Čo všetko sa stane za jeden deň v Mukačeve

„Boli ste sa schovať počas poplachu?“ pýtajú sa pri raňajkách na stredoškolskom internáte ženy z katolíckej charity. Keď vravím, že som žiadnu sirénu nepočul, sú spočiatku prekvapené, neskôr však priznajú, že zo začiatku ich ani oni niekedy nepočuli. Potom si však do mobilu všetky nainštalovali aplikáciu, ktorá tiež hlási poplach. To už vraj zobudí každého.

Ideme na dvor, vykladáme náklad humanitárnej pomoci zo Slovenska, miestni nám ukazujú kryt. Je to pivnica, v ktorej je akási piecka, v rohu je trochu dreva, na kraji mi za závesom ukazujú toaletu. Sú to tri vedrá uložené v kúte. Zdá sa mi, že do miestnosti by sa zmestilo maximálne päťdesiat ľudí, možno dvadsiati by si našli aj miesto na sedenie. V strede miestnosti je hneď pod svetlom zavesený obraz Panny Márie, je koncentrovaným obrazom nádeje na tomto zúboženom mieste.

Dnešný deň trávim s Katkou, Slovenkou zo Senca, ktorá už pätnásť rokov pracuje pre charitu v Mukačeve. Pred vojnou mala na starosti najmä Rómov, teraz koordinuje humanitárnu pomoc zo Slovenska. Aj vďaka nej je Mukačevo centrálou, odkiaľ sa ďalej posúva všetka pomoc Slovenskej katolíckej charity. Katka má zmapované miesta pomoci v okolí mesta, jej kolegovia mapujú zvyšok Ukrajiny. Dnes budem Mukačevo mapovať s ňou.

Do jej auta, starej Alhambry, na ktorej sa dajú poriadne otvoriť už len šoférove dvere a kufor, ukladáme veci, ktoré budeme viezť ďalej. Sú to najmä plienky pre dospelých, ktoré sú na Ukrajine nedostatkovým tovarom. Veci vezieme do predajne kníh, ktorá sa zmenila na jeden z mnohých skladov. Pri dverách na nás čaká staršia rómska žena. Katka vraví, že jej sľúbila, že jej dcéru, ktorá nedávno porodila, odvezie domov z nemocnice, mala po ňu ísť už včera, ale nestihla to. „Ani dnes to nestihnem, musím jej zaplatiť taxík,“ vraví.