Vojna lepičov nálepiek

Vojna lepičov nálepiek

Zákon o zahraničných agentoch navrhovaný poslancami SNS prešiel v parlamente do druhého čítania. Stalo sa tak hlasmi poslancov vládnej koalície. Z opozície sa jednotne ozývajú hlasy proti. Vladimír Palko má k nemu niekoľko dôležitých poznámok.

Nie, nebojte sa, pojem agent sa v texte zákona našťastie vôbec nevyskytuje. Zákon hovorí o „organizáciách so zahraničnou podporou“, ktoré na Slovensku pôsobia. A rieši otázku, kto zo zahraničia ich financuje a v akej miere.

Najprv si povedzme niečo o legitímnosti riešiť tieto otázky zákonom.

Snaha riešiť zahraničné financovanie zákonom je legitímna

Treba jasne povedať, že je dobré, keď je verejnosť informovaná o tom, kto finančne podporuje mimovládne organizácie, ktorých činnosť na Slovensku má priamo či nepriamo politický obsah a ovplyvňuje verejnú mienku a v konečnom dôsledku i rozhodovanie voličov vo voľbách a smerovanie krajiny.

Môžeme mať pred očami napríklad mimovládnu organizáciu, ktorá roky hovorí o našej bezpečnosti a o transatlantickej spolupráci, pritom keď si tie reči rozmeníme na drobné, vidíme, že to všetko len smeruje k tragickej vojne.

Vidíme mimovládne organizácie, ktoré hlásajú všakovaký boj proti diskriminácii menšín, a vidíme, že v praxi to vedie len k rozvratu rodiny, často je to úplne proti zdravému rozumu, a vlastne je to nejaká nová utópia.

Samozrejme, zaujíma nás, kto to platí zo zahraničia.

Preto je i legitímna snaha politikov príslušnú informovanosť verejnosti zabezpečiť i zákonom.

Tým skôr, že aj v iných krajinách majú zákony tohto typu. Napríklad v USA, Rusku, najnovšie sa o tom diskutuje v Gruzínsku, predtým v Izraeli. Tým netvrdíme, že všetky tie zákony prinášajú rovnaké opatrenia. Len riešia rovnaký problém.

Napokon, téma zahraničného financovania organizácií patrí aj ku agende zmiešaných slovensko-maďarských komisií, ktoré existujú na základe medzištátnej zmluvy, keď naša strana opakovane požaduje od Maďarska viac transparentnosti, aké organizácie, aké budovy či pozemky u nás maďarská vláda či na ňu napojené mimovládky financujú. Sám som pred vyše 20 rokmi predkladal kontrazákon, ktorý reagoval na vtedajšiu Orbánovu subvenčnú politiku zameranú na územie a obyvateľov Slovenska, môj zákon síce vtedy neprešiel, ale som rád, že táto téma dnes spája koalíciu aj opozíciu.

Problém tu teda je, aj snaha ho riešiť.

Lenže snaha nestačí

Lenže snaha nestačí. Vážnosť a legitímnosť problému by si vyžadovali vyššiu mieru serióznosti a hlbší prístup, než ponúka predložený návrh.

Bohužiaľ, ten serióznosť a hĺbku neponúka.

Popri upresňovaní informácií, ktoré má mimovládna organizácia predložiť, zákon v podstate urobí dve veci. Po prvé, organizácie, ktoré dostávajú ročne viac ako päťtisíc eur so zahraničným pôvodom, nazval „organizáciami so zahraničnou podporou“. Po druhé, týmto organizáciám prikázal, že pri všetkej svojej činnosti musia toto označenie – „organizácia so zahraničnou podporou“ – viditeľným, čitateľným spôsobom používať.

Je to niečo, ako keby niekomu zákonom prikázali, že sa musí povinne predstavovať „Dobrý deň, som Jožko Mrkvička a možno som veľmi zlý“.

Problémom je nerozlišovanie a plošné nálepkovanie

Problémom je nerozlišovanie a plošné nálepkovanie.

Nerozlišuje sa medzi prípadom, keď ide o dúhovú organizáciu platenú Sorosom, ktorá hlása mládeži, že si majú vybrať spomedzi sedemdesiatich pohlaví, a prípadom organizácie, ktorá vykonáva charitu v rómskej osade.

Skrátka, dostal si päťtisíc eur zvonku? Dostaneš nálepku na čelo, a nie že ju budeš maskovať.

Čo si má občan myslieť o zahraničnej podpore?

Čo si má občan myslieť, keď si o neziskovke prečíta, že je „organizáciou so zahraničnou podporou“? Má sa mu niekde v hlave rozsvietiť varovné červené svetielko? Pozor, agenti? Alebo si občan nemá myslieť nič?

Nevieme. Občan je ponechaný sám na seba. Ale tuší, že je to taká nálepôčka, ktorá má vyvolať podozrenie, i keď sa tvári neutrálne.

Povie si, že možno je s organizáciou všetko v poriadku. Ale možné je i to, že nie všetko je s ňou v poriadku. Čo teraz, siahne občan po prezumpcii neviny? Či len tak mávne rukou, že to je nejaké panské huncútstvo?

Veď všetci vieme, že sú mimovládne organizácie problémové a potom tie neproblémové. Sú mimovládky, ktoré nemajú žiadnu agendu napojenú na vlády iných štátov, a sú mimovládky, ktoré podporujú ciele vlád iných štátov. To paušálne nálepkovanie má umožniť tým problémovým, aby sa medzi bezproblémovými stratili, či čo?

Nie je to dobrý zákon

Preto platí, že navrhovaný zákon nie je dobrý. Tvári sa, že rieši vážny problém, ale nerieši. Len ho trochu rozbabre.

No a teraz poďme k opozícii, ktorá zákon kritizuje. Uvidíme, že metódy opozičných kritikov zákona sú horšie ako kritizovaný zákon.

Opozícia na nálepkovanie zákon nepotrebuje

Vládni poslanci sa snažia problém riešiť zákonom. Predložili zákon o nemastnej, neslanej paušálnej nálepke. A opozícia? Tá navrhované nálepkovanie odmieta, ale ona sama predsa rozdáva svoje nálepky už roky. A žiadny zákon na to nepotrebuje. Načo by sa so zákonom unúvala? Bez zákona je to pohodlnejšie a ľahšie.

A jej nálepky teda nie sú nemastné, neslané.

Poznáte nálepku „homofób“? Samozrejme, že ju všetci poznáme. Liberálni progresívni na nej fičia nepretržite štvrťstoročie. Spomínate si, ako po vražde na Zámockej na jeseň 2022 naši progresívci z Progresívneho Slovenska v Európskom parlamente (EP) presadili rezolúciu, ktorá milióny slovenských občanov označila za homofóbov, lebo sú za manželstvo ako zväzok muža a ženy?

Spomínate si na zoznamy údajných proruských agentov, ktoré liberálne médiá prinášali pred dvomi rokmi po začiatku ruskej invázie? Bolo to riadne ohavné.

Strana Demokrati v súčasnej kampani pred voľbami do EP označuje predstaviteľov vládnej koalície za proruských kolaborantov a za ruské hlásne trúby.

Volebný líder PS Ódor hovorí v kampani o proruskom Ficovi. Predseda PS Šimečka rovno hovorí, že vláda nás ťahá preč z EÚ, niekde k Putinovi. Proruský Fico? Ten, ktorý chcel byť v jadre EÚ a ktorý toľko nechal zarobiť americký zbrojársky priemysel nákupom zbraní?

Ale dnes s nálepkou proruskosti môže rátať hocikto. Ujde sa aj tomu, kto ruskú inváziu vždy odsudzoval, ale dovolí si zapochybovať o rozumnosti politiky NATO.