Jason Osborne

V časoch existenčnej úzkosti opäť rastie význam príbehov, ktoré si spoločnosť rozpráva sama o sebe. Ľudia každého politického a duchovného presvedčenia túžia po príbehoch, ktoré odrážajú ich chápanie identity, dedičstva a osudu. V období kultúrnej roztrieštenosti, keď sa zdá, že všetko je predmetom sporu, sa tieto príbehy stávajú bojiskami plnými napätia.

Táto téza do istej miery vysvetľuje, prečo adaptácia Odysey od Christophera Nolana vyvolala tento rok také kontroverzie. Pre mnohých je tento grécky epos východiskovým bodom pri hľadaní odpovede na to, odkiaľ západné kultúry pochádzajú a v čom spočíva ich veľkosť. Tvárou v tvár vnútornému rozkladu a vonkajšiemu migračnému tlaku nadobúdajú takéto diela takmer posvätný charakter, pretože uchovávajú to, čo ľudia vnímajú ako ohrozené.

Keď sa teda Nolan rozhodol obsadiť do úlohy slávnej Heleny Trójskej černošku a do úlohy gréckeho bojovníka transrodového muža, čiže ženu, mnohých rozzúrilo to, čo vnímali ako podkopávanie gréckych základov západného sveta. Napokon však išlo o veľa kriku pre nič. Adaptácia si síce dopriala tvorivú voľnosť, no svojou povahou nebola podvratná a dala sa celkom presvedčivo interpretovať ako pokresťančenie pohanského príbehu.

To všetko privádza rozrušených filmových divákov k adaptácii klasického diela C. S. Lewisa Čarodejníkov synovec zo série Kroniky Narnie, ktorú pripravuje Greta Gerwigová. Tlak opäť stúpa pre zjavné tvorivé zásahy do príbehu, ktorý už sám osebe nesie hlboký význam a je výrazne kresťanský. Hoci obľúbené knihy o Narnii majú v kánone západnej literatúry azda menej zásadné miesto než Odysea, obdivovatelia Lewisa a jeho diela vnímajú varovné signály s rovnakým znepokojením.