Prečo sa Západ a Východ nikdy nestretne

Európa a Ázia nie sú rozdelené oceánom, ale v istom zmysle sú od seba vzdialenejšie, ako je od nich vzdialená Amerika. Má to svoje dôvody, kultúrne aj historické. Ázia, ktorá samú seba nepovažuje za jeden celok, je to opäť skôr naše uvažovanie o svete, bola pre Európu dlho najmä zdrojom hrozieb a vojenských vpádov, neskôr synonymom chudoby a divokosti. Dokonca aj ekonomické úspechy Japonska, „ázijských tigrov“ a napokon aj Číny nepotlačili tento prístup úplne, viac či menej pravidelne sa vracia.

Pre slovenského čitateľa je symbolom Východu Rusko, ešte donedávna to bola aj Ukrajina, čo by už dnes mnohí nepodpísali, ale vymedzovanie hraníc sa v tejto téme často mení a posúva. Pokúsim sa to trošku objasniť.

Európska pýcha

Myslím si, že hlavnou prekážkou toho, že sa Západ na Áziu stále pozerá cez prsty, je eurocentrizmus, pre ľudí mimo Európy sa za tým skrýva európska pýcha. Alebo ešte inak – civilizačný mainstream, ktorý hlása, že všetko, čo sa deje inde, sú iba odchýlky od jediného možného (správneho) vývoja. Jednu podobu má mať moderna, jednu legitímna forma vlády, jednu katalóg ľudských práv. Tento výklad má mnoho spoločného s osvietenstvom a jeho potomkami, aj keď samotný univerzalistický nárok je podstatne starší.

Spomeniem ale Karla Marxa, ktorému sa kedysi, pri analyzovaní historického vývoja ľudstva, nepodarilo umiestniť ázijské skúsenosti do štandardného modelu. Preto prišiel na špecifický „ázijský spôsob výroby“ (Asiatische Produktionsweise), a tým dal najavo, že v Ázii nie je všetko tak ako u – prepytujem – normálnych ľudí. Pred osvietenstvom sa Európa nedelila na východnú a západnú, ako to v skvelej knihe Inventing Eastern Europe ukázal Larry Wolff, skôr bola hranica latinsko-protestantská či latinsko-germánska. Aj to sa zmenilo.