AfD prehodnocuje postoj k EÚ. Môže to byť autentická stratégia, ale aj oportunizmus
AfD dúfa, že nadviaže na svoje volebné úspechy vo východnom Nemecku. Z uniknutého programového dokumentu vyplýva, že sa snaží zmierniť svoj protieurópsky imidž. Môže ísť o zrelé politické rozhodnutie, ale aj o oportunistický pokus o získanie moci.
Spolupredsedníčka AfD Alice Weidel obhajovala výzvu svojej strany na odchod Nemecka z eurozóny. Foto: Thomas Lohnes/Getty Images
Veľká časť popularity strany Alternatíva pre Nemecko (AfD) vyplýva z jej postavenia ako protisystémovej strany, pričom jedným z kľúčových prejavov tohto postoja je jej dôrazná kritika Európskej únie.
Od založenia strany pred viac ako desiatimi rokmi boli návrhy na vystúpenie Nemecka buď z eurozóny, alebo z EÚ vo všeobecnosti ústrednou súčasťou jej programu.
Tento euroskepticizmus sa ukázal ako populárny vo východnom Nemecku, kde má AfD najsilnejšiu pozíciu a kde nedávno dosiahla historický volebný úspech.
Pred šiestimi týždňami jedna zo spolupredsedníčok strany Alice Weidelová obhajovala výzvu AfD, aby Nemecko opustilo euro, pričom ho označila za „mäkkú menu“. Zároveň tvrdila, že krajina, ktorá je spolu s Francúzskom jedným z kľúčových motorov bloku, by mala vystúpiť zo Schengenskej dohody.
Keďže sa však strana snaží rozšíriť svoju príťažlivosť aj v západnom Nemecku a budovať vzťahy s inými pravicovými stranami v celej Európe, uniknutý interný dokument naznačuje, že niektorí poslanci AfD zvažujú zmiernenie postoja strany k Únii.
Zostáva otvorenou otázkou, či verní stúpenci strany a jej súčasná voličská základňa takýto obrat prijmú – alebo či ide o neuvážený risk, ktorý oslabí jej príťažlivosť ako radikálnej alternatívy k súčasnému statusu quo.
Rast popularity AfD súvisí do veľkej miery s rastúcou nespokojnosťou s nemeckou migračnou politikou. Táto otázka vyniesla stranu do celonárodného popredia, keďže je jedným z mála jasne nesúhlasných hlasov voči liberálnemu konsenzu o masovej migrácii. Čelí popritom kritike za postoje, ktoré boli označené za xenofóbne.
Lenže keď bola strana v roku 2013 založená, jej hlavným cieľom bolo spochybniť Nemeckom podporované záchranné balíčky pre eurozónu v Grécku a inde a odmietnuť argumenty EÚ za zachovanie eura.
Táto politika je obzvlášť atraktívna vo východnom Nemecku, kde má strana najsilnejšiu pozíciu. Prieskumy z roku 2025 ukazujú, že obyvatelia tam majú väčšie pochybnosti o ekonomických a politických výhodách členstva v EÚ ako tí na západe.
Vedenie AfD doteraz dôsledne vyzývalo na referendum o členstve v eurozóne, pričom strana uprednostňuje návrat k nemeckej marke.
Spolupredsedníčka Weidelová, ktorá má ekonomické vzdelanie, patrí medzi najhlasnejších zástancov tejto myšlienky v rámci AfD.
Hoci sa jej euroskepticizmus teší popularite na východe krajiny a s blížiacimi sa voľbami v západných spolkových krajinách sú veľké nádeje, že AfD tam nadviaže na svoju takmer 30-percentnú podporu v prieskumoch, táto politika sa v rámci strany začína stávať predmetom podrobnej diskusie.
To, čo rozprúdilo špekulácie, je únik strategického dokumentu, ktorý pripravili poslanci AfD v Európskom parlamente spolu s poslancami v Spolkovom sneme a nemeckých krajinských parlamentoch. V súvislosti s týmto dokumentom sú dôležité dva body.
Po prvé, je ťažké vnímať tento únik inak ako strategický ťah.
Namiesto toho, aby sa nová politika oznámila priamo, únikom návrhu sa najprv testuje terén, čo umožňuje zhodnotiť, ako by sa takýto krok prijal, a zároveň naznačuje kritikom, že strana je otvorená rozumnej diskusii.
Nie je prekvapením, že iniciatíva prišla od jej europoslancov, ktorí patria do zoskupenia Európa suverénnych národov na krajnej pravici politického spektra parlamentu.
Iné euroskeptické pravicové strany s nimi totiž na pôde Bruselu odmietajú spolupracovať. Ide najmä o francúzske Národné združenie (RN), ktorého predsedom je momentálne Jordan Bardella. Ten zároveň vedie frakciu Patrioti za Európu, pričom v roku 2024 prestal zasadať s europoslancami AfD po škandále súvisiacom s tvrdením kandidáta strany o členoch SS, podľa ktorého samotné členstvo „neznamená automaticky, že je zločincom“.
RN sa zároveň čoraz viac snaží prezentovať ako strana, ktorá chce zostať v EÚ, pričom ju chce radikálne zmeniť.
Táto francúzska nacionalistická strana sa zároveň snaží užšie zosúladiť svoj postoj s pozíciou talianskej pravicovej premiérky Giorgie Meloniovej, ktorá v Európe dosiahla určitý úspech prostredníctvom rokovaní s Bruselom.
Druhým aspektom je to, čo návrh skutočne hovorí. V tomto prípade ide o kompromis medzi bývalou tvrdou líniou AfD voči EÚ a novou otvorenosťou voči rokovaniam o budúcnosti a reforme bloku.
Podľa agentúry Reuters strategický dokument vyzýva na komplexné prerokovanie zmlúv EÚ s cieľom premeniť blok na voľnejšie zoskupenie suverénnych štátov. Až v prípade zlyhania týchto snáh by sa AfD obrátila k „jadrovej možnosti“, teda k referendu o členstve Nemecka v EÚ.
Je dôležité, že dokument sa vyhýba zmienke o odmietaní eura, pričom naďalej vyzýva na národné výnimky v oblastiach migrácie, fiškálnej politiky či spoločne emitovaného dlhu EÚ.
Peter Boehringer, parlamentný hovorca AfD pre európske záležitosti, odmieta tvrdenie, že by to znamenalo obrat, a dokument opisuje ako plán implementácie existujúcej politiky.
Mandát verzus politický program
Robert Reich, člen kabinetu bývalého amerického prezidenta Billa Clintona počas jeho prvého funkčného obdobia [neskôr sa stal jeho kritikom, pozn. red.], v dokumentárnom filme The Century of the Self spomína na zaujímavú situáciu.
S cieľom zabezpečiť Clintonovi druhú volebnú výhru vtedy angažovali poradcu menom Dick Morris. Keď mu Reich položil otázku, aký má zmysel byť znovuzvolený, ak Clinton nemá mandát na to, aby niečo urobil, Morris údajne odpovedal otázkou, aký má zmysel mandát, ak nemôžete byť znovuzvolený.
Toto je druh problémov, na ktoré musia politici a strany myslieť, keď sa snažia získať podporu verejnosti. Táto otázka je obzvlášť akútna pre protisystémové hnutia, ako je AfD.
Časť jej príťažlivosti spočíva práve v tom, že sa výrazne líši od súčasného stavu. Ak je však táto príťažlivosť príliš polarizujúca, vyvstáva otázka, či by mala zmierniť svoj imidž, aby získala širšiu podporu, a tým sa reálne uchádzala o moc, alebo či by mala zachovať súčasný kurz a zostať outsiderom.
Nebezpečenstvo je dvojité. Prvým rizikom je, že strana zaujme pozície, v ktoré v skutočnosti neverí. Naozaj napríklad vedenie AfD verí, že suverénnejšia EÚ by bola pre Nemecko prínosom? Alebo že je voľné zoskupenie dlhodobo životaschopné?
Dokonca aj niektorí európski kritici z ľavice začínajú argumentovať, že tento blok už neslúži svojmu účelu, zatiaľ čo bývalí podporovatelia, ako Wolfgang Münchau, sa stali skeptikmi.
Na druhej strane je tu kritika, ktorej sa AfD vystavuje zo strany svojich stúpencov. Niektorí komentátori ju už obviňujú z oportunizmu a z toho, že v snahe o moc opúšťa kľúčový bod svojho programu.
Jej navrhovaná stratégia, o ktorej sa už údajne diskutovalo na straníckych zasadnutiach, predstavuje pre stranu novú skúšku. Ako zosúladí túžbu po vládnej moci s potrebou zachovať program, v ktorý skutočne verí?
Odpoveď na túto otázku rozhodne o jej budúcnosti v čase, keď sa zdá, že je len krok od toho, aby sa stala skutočne dominantnou silou na nemeckej politickej scéne.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
