V jednej škole žiak zdvihol stoličku a vyhrážal sa učiteľke, že ju do nej hodí. Privolaná polícia podľa zverejnenej skúsenosti reagovala, že nemá čo riešiť, pretože stoličku nehodil.
V ďalšej škole žiak na otázku, čo by urobil, aby im bolo v škole lepšie, odpovedal, že by priniesol zbraň AK-47. Podľa rovnakého opisu sotil spolužiačku, pretože chcel „pomstiť“ spolužiaka, ktorému vypla počítač.
Policajtka venujúca sa prevencii podľa svedkyne tejto skúsenosti pedagógom povedala, že polícia nemá čo riešiť, lebo žiak nič neurobil. „Tak som sa jej pýtala, či máme ozaj čakať, kým sa niečo stane,“ uviedla.
Ďalšia skúsenosť poukazuje na agresívne správanie už v materskej škole. „Deti hryzú do krvi, kopú, vrieskajú, hádžu hračky, stoličky,“ znie zverejnený opis. Rodičia podľa neho správanie vysvetľujú provokovaním zo strany iných detí. Centrum poradenstva a prevencie reaguje, že ide o malé deti.
Ďalšie príklady poukazujú na zdĺhavé postupy napriek desiatkam hodín rozhovorov s rodičmi, intervenciám v triedach a snahe zapojiť dostupné inštitúcie. Rodičia pritom niekedy súhlas s odbornou pomocou odvolajú. Kým inštitúcie postupujú podľa svojich lehôt a pravidiel, útoky sa opakujú a rodičia ostatných detí sa obávajú o ich bezpečnosť.
Strach detí, rodičov aj učiteľov
Po tragédii v Staškove sa rodičia pýtajú, či je ich dieťa v škole v bezpečí. „Myslím si, že nad svojou bezpečnosťou dnes viac premýšľajú aj učitelia,“ vraví pre Štandard Gabriel Kalna, riaditeľ ZŠ Pavla Marcelyho v Bratislave.
Žiadny riaditeľ podľa neho nemôže rodičovi zodpovedne sľúbiť, že v škole nikdy nenastane nebezpečná situácia. „Môžeme však urobiť maximum pre to, aby sme riziko znižovali a aby sme boli pripravení reagovať,“ konštatuje.
Bezpečnosť školy podľa Kalnu nevytvorí jedno opatrenie. „Nie sú to iba kamera, zamknutý vchod, školský psychológ alebo pedagogický dozor,“ vysvetľuje. Potrebný je celý systém – prevencia, jasné pravidlá, všímanie si zmien v správaní detí, komunikácia medzi žiakmi, rodičmi a učiteľmi, funkčný podporný tím aj pripravenosť na krízovú situáciu.
„Veľmi dôležité je naučiť deti, že ak počujú vyhrážku alebo vidia niečo nebezpečné, povedať to dospelému nie je žalovanie,“ zdôrazňuje. Takáto informácia môže podľa neho niekomu zachrániť zdravie alebo život.
Papuga zdôrazňuje potrebu riešiť závažné problémy v správaní hneď na začiatku. „Systém by sme potrebovali flexibilnejší, rýchlejší a personálne dostatočne zabezpečený,“ mieni.
„Nebezpečné“ deti sa podľa neho nedajú riešiť inklúziou. Preto treba podľa neho navýšiť počty i financie špecializovaným centrám a poradniam vrátane diagnostických centier, ktoré dokážu problémovému žiakovi pomôcť lepšie ako bežná škola. Papuga spresňuje, že dnes to už nie sú polepšovne, ale efektívne odborné pracoviská.
„Škola alebo poradňa by mala mať možnosť nariadiť liečbu v takomto zariadení,“ myslí si Papuga.
Aj Kalna upozorňuje, že školy potrebujú konkrétnu pomoc. Nechcel by, aby po tragických udalostiach dostávali iba ďalšie povinnosti. „Potrebujeme aj reálne nástroje, ľudí a kompetencie, aby sme za bezpečnosť, ktorú od nás spoločnosť oprávnene očakáva, mohli skutočne niesť zodpovednosť,“ hovorí.
Papuga si nemyslí, že školy a pedagógovia sú pri riešení agresívneho správania bezmocní. Podľa neho však niektoré školy rezignovali na výchovu aj pod tlakom boja o počty žiakov, od ktorých závisí ich financovanie. Problémom môže byť aj vedenie, ktoré nevhodné správanie ignoruje.
Aj napriek pomalým postupom inštitúcií by školy podľa Papugu mali využívať možnosť obrátiť sa na sociálnu kuratelu, zriaďovateľa, políciu, poradne či školský podporný tím.
Pri konflikte na vyučovaní má podľa neho učiteľ situáciu upokojovať, nie ju stupňovať krikom či hádkou so žiakom. Ak hrozí fyzický konflikt, mal by privolať pomoc podporného tímu a nenechať ostatné deti bez ochrany. Zároveň pripúšťa, že pri bezprostrednom útoku môže zostať zásah na učiteľovi, ktorý musí zvažovať aj vlastné bezpečie.
„Bezmocní však rozhodne nie sme. Jedine vtedy, ak chce od nás vedenie alebo zriaďovateľ, aby sa o problémoch so žiakmi v škole mlčalo,“ vraví. V takom prípade by podľa neho mal nastúpiť kolektívny tlak pedagógov.
Kamery pomáhajú, no nestačia
Kamerové systémy má viac ako polovica škôl na Slovensku. Ministerstvá vnútra a školstva zároveň spolupracujú na projekte inteligentných kamerových systémov a centrálneho monitoringu, ktorý má pomôcť predchádzať bezpečnostným incidentom a umožniť rýchlejšiu reakciu bezpečnostných zložiek.
Hoci kamera do duše dieťaťa nevidí, riaditeľ Kalna si myslí, že môže zachytiť prejavy správania, ktoré môžu byť dôležitým varovným signálom. Jeho škola má s kamerovým systémom dlhoročnú skúsenosť a viackrát jej pomohol zachytiť problém už v začiatkoch.
„Nehovoríme iba o krádežiach alebo poškodzovaní majetku. Pomohol nám pri vyhrážaní, fyzických konfliktoch, šikanovaní či inom rizikovom správaní žiakov,“ vysvetľuje. Niekedy až záznam ukázal, že situácia bola vážnejšia, než sa na prvý pohľad zdalo.
„Kamery preto nevnímam ako náhradu pedagogického dozoru, rozhovoru s dieťaťom alebo práce školského podporného tímu. Sú jedným z nástrojov bezpečnosti a prevencie,“ konštatuje. Preventívny účinok môže mať podľa neho už samotné vedomie, že priestor je monitorovaný.
Škola však nedávno absolvovala kontrolu Úradu na ochranu osobných údajov a riaditeľ sa obáva najmä o ďalšie používanie kamier v triedach.
„Rozumiem tomu, že ochrana súkromia detí musí byť veľmi prísna. Zároveň by som však bol nerád, keby sme pri rozhodovaní úplne odhliadli od ochrany ich života, zdravia a bezpečnosti,“ hovorí. Potrebná je podľa neho rozumná rovnováha medzi ochranou súkromia a bezpečnosťou detí.
Všetko sa začína doma
Výchova dieťaťa je podľa Kalnu spoločnou prácou školy a rodiny. Školské pravidlá však fungujú iba vtedy, keď ich rešpektujú všetci – žiaci, učitelia aj rodičia.
Ak rodič pri riešení závažného nevhodného správania automaticky obhajuje svojho potomka alebo hľadá problém v učiteľovi bez ochoty objektívne posúdiť situáciu, dieťa podľa Kalnu dostáva nebezpečný signál, že za svoje správanie nenesie zodpovednosť.
„Škola však nemôže suplovať rodinu,“ konštatuje. Hoci môže vzdelávať, nastavovať pravidlá a pomáhať pri problémoch, základné hranice a rešpekt k druhým sa podľa neho musia vytvárať doma.
Deti pritom vyrastajú v prostredí, ktoré sa výrazne zmenilo. Defence Drill 52 Academy, ktorá sa venuje osobnej bezpečnosti a sebaobrane, vo svojom príspevku porovnáva dospievanie pred štvrťstoročím a dnes.
Kým kedysi sa podľa nej konflikty odohrávali najmä na školskom dvore a rešpekt si chlapci budovali športom, zručnosťami či charizmou, dnes ich ovplyvňujú aj sociálne siete.
„Odmeňujú šok, bizár, extrém a prekračovanie hraníc,“ píše akadémia o algoritmoch. Snaha vzbudiť senzáciu, získať lajky či uznanie rovesníkov môže podľa nej viesť k tomu, že deti začnú takéto správanie považovať za normálne.
„Treba si uvedomiť, že súčasné deti sú iné – ony za to nemôžu, to je vývin. Vyrastajú v inej dobe, v inej spoločnosti,“ myslí si Papuga. Preto na ne podľa neho neplatia pedagogické prístupy z čias socializmu, hoci pred rokmi mohli fungovať. Krik, tvrdé tresty, vyžadovanie hrobového ticha či rovnaký prístup k všetkým žiakom označuje za prežité postupy.
Autorita bez strachu
Riešenie v telesných trestoch či v návrate k školstvu spred štyridsiatich rokov nevidí ani Kalna. Autorita učiteľa podľa neho nemá stáť na strachu. „Na druhej strane, možno sme v posledných rokoch začali zamieňať rešpektovanie dieťaťa za absenciu hraníc,“ upozorňuje.
Dieťa potrebuje vedieť, čo môže a čo už nie a že prekročenie hranice má primeraný a predvídateľný dôsledok. Učiteľ si má podľa Kalnu autoritu budovať odbornosťou, spravodlivosťou, dôslednosťou a vzťahom so žiakmi.
Papuga zase zdôrazňuje, že prísnosť nemá znamenať neobmedzenú moc učiteľa. Prísnosť podľa neho znamená riešiť nevhodné správanie a trvať na pravidlách, ktoré platia rovnako pre všetkých, aj keby išlo o dieťa sponzora školy.
Deťom však treba vysvetľovať, prečo je ich správanie neprijateľné. Ak dospelí od jasne stanovených pravidiel opakovane ustupujú, oslabujú podľa neho svoju autoritu.
Tieto hranice má určovať najmä školský poriadok. Nemá byť iba formálnym dokumentom, ale má upravovať situácie, ktoré môžu v škole nastať, a stanovovať dôsledky porušenia pravidiel v súlade so zákonom. Kľúčové je jeho dôsledné dodržiavanie.
Učiteľ však podľa Kalnu potrebuje podporu vedenia školy a rodičov. Nemožno od neho očakávať, že bude súčasne psychológom, sociálnym pracovníkom, policajtom či vyšetrovateľom, a pri konfliktoch ho nechať bez pomoci.
„Podľa mňa nepotrebujeme prísnejšiu školu. Potrebujeme dôslednejšiu školu a dôslednejších rodičov,“ tvrdí.
Rýchlejšia pomoc aj nové opatrenia
Papuga by privítal aj nové možnosti riešenia závažného správania, napríklad dočasné vylúčenie žiaka zo základnej školy. Takýto postup podľa neho funguje v západnom školstve.
Podporil by aj pokutovanie rodičov za zanedbávanie starostlivosti, ktoré sa odráža v správaní detí, v závažných prípadoch aj dočasné odňatie dieťaťa z ich starostlivosti. Upozorňuje, že návrat do prostredia, ktoré na dieťa pôsobí deštruktívne, môže zmariť výsledky odbornej pomoci.
Včasný zásah podľa neho zvyšuje šancu, že pomoc bude účinná a dieťa nebude v dospelosti ubližovať svojmu okoliu. Zvážil by aj prísnejšie sankcie za trestné činy detí a zníženie vekovej hranice trestnej zodpovednosti. Pripúšťa však, že „o efektivite reštrikcií sa dá polemizovať“.
Na potrebu včas zachytiť rizikové správanie a koordinovať pomoc reaguje aj návrh zákona o integrovanom systéme ochrany pred radikalizáciou a mobilizáciou k násiliu, ktorý poslanci posunuli do druhého čítania. Má prepojiť školy, políciu, sociálnu kuratelu, poradne a ďalších odborníkov pri posudzovaní rizík a plánovaní konkrétnych opatrení.
