Hlasovanie o Záborskej zákone položilo otázku, či je Kresťanská únia politickou stranou

Kresťanskej únii znova chýbal jeden hlas. Neúspešné hlasovanie ukázalo, že ak táto strana nechce skončiť ako fackovací panák, tak by mala začať robiť politiku.

Včerajšie hlasovanie bolo aj tentoraz rovnako nervózne ako naposledy, keď parlament rokoval o podobnom návrhu zákona. Poslankyňa Bittó Cigániková skúšala rovnakú taktiku s akou vtedy slávila úspech, teda zneistiť poslancov cez množstvo pozmeňujúcich návrhov. Tentoraz jej obštrukcia nezabrala, aj keď k návrhu zákona bolo predložených dokopy až 32 (!) pozmeňujúcich návrhov, z ktorých 24 predložila Bittó Cigániková a 5 samotná Anna Záborská. Progresívcom na rozdiel od Záborskej pozmeňováky neprechádzali a keďže návrh prešiel do posledného, tretieho čítania pomerne hladko, očakávalo sa, že prejde. Napokon však opäť chýbal jeden hlas.

Oproti prvému čítaniu Záborská a spol. stratili trinásť poslancov a získali päť iných.

Najväčšie pohyby nastali v klube Sme rodina, kde Kresťanská únia získala až troch poslancov (Lukáč a Svrček na prvom hlasovaní chýbali, Linhart sa nechal presvedčiť), no prišla o troch (Krištúfková a Péter, plus Kollár, ktorý predtým nebol prítomný, teraz hlasoval proti). Prekvapujúcejšie sú však straty medzi druhým a tretím čítaním, ktoré od seba delilo len zopár sekúnd. Kresťanská únia tu stratila až štyroch koaličných poslancov, z toho troch z vlastného klubu OĽaNO (Nemec, Šudík, Zajačik), Borisa Kollára zo Sme rodina a dvoch opozičných poslancov (Raši a Šimko). Obzvlášť divné je hlasovanie Borisa Kollára, ktorý na prvom hlasovaní nebol, v druhom bol za a v treťom proti.

Čo presvedčilo poslancov, ktorí zmenili názor v mnohých prípadoch nevieme. Vieme však, že Kresťanská únia predviedla všetko okrem politického vyjednávania a hrozby. Ak nechce nabudúce dopadnúť rovnako, musí začať tlačiť svoje návrhy po politickej linke. Ak je toho teda schopná a medzi jej členmi prevláda lojalita k spoločnej značke pred osobnými záujmami (čo je nie isté).

Ak by to tak ale bolo, sú na to tri dôvody.

Prvý je jednoducho snaha získať dostatočný počet poslancov pre svoje návrhy. Kresťanská únia je členom koalície, pričom prísľub prijatia zákona na pomoc tehotným ženám sa jej v minulosti podarilo presadiť do volebného programu OĽaNO aj do programového vyhlásenia vlády. Preto by mala na jeho presadení trvať a v prípade, že jej partneri nebudú ochotní splniť svoje sľuby, tak začať aj politicky tlačiť. KÚ pritom nemusí hneď búchať dverami a odchádzať z vlády. Stačí, ak podporou pre svoje návrhy podmieni svoje hlasovanie aj v iných oblastiach, ktoré sú dôležité pre jej partnerov.

Priestoru je habadej. Podpora pre reformu národných parkov, stratifikácia nemocníc, súdna mapa, dlhová či daňová brzda, reforma vysokých škôl, výstavba nájomných bytov a mnohé ďalšie veci, to sú všetko návrhy, pri ktorých ich koaličným partnerom zatiaľ chýbajú hlasy a pri ktorých by päť hlasov KÚ mohlo chýbať. Ak by bola situácia postavená takto, možno by premiér, ktorý mimochodom pochádza z rovnakého prostredia ako väčšina ľudí v KÚ a so Záborskou bol ako „kresťanský kandidát“ aj na bilbordoch, včera pri svojom prejave v parlamente utrúsil nejaké to slovko aj o ich návrhu, nielen o reforme nemocníc.

Druhým dôvodom je, že KÚ by sa tak vymanila z pozície fackovacieho panáka, do ktorej sa v rámci poslednej rozpravy dostalo. Každý, kto to rokovanie aspoň chvíľu pozeral, to jasne videl. Koaliční poslanci z KÚ predložili návrh a ich koaliční kolegovia voči nim bojovali ako voči najtvrdšej opozícii. Podporovali demonštrácie voči tomuto návrhu, dokonca šírili dezinformácie, v parlamente sa neštítili svojich vlastných kolegov urážať či po nich takmer v každom svojom výstupe pokrikovať. To sa poslanci KÚ skutočne chcú dnes posadiť do poslaneckých lavíc a tváriť sa, že títo ľudia sú ich koaliční partneri? To sa skutočne budú tváriť, že sa nič nestalo? Skutočne má podľa nich takto fungovať koalícia? Je jasné, že to, čo voči nim predviedli ich koaliční partneri, by si v kultúrnejšej krajine nedovolila ani opozícia. No treba povedať, že ako koaličný partner sa tu nesprávali ani poslanci Kresťanskej únie.

A po tretie, ak KÚ nezmení svoje koaličné správanie, hrozí jej osud strán, ktoré sa vnútorne vyprázdnili a boli ochotné hrať druhé husle v akejkoľvek vláde. U takýchto strán však voliči napokon vždy stratia motiváciu ich voliť. KDH si svojho času tiež myslelo, že tých svojich povestných 8 percent uhrá vždy. A všetci vieme, ako to dopadlo.

Odkaz včerajšieho hlasovania je teda jednoduchý: Je Kresťanská únia strana?