Varovné rusko-čínske medové týždne

Nedávne stretnutie Si Ťin-pchinga s Vladimirom Putinom v olympijskom Pekingu potvrdilo, že nepremyslená politika Washingtonu prinútila Rusko a Čínu, aby prekonali svoje rozpory a spojili sa proti nemu. Spoločné vyhlásenie oboch prezidentov sa neobmedzuje na tradičné odmietnutie americkej globálnej roly a prehlbovanie vzájomných obchodných vzťahov vrátane ďalších ruských dodávok ropy a plynu. Obe veľmoci sa chystajú na intenzívnejšiu spoluprácu v mnohých ďalších oblastiach: chcú spoločne do Arktídy, chystajú sa prepojiť ruský projekt Eurázijskej ekonomickej únie s čínskym projektom Novej Hodvábnej cesty, hovorí sa o Veľkom eurázijskom partnerstve.

Čína sa doteraz nevyjadrovala k európskej bezpečnosti, teraz však podporila ruské úsilie o jej nové usporiadanie a odmietla rozširovanie NATO. Hoci ruské uznanie separatistických republík na Donbase a následná invázia idú proti dlhodobému čínskemu záujmu na dôslednom rešpekte k suverenite a na obchode s Ukrajinou, Čína tento týždeň neodsúdila Rusko, ale USA za vyzbrojovanie Ukrajiny a protiruské sankcie. Rusko naopak v olympijskom vyhlásení vyšlo v ústrety Číne odsúdením americko-britsko-austrálskej aliancie v Pacifiku a podporou politiky jednej Číny výslovne odmietlo nezávislosť Taiwanu.

KomentárČínske krytie bolo zrejme jednou z podmienok vpádu na Ukrajinu

V minulosti stáli skôr proti sebe

Zbližovanie oboch veľmocí sa koná už vyše dvadsať rokov, ako bilaterálne, tak aj v Šanghajskej organizácii spolupráce, ktorej sa zúčastňujú aj štáty strednej a južnej Ázie. Avšak dosiahlo takú kvalitu, že je na mieste otázka, či Peking a Moskva nekladú základy eurázijskému impériu. Ich spoločnú históriu pritom poznamenávajú skôr konflikty ako spolupráca.

Cárske Rusko si spolu so západnými imperiálnymi dobyvateľmi rozdeľovalo upadajúce čínske cisárstvo, Stalinov Sovietsky zväz stavil skôr na Čankajšeka než Mao C‘-tunga a keď Mao Čínu ovládol, dokázali obe komunistické mocnosti spolupracovať len niečo vyše desať rokov, než sa Peking od Moskvy dištancoval. Osud reforiem Gorbačova bol pre pekinské vedenie odstrašujúcim príkladom toho, ako nechcú dopadnúť.

Nielen história rozdeľuje

Rusko má z Číny objektívne podložené obavy. Obáva sa ekonomickej závislosti a kolonizácie. Nestojí o úlohu surovinového prívesku technologicky vyspelejšieho suseda. Čína už dnes ekonomicky obsadzuje južnú Sibír a postupuje ďalej. Čínska expanzia v Juhočínskom mori zase ohrozuje jeho vietnamského spojenca, zatiaľ čo prenikaním do Strednej Ázie Čína vytesňuje Rusko z jeho tradičnej záujmovej oblasti.

Ale ani Čína nie je v ruskom susedstve úplne pokojná. Vníma ruskú vojenskú silu a znepokojuje ju, ako ľahko ju Rusko používa v priestore, kde by radšej mala pokoj na svoje obchody. V roku 2014 nestála o ruskú agresiu na Ukrajine, pretože tam má významné investície, najmä v poľnohospodárstve. Ani dnes Čína nepotrebuje, aby sa v jednej z jej obilníc viedla vojna, ale uznáva ruské záujmy na Ukrajine a to isté očakáva od Ruska.

Spojenectvá z rozumu

Situácia dnes skôr nahráva spojenectvu ruskej vojenskej sily a čínskej ekonomickej výkonnosti. História pozná podobné aliancie. V 18. storočí tvorilo jednu z osí európskej politiky spojenectvo britských peňazí a nemeckých vojakov, v dvadsiatom storočí porazila sovietska sila s americkou ekonomikou nacistické Nemecko. Kým má takéto partnerstvo spoločného nepriateľa, bude prekvitať. USA sa dnes dopúšťajú neuveriteľnej strategickej chyby, keď rusko-čínske partnerstvo vyvolávajú. Posledný pokus rozohrať opačnú hru urobil prezident Trump. Čínu označil za hlavnú hrozbu a hľadal cestu na zmierenie s Ruskom.

Takzvaný americký hlboký štát, teda nikým nevolené špičky spravodajských služieb, štátnej služby a vojenských síl, potom podnikli všetko pre to, aby toto zmierenie zhatili. Prišli s dezinformáciami o tom, že Trumpa vydierajú Rusi a zaútočili na jeho najbližších spolupracovníkov. Obzvlášť pochybná bola kriminalizácia Trumpovho bezpečnostného poradcu, generála Flynna, za jeho vyjednávanie s ruským veľvyslancom. Sabotáž sa skončila úspešne. Amerika dnes čelí dvom hrozbám, ktoré sa navyše spájajú. To, že americký bezpečnostný aparát túto situáciu privodil, svedčí o rozklade v hlavnom mocenskom centre atlantického impéria.

Nad americkým úpadkom, bohužiaľ, nemôžeme v strednej Európe len tak mávnuť rukou. Od deväťdesiatych rokov sme súčasťou východného okraja atlantického impéria a súčasne sa nachádzame blízko západného cípu Eurázie. O budúcu podobu jej mocenského usporiadania dnes ide. Úpadku atlantického impéria s centrami vo Washingtone a Bruseli zabrániť nedokážeme, ale to neznamená, že máme záujem na vzniku eurázijského impéria ovládaného Pekingom a Moskvou. Čakalo by nás spolužitie s mimoriadne silným autoritárskym susedom, ktorého podmienky by definoval on.

Čo by bolo rozumnejšie

Bolo by bývalo oveľa rozumnejšie vtiahnuť Rusko do Európy. Dnes si namiesto toho Rusko kus východnej Európy zobralo a Západ ho dotlačil do spojenectva s Čínou, o ktoré z viacerých dôvodov samo dvakrát nestojí. Aspoň by mal prestať tlačiť Čínu k Rusku. Prečo poučovať čínsku vládu, ako má doma vládnuť? Prečo sa z Európy pokúšať zadržiavať jej expanziu? To nechajme iným. Tým, ktorých záujmov sa čínska expanzia dotkne citeľnejšie ako našich – Spojeným štátom, Indii, Japonsku či Rusku. Pokračujme vo vzájomne výhodnej výmene, ale usilujme sa podobne ako samotná Čína o sebestačnosť v strategických oblastiach. Neprebúdzajme naším nepriateľstvom priateľstvo nepriateľov.

Text bol súčasne publikovaný aj v denníku Mladá fronta DNES. Vychádza so súhlasom autora.