Pri práci s vojnovými zajatcami Ukrajinci potláčajú svoje pocity voči nepriateľovi

Systematické zlé zaobchádzanie a mučenie vojnových zajatcov zo strany Ruska boli dôkladne zdokumentované Organizáciou Spojených národov aj ľudskoprávnymi skupinami. Hoci Kyjev čelil obvineniam z extrémneho zlého zaobchádzania s ruskými vojakmi, najmä počas ich zadržania, nezávislí pozorovatelia tvrdia, že takéto prípady sú oveľa zriedkavejšie.

Táto nerovnováha je viditeľná na záberoch z výmeny väzňov na rozdelenej obrazovke – vychudnutí, zranení a chorí Ukrajinci, vymenení za zdravo vyzerajúcich Rusov. Na Ukrajine to vyvoláva bolesť a hnev a u mnohých z tých, ktorí sa starajú o ruských väzňov, hlboký emocionálny boj.

Oleh (58) tají pred všetkými okrem svojej manželky, že pracuje v zajateckom tábore vo Ľvove na západe Ukrajiny. Jeho bratia a synovci stále bojujú na fronte. „Ako im mám povedať, že sa starám o ruských vojnových zajatcov?“ spýtal sa.

„Je to prospešné pre Ukrajinu“

Ivan (42) pomáhal zriadiť prvý ukrajinský tábor pre vojnových zajatcov po ruskej invázii v roku 2022 a neskôr aj ten vo Ľvove. Rovnako ako všetci zamestnanci tábora, s ktorými sme sa rozprávali, požiadal, aby sme z bezpečnostných dôvodov uvádzali len jeho krstné meno.

Už od začiatku vojny boli Ukrajinci svedkami zverstiev, ktoré páchali invázne sily na miestach ako Buča neďaleko Kyjeva. Stretnutie so zajatými ruskými vojakmi „bolo nepríjemné pre všetkých“, povedal Ivan, správca tábora, a „každý z nás musel prekročiť určitú vnútornú hranicu“.

Správcovia táborov museli jasne dať najavo, že krutosť je zakázaná. Ukrajina sa totiž snaží čo najviditeľnejšie odlíšiť od Ruska a vo svete sa prezentuje ako krajina, ktorá dodržiava medzinárodné právo.

Hoci vždy existujú obavy, že vyšetrovatelia dostávajú v táboroch „vyčistený“ obraz, Červený kríž, OSN a médiá tam pravidelne chodia a vypočúvajú tisíce väzňov. Týmto organizáciám bol vo veľkej miere odmietnutý prístup do ruských táborov. Červený kríž vyškolil ukrajinských pracovníkov táborov v oblasti práv väzňov podľa Ženevských dohovorov.

Zástupca generálneho tajomníka OSN pre ľudské práva nedávno uviedol, že v ukrajinských zajateckých táboroch „podmienky vo všeobecnosti zodpovedajú medzinárodnému humanitárnemu právu a od roku 2022 sa zlepšili“.

Novinári, ktorí tábory navštevujú, majú v podstate neobmedzený prístup. Reportéri denníka New York Times niekoľkokrát navštívili tábor vo Ľvove (jeden z najväčších) bez toho, aby zaznamenali známky zlého zaobchádzania. Pracovníci a väzni môžu súhlasiť s rozhovorom alebo ho odmietnuť, často mimo dosluchu personálu tábora. [Denník New York Times zvyčajne nerobí rozhovory s väzňami, ktorých spolupráca by mohla byť vynútená nátlakom, ani nezverejňuje ich tváre, pozn. NYT.]

Ivan podľa vlastných slov čelí neustálej kritike zo strany svojich ukrajinských spoluobčanov, ktorí spochybňujú, prečo sa s ruskými väzňami zaobchádza dobre.

„Ľudia musia pochopiť, že to prospieva Ukrajine,“ povedal s rastúcim zápalom. „Ukazuje to, že sme civilizovaná európska krajina, na rozdiel od našich nepriateľov,“ vysvetlil svoj postoj.

Neustále nepohodlie

Ruskí väzni prichádzajú do táborovej jedálne na obed pozostávajúci z boršču, duseného mäsa, cestovín a chleba. Pre Romana, ktorý dohliada na stravovanie a výživu vojnových zajatcov, sú to neustále a bolestivé pripomienky.

Rusi zabili ľudí, ktorí mu boli blízki, a napriek tomu pracuje obklopený „tými, ktorí to spáchali, zatiaľ čo iní, ako sú oni, to robia aj teraz“, povedal, pričom sa snažil udržať svoje emócie pod kontrolou.

Priznal, že po tom, čo v boji zahynul bratranec jeho manželky, bolo preňho príliš ťažké chodiť do práce. Vzal si krátke voľno, aby „emocionálny oheň“ aspoň trochu utíchol. Keď sa vrátil, obmedzil komunikáciu s väzňami na minimum. Tá bariéra je podľa neho „vždy prítomná“ a „nemôže to byť inak“.

„Všetko zničili“

Olexij si voči väzňom udržiava nielen emocionálny, ale aj fyzický odstup. „Vnímam ich ako nepriateľov, ako ľudí, ktorí by sa ťa pokúsili zabiť,“ povedal, keď stál asi tri metre od dvoch tuctov väzňov vedľa prašného futbalového ihriska.

Povedal, že práca v tábore je pre neho ťažšia ako pre ostatných, pretože pochádza z Doneckej oblasti na východe Ukrajiny, do ktorej Ruskom kontrolovaní militanti vtrhli už v roku 2014 a ktorú sa Moskva snaží úplne obsadiť.

„Zničili všetko, čo som mal,“ povedal Olexij s dôvetkom: „Ako by som sa k nim mal stavať?“ Pomsta by nič nevyriešila. „Pre našu krajinu by bolo horšie, keby sme nedodržiavali tieto pravidlá, však?“

Napriek tomu uzavrel: „Keď viem, akí sú to ľudia, je lepšie si udržať odstup.“

Ľudskosť voči nepriateľom

Odstup však nie je v balíčku možností pre táborového zdravotníka Roberta, keďže ten musí prichádzať do fyzického kontaktu s vojnovými zajatcami. Spočiatku to znamenalo vnútorný boj, povedal Robert, keď si neustále kládol otázku, či svojou prácou nezradil svoju krajinu, svojich priateľov v armáde a ľudí, ktorí zahynuli.

„Každý má svoj vlastný cintorín ľudí, ktorí zahynuli vo vojne,“ povedal. Fakt, že jeho pacientmi budú Rusi, sa 38-ročný Robert dozvedel, až keď sa dostavil na skúšky. Na chvíľu ho to zaskočilo, ale úlohu prijal, lebo to vnímal ako príspevok k vojnovému úsiliu a myslel si, že to bude „jedinečné a tak trochu pikantné“.

Vnútorný boj v ňom časom utíchol, hoci nikdy nie úplne. Snaží sa nemyslieť na to, ako by sa Rusi, ktorých lieči, mohli vrátiť do boja.

Vyskočil z otočnej stoličky, vbehol do inej miestnosti a uchopil malú nádobku, ktorou potriasal ako hrkálkou. Obsahovala šrapnely, ktoré zdravotníci vybrali z rán väzňov.

S očami plnými sĺz a hlasom, ktorý sa mu začal lámať, sa spýtal, prečo ľudskosť potrebná na vykonávanie jeho práce „nie je zničená, neodplavená slzami, nevyhorená“.

„Cítim voči nim len ľútosť“

Pre 43-ročného Marjana, ktorý vedie dielňu, kde väzni pletú prútený nábytok, spočíva táto práca v tom, že človek si musí oddeľovať „okamihy, keď s nimi len pracuje, od tých, keď proti nim bojuje“.

V celej dielni sú ostré čepele, ale nikdy sa necítil v nebezpečenstve. Povedal, že napríklad počas prestávok na fajčenie sa s väzňami rozpráva, pýta sa ich, ako sa majú ich manželky a deti, a oni sa mu otvárajú.

Vojnoví nepriatelia sa stávajú abstraktným pojmom. Málokto sa k nim dostane dostatočne blízko, aby ich počul a cítil, aby sa im postavil tvárou v tvár. „Často je mi ich ľúto,“ priznal.

Niektorí väzni mu povedali, že im sľúbili prácu v poľných kuchyniach, no nakoniec sa ocitli na fronte. Iní uviedli, že narukovali, aby si vyriešili finančné ťažkosti. Väčšina z nich bola podľa jeho slov „podvedená vlastným štátom“.

Marjan priznal, že dokáže prejavovať empatiu voči väzňom a zároveň ho stále bolia činy Ruska. Povedal, že raz sa bývalý člen jeho nábytkárskeho tímu, ktorý bol prepustený v rámci výmeny väzňov, vrátil do dielne a zamával mu, keďže ho opäť zajali.

„Bol to veľmi zvláštny moment,“ povedal. Priznal však, že bol rád. „Je lepšie, že je tu a robí niečo užitočné, ako keby zabíjal mojich spoluobčanov,“ dodal.

Vzdať sa nenávisti

Oleh, ktorý svoju prácu skrýva takmer pred všetkými, bol spočiatku šokovaný ponukou viesť stavebnú dielňu v tábore pre vojnových zajatcov. Bol vojakom, ktorý utrpel zranenie v boji proti Rusom. „Bol som zvyknutý vidieť ich cez zameriavač svojej zbrane,“ povedal.

Spočiatku ich nenávidel a bojoval s predstavou, ako by mohol zniesť ich prítomnosť. Potom si však uvedomil, že to musí skúsiť. „Chcel som zistiť, či im budem schopný odpustiť a zaobchádzať s nimi ako s ľuďmi,“ povedal, keď nad hlukom okružnej píly zaznela siréna.

Potreboval vedieť, či bude celý život „žiť s touto nenávisťou“. Počas prvých dní v tábore chodil omámený a pozoroval väzňov. Vyzerali ako sivá masa – úboho. Prekvapilo ho, že necítil žiadny hnev.

Krátko nato už viedol s väzňami rozhovory. „Potreboval som vedieť, ako sa človek rozhodne napadnúť inú krajinu a zabíjať ľudí,“ povedal. Teraz ich vníma len ako ľudí a cíti sa ľahšie.

Hoci dokáže s väzňami súcitiť, Oleh podotkol, že si zakazuje cítiť k nim akúkoľvek náklonnosť. Odpustiť neznamená zabudnúť. „Zomrelo príliš veľa mojich ľudí na to, aby som to nechal len tak,“ povedal.

Oleh dúfa, že sa vráti do boja. Ak by tam narazil na oslobodeného väzňa zo svojej posádky, vraj by „bez váhania vystrelil“. „Ale teraz to urobím bez nenávisti,“ uzavrel.

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Vychádza so súhlasom redakcie.