumov najsilnejšou stranou v Nemecku, postupne sa ťahá k 30 percentám a má veľkú šancu vyhrať najbližšie voľby do spolkového snemu.

Mainstream teda tvrdí, že tretina nemeckých voličov sú fašisti alebo minimálne ľudia, ktorí neváhajú podporovať fašizmus. Pričom voliči tejto strany sa len nemajú kam obrátiť, ak sa chcú zbaviť vládnucej elity, ktorá desaťročia ťahá Nemecko do priepasti a opozíciu len kamufluje.

Občasná zmena vlád totiž nič nemení na jednotnej línii nemeckej politiky v témach, ako sú migrácia alebo snaha dostať vojnu s Ruskom do Európy.

Na koho iného sa môže nemecký volič obrátiť, keď túži po tom, aby v kľúčových témach nemeckej a európskej politiky posledných desaťročí nastal návrat k normálnosti a opäť bolo možné slobodne oponovať neblahej politickej ideológii?

Iste, na mieste AfD by si ktokoľvek z nás radšej predstavil slušnejších nositeľov rozumných argumentov. Lenže tí sú z európskej politickej debaty dávno vypoklonkovaní a aj tí umiernenejší „slušnoľudia“ už dávno píšu výlučne „modrým perom“. Nikto, komu nie je ukradnuté, čo o ňom píšu médiá, si predsa nedovolí ideologické politiky znesväcovať, pretože ide o blasfémiu, urážku európskych ideologických božstiev.

Snahy o zákaz

Agendy, ktorú establišment neriešil, sa logicky chopil takzvaný politický okraj. Ide totiž o najlepší a najľahší spôsob, ako si získať širokú politickú podporu.

AfD sa dostala do popredia predovšetkým preto, že jej všetky ostatné strany a médiá hlavného prúdu v Nemecku vydláždili cestu nielen „napravo od Únie“, ale aj v samotnom strede. AfD so svojou protimigračnou politikou je z pohľadu voličského zázemia de facto centristická strana.

Jej bezmocní sebadeklarovaní demokratickí oponenti sa zmôžu len na apely a vyhrážky, ako v tomto zápase „nesmú poľaviť“. Budú tým vlastne aj naďalej robiť pre AfD masívnu systematickú kampaň.

V neposlednom rade v Nemecku dokonca bujnejú hlasy, že by sa mala strana AfD zakázať. Zatiaľ je minimálne v hľadáčiku bezpečnostných služieb a Spolkového úradu na ochranu ústavy (BfV). V Nemecku sa tak stalo normálnym, že legitímnu politickú stranu, ktorá má najsilnejšiu podporu voličov a svojím spôsobom ide o jedinú relevantnú politickú opozíciu, sledujú tajné služby.

Ešte pred niekoľkými desaťročiami by to bol nonsens, všetky médiá by bili na poplach pred ohrozením demokracie. Dnes sa to považuje za povinnosť a kto jej nezatlieska, je kolaborant s fašizmom alebo – ešte horšie – s Putinom.

Rast AfD medzitým pokračuje a podobné kroky jej vzostup skôr podnecujú než naopak.

Ak sa však strana, ktorá v mnohých témach oponuje najväčším bludom, ktoré sa usadili medzi „demokratmi“, označuje za fašistickú, aký signál tým vysielajú napríklad mladším ročníkom, ktoré o minulých totalitách veľa nechyrujú?

Že fašizmus je vlastne dobrý, keď sú takto označovaní oponenti najväčších autokratických bludov súčasnosti? Je to naozaj myšlienka, ktorú chcú oní „bojovníci za demokraciu“ odhodlane presadzovať?