Niektorým pedagógom by podľa neho takéto pravidlá pomohli, pretože sa obávajú aj bežného fyzického kontaktu so žiakom. Dánsku iniciatívu vníma ako snahu poskytnúť učiteľom, ktorí zasiahnu v nebezpečnej situácii, právnu ochranu. Odmieta však, aby prípadná podobná úprava na Slovensku povoľovala „preplesky“ za správanie, ktorým žiak nikoho neohrozuje.
Psychológ a špeciálny pedagóg Viktor Križo zo Slovenskej komory učiteľov (SKU) osobitnú právnu úpravu pre pedagógov zásadne odmieta. Pýta sa, kto v spoločnosti môže nájsť vhodnú výchovnú cestu, ak pedagogickí a odborní zamestnanci ako profesionáli nedokážu pracovať s deťmi a mládežou nenásilne.
„Naše povolanie je náročné, ale nie preto, aké sú dnešné deti, tie sú také ako všetky generácie doteraz,“ konštatuje pre Štandard Križo. Náročnosť profesie pripisuje nečinnosti vlád pri zvyšovaní jej atraktivity a nedostatočnému financovaniu školstva.
Právomoci slovenských učiteľov
Papuga hovorí, že ak žiak niekoho bije, ničí veci v škole alebo ohrozuje seba či ostatných, učiteľ s potrebnými fyzickými predpokladmi môže zasiahnuť už dnes – oddeliť žiakov od seba alebo agresívneho žiaka fyzicky obmedziť. Najmä ak ide o ohrozenie života ostatných účastníkov vyučovacieho procesu.
„Aj v školách platí právo na primeranú obranu. Podľa okolností možno žiaka fyzicky skrotiť, nie však prizabiť ho za bežný konflikt,“ vysvetľuje. „Nepáči sa mi, keď školy hovoria, čo všetko nemôžu, keď podľa legislatívy môžu a sami sa zbavujeme práv,“ hodnotí.
Križo podotýka, že každý občan môže zasiahnuť v sebaobrane alebo na ochranu života a zdravia. „Samozrejme, je na diskusiu, kde je tá hranica,“ dodáva. Oprávnenosť konkrétneho zásahu napokon posudzuje súd, ktorý zohľadňuje jeho primeranosť aj okolnosti situácie.
„Kontext je preto dôležitý – čo mohol dotyčný urobiť predtým a neurobil,“ vysvetľuje. „Ak učiteľ funguje korektne, vždy sa dá jeho konanie v skratovej situácii vysvetliť,“ mieni Križo zo sekcie demokratizácie a participácie v školách SKU.
Papuga dopĺňa, že v prípade nebezpečenstva „neberieme ohľad na ľudské práva a zasiahneme“. To však podľa neho neznamená, že učitelia môžu žiakom dávať zaucho, fackovať ich či šticovať za bežné priestupky na hodinách.
Ministerstvo školstva konštatuje, že pri útoku žiaka má učiteľ zaistiť bezpečnosť detí, pokúsiť sa situáciu upokojiť a privolať pomoc. „Ak útok pokračuje a sú splnené zákonné podmienky, môže byť odôvodnený aj primeraný fyzický zásah na zastavenie útoku,“ uvádza pre Štandard rezortný odbor komunikácie a marketingu.
Rezort odkazuje na inštitúty nutnej obrany a krajnej núdze podľa Trestného zákona. Príkladom je situácia, keď žiak fyzicky napáda spolužiaka a učiteľ mu primeraným spôsobom zadrží ruky alebo inak fyzicky voči žiakovi zasiahne, aby zabránil pokračovaniu útoku. Každý prípad sa posudzuje individuálne podľa okolností a primeranosti zásahu.
Riaditeľ môže využiť aj ochranné opatrenie – umiestniť žiaka do samostatnej miestnosti pod dohľadom pedagóga alebo člena školského podporného tímu. Následne bezodkladne privolá rodiča a podľa potreby zdravotnú pomoc, políciu alebo odborníka.
Telesné tresty na školách
Slovensko, rovnako ako Dánsko, zakazuje telesné tresty v školskom prostredí. U nás ich výslovne zakazuje školský zákon z roku 2008, v Dánsku zákaz zaviedli v roku 1967. „Fyzická sila nesmie slúžiť na vynucovanie poslušnosti ani ako bežný výchovný prostriedok,“ zdôrazňuje ministerstvo školstva.
„Akákoľvek facka alebo úder za účelom dieťa potrestať či ‚poučiť‘ do školy nepatrí - výchova bez násilia neznamená výchovu bez autority a disciplíny, ale vedenie bez strachu z bolesti,“ zdôrazňuje pre Štandard komisár pre deti Jozef Mikloško. Zastavenie bitky či odvrátenie napadnutia podľa neho nie je trestom, ale plnením povinnosti chrániť bezpečnosť detí.
Výbor OSN pre práva dieťaťa považuje za telesné tresty napríklad facky, capnutie či bitie rukou alebo predmetom s cieľom spôsobiť bolesť alebo nepohodlie, hoci aj mierne.
Výbor pripúšťa výnimočné fyzické obmedzenie žiaka pri nebezpečnom správaní, ale iba s použitím minimálnej nevyhnutnej sily a na čo najkratší čas, bezpečne a bez úmyselného spôsobovania bolesti.
Dánsko teda síce mení pravidlá zásahov, ale zároveň nejde o návrat telesných trestov na školách. Fyzickú silu podľa návrhu pedagógovia nikdy nemôžu použiť ako trest. „Telesné tresty a ponižujúce zaobchádzanie sú zakázané,“ uvádza dôvodová správa zákona.
Fyzický zásah má byť poslednou možnosťou po vyčerpaní miernejších postupov. Prednosť má dobrovoľná spolupráca žiaka. „Ak postačujú miernejšie opatrenia, musia sa použiť,“ uvádza návrh.
Učiteľ podľa Križa nemá využívať tresty na presadzovanie moci nad žiakmi, ale pomôcť žiakovi pochopiť dôsledky a napraviť svoje správanie, pričom ho naďalej podporuje v osobnostnom raste. „Deti dokážu zvládnuť aj tresty, ak sú dospelí v ich okolí predvídateľní, féroví a dokážu si sami pripustiť chyby,“ uvádza.
Dokáže učiteľ bezpečne zasiahnuť?
Papuga však upozorňuje, že popri právomociach treba hovoriť aj o fyzických možnostiach učiteľov. „Otázka by mala znieť tak, či má učiteľ povinnosť alebo fyzické predpoklady na to, aby fyzicky zasiahol do nebezpečného konfliktu žiakov,“ hovorí. Najmä učiteľky môžu podľa neho čeliť žiakom, ktorí ich fyzicky prevyšujú, a pri zásahu riskovať vlastné zdravie či život.
„Mne osobne by to problém nerobilo, zažil som to,“ približuje svoju skúsenosť s dôvetkom, že je zdatnejšej postavy a má prenikavý hlas.
Otázkou však podľa Papugu je, do akej miery má pedagóg vôľu a odvahu zasiahnuť do tvrdého konfliktu do tvrdého konfliktu medzi žiakmi, ktorí sú o 20 cm vyšší a sú „svalnatí z posilňovní“. Takéto zásahy podľa neho ani nie sú náplňou práce učiteľa.
Riešenie vidí v osobitnom pracovníkovi podľa vzoru SBS, ktorý by zvládal nebezpečné situácie. „Samozrejme, psychologicky podkutý, aby mal prirodzenú autoritu a žiaci ho rešpektovali asi ako školníka,“ dopĺňa pedagóg.
Upozorňuje, že nebezpečne môže zareagovať aj dovtedy bezproblémové dieťa. „Môžeme zavolať políciu – ale čo spravíme do jej príchodu?“ pýta sa.
Predchádzať fyzickým konfliktom
Rezort zdôrazňuje, že diskusia sa nemá zúžiť iba na použitie fyzickej sily. Školy majú rizikové správanie zachytiť skôr, než prerastie do konfliktu, a učitelia majú mať dostupnú odbornú pomoc aj postupy na zvládanie krízových udalostí.
„Učitelia nesmú zostať bezmocní,“ zdôrazňuje Mikloško. Okrem práva zakročiť podľa neho potrebujú jasné školské pravidlá, vzdelávanie v upokojovaní konfliktov a podporu, aby dokázali hranice uplatňovať dôsledne a s istotou.
Od januára 2026 majú rodičia povinnosť spolupracovať so školou pri riešení rizikového správania dieťaťa a učitelia aj riaditelia musia prípady násilia a šikanovania nahlásiť.
Za zákonom vymedzené hrubé znevažovanie, urážanie či ohrozovanie pedagógov hrozí pokuta do 1 000 eur. Pri opakovanom a úmyselnom narúšaní vyučovania môže byť uložená pokuta do rovnakej výšky aj zákaz vstupu do školy až na päť rokov.
Rezort pripomína aj zodpovednosť riaditeľov za vzdelávanie zamestnancov a dodržiavanie zákona. „Žiaľ, prieskum ukázal, že iba 30 percent riaditeľov škôl číta krátke týždenné aktualizácie z rezortu školstva,“ uvádza ministerstvo. V nich informuje aj o právach a povinnostiach škôl počas krízových situácií.
Prípadné legislatívne spresnenie musí podľa ministerstva zabezpečiť právnu istotu učiteľa pri ochrane života a zdravia a zároveň zachovať práva a dôstojnosť každého dieťaťa.
Obavy o dôveru
Kritici upozorňujú, že rozšírenie právomocí môže z učiteľov robiť policajtov a narušiť dôveru žiakov.
Križo obavy zdieľa. Škola má podľa neho budovať pocit bezpečia a podporovať aj deti, ktorých rodina zlyháva. „Disciplína a poriadok sú vecou hraníc a postupného budovania slobody a zodpovednosti žiakov, nie dĺžky palice či dvojok zo správania,“ zdôrazňuje.
Papuga v tejto súvislosti opakuje návrh na zavedenie osobitného pracovníka, ktorý by preberal fyzické zásahy namiesto učiteľov. Ak však učiteľ zasiahne, podľa neho to nemusí poškodiť vzťah so žiakom.
„Učiteľ má možnosť so žiakom komunikovať o tom, čo sa stalo. A napokon škola uvidí, že sa zachoval hrdinsky a v očiach žiakov stúpne jeho autorita,“ mieni.
Pripúšťa, že telesné tresty za každodenné priestupky môžu ovplyvniť vzťah žiakov k učiteľovi. Podporuje však fyzické zastavenie žiaka, ktorý predstavuje nebezpečenstvo. „Ak sa to má podčiarknuť osobitnou legislatívou, nech sa páči,“ uzatvára.
Zákaz trestov aj doma
Papuga rozlišuje intenzívne a časté telesné trestanie, ktoré podľa neho môže viesť k traumám a permanentnému strachu, od občasnej „výchovnej facky“. Tú považuje za neškodnú a pripúšťa ju skôr od rodiča než učiteľa. „Deti sa vedia z toho poučiť, ak to je primerané,“ tvrdí. Zároveň vyhlasuje, že je proti fyzickým trestom.
Vláda zaradila prípravu výslovného zákazu telesných trestov aj doma do akčného plánu Detstvo bez násilia pre všetky deti na roky 2027 až 2029. S legislatívnou zmenou počíta v roku 2028.
Komisár pre deti Jozef Mikloško pripúšťa, že rodičia môžu z vyčerpania reagovať spôsobom, ktorý ľutujú. „Fyzický trest síce môže priniesť okamžité zdanlivé ‚poslúchanie‘ dieťaťa, ale z dlhodobého hľadiska ho to učí jedinému – že konflikty sa riešia silou a autorita sa presadzuje strachom,“ hovorí pre Štandard.
„Rodičia majú dávať lásku a hranice,“ zdôrazňuje detský ombudsman.
Pri strate trpezlivosti odporúča spomenúť si na vlastné pocity z neprimeraného potrestania. „Reakcia v afekte nikdy neprináša konštruktívne riešenie,“ hovorí. Za hnevom dieťaťa môžu byť únava, strach či preťaženie.
Odporúča jasné dôsledky: ak dieťa hádže hračku, rodič ju odloží. Dôsledky majú byť vopred vysvetlené a súvisieť so správaním. Pri problémoch sa rodičia nemajú hanbiť vyhľadať psychológa.
Akčný plán zahŕňa aj výchovu bez násilia. Neznamená to dovoliť dieťaťu všetko, ale sústrediť sa na rešpekt, pevné hranice a dôslednosť.
Rodič dieťa nevníma ako niekoho, koho treba „zlomiť“, ale ako partnera v dialógu. Pomáha mu zvládať emócie a komunikuje primerane jeho zrelosti.
