Očami manželky kňaza: Na túto bolesť stupnica nestačí

Keď chceme od bolesti utiecť

Dlhodobé starosti sa môžu podpísať aj na našom zdraví. Zle spíme, bolí nás hlava či žalúdok, sme podráždení a ľahšie sa pohádame s blízkymi.

Keď nás niečo trápi, chceme na to aspoň na chvíľu zabudnúť. Hľadáme čokoľvek, čo nám pomôže, a nad dôsledkami už toľko nepremýšľame.

Predstavte si, že by ste vyskočili z idúceho auta len preto, že sa vám nepáči, kam smeruje. Zrejme by vám to ani nenapadlo. Keď nás však niečo veľmi trápi, dokážeme urobiť podobne nerozumné rozhodnutia.

Niekto zaháňa smútok jedlom, iný alkoholom. Ďalší trávi celé hodiny na mobile, aby nemusel myslieť na svoje problémy, alebo hľadá útechu v náhodných sexuálnych vzťahoch. Na chvíľu sa mu možno uľaví, no starosti zostávajú a často k nim pribudnú ďalšie.

Zlý vie využiť našu slabosť

Svätý Ignác z Loyoly vo svojich Duchovných cvičeniach opisuje aj duchovnú neútechu. Človek vtedy môže strácať pokoj, zápasiť s pochybnosťami a mať pocit, že sa od neho Boh vzdialil.

V takom rozpoložení môžeme ľahšie podľahnúť pokušeniu. Diabol dokáže využiť naše utrpenie, strach a bezradnosť. Podporuje v nás sebaľútosť, hnev, izoláciu či zúfalstvo. Presviedča nás, že naše problémy sú neriešiteľné a naša bolesť sa nikdy neskončí.

Svätý Ignác preto radí, aby sme v období pochybností a vnútorného nepokoja nemenili dôležité rozhodnutia, ktoré sme urobili s pokojnou mysľou. Strach či zúfalstvo totiž môžu ovplyvniť náš úsudok. To, čo sa nám dnes zdá beznádejné, môžeme o niekoľko dní vidieť celkom inak.

Kto nás naučil zvládať bolesť?

Deti učíme, ako bezpečne prejsť cez cestu, ošetriť si odreté koleno či vyriešiť problém v škole. Ale učíme ich aj to, čo robiť, keď ich odmietne kamarát, niekto ich sklame alebo im ublíži?

A vieme si s takýmito situáciami poradiť my dospelí?

Mnohí z nás vyrastali s tým, že nad nepríjemnými vecami sa netreba príliš zamýšľať. Zatnúť zuby, vydržať a ísť ďalej. Lenže čo s bolesťou, ktorá neprechádza? S krivdou, ku ktorej sa v myšlienkach stále vraciame, alebo so strachom, o ktorom sa bojíme hovoriť?

Často nevieme pomenovať, čo nás trápi. Keď sa nás niekto opýta, ako sa máme, automaticky odpovieme, že dobre.

Vedieť si priznať, že niečo nezvládame, a porozprávať sa o tom s niekým, komu dôverujeme, môže byť prvým krokom k tomu, aby sme sa so svojím trápením dokázali vyrovnať.

Aj Ježiš prežíval úzkosť

V Getsemanskej záhrade Ježiš povedal svojim učeníkom: „Moja duša je smutná až na smrť“ (Mt 26, 38). Prosil Otca, aby ho minul kalich utrpenia. Aj on poznal strach a úzkosť z toho, čo ho čaká.

Prečo by sme sa teda my mali hanbiť priznať, že sa bojíme, sme zúfalí alebo si nevieme rady? O svojom trápení môžeme hovoriť s Bohom v modlitbe aj s človekom, ktorému dôverujeme. Niekedy nám pomôže rozhovor s blízkym, inokedy potrebujeme pomoc kňaza, psychológa či terapeuta.

V kontexte Svetového dňa boja proti bolesti, ktorý sa viaže k nedávnemu 11. októbru, sa poukazuje najmä na liečbu fyzického utrpenia. Čo však s bolesťou, na ktorú nezaberajú lieky? So strachom o blízkeho človeka, osamelosťou alebo krivdou, ku ktorej sa vraciame celé roky?

Keď sa nabudúce budeme chcieť pred svojimi starosťami schovať za obrazovku mobilu, skúsme sa sami seba opýtať: Pred čím vlastne utekám? A bude mi potom naozaj lepšie?

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.