Juriho smutné oči

Zobrali sme ho za slovo a spolu s Matúšom Zajacom sme sa boli pozrieť na to, čo robia. Najprv zriadili ľuďom z Ukrajiny núdzové bývanie, rýchlo si ale uvedomili, že treba oveľa viac ako len potraviny či šatstvo. Školu rýchlo prerobili, ako len vedeli, aby mohla slúžiť ľuďom v núdzi.

S kvestorom univerzity sa rozprávame v miestnosti, ktorá je určená deťom, pripomína škôlku. Nechýbajú hračky, farbičky, maľovanky. V škole je aj charitný obchod, dá sa tu vybrať a nakúpiť, netreba peniaze, nedostanete pokladničný blok. Všetko je zadarmo.

Miesto na ubytovanie vytvorili v internáte. „Študenti, ktorí majú školu online, prenechali izby ľuďom, ktorí to budú viac potrebovať.“ V čase našej návštevy mali obsadených deväť izieb z jedenástich. Všetko sa rýchlo mení, ľudia prichádzajú stále.

Rastislav Hochman je prácou pohltený, na telefóne je takmer nonstop. Zazvoní, hneď dvíha. Telefonuje žena, ktorá chce priniesť nejaké hračky a potraviny. Takéto hovory sú zatiaľ, našťastie, časté. Sám by to nezvládol: „Pomáhajú skauti, zamestnanci zo Slovnaftu, ktorí povedali, že si svoju službu odpracujú u nás. Máme tu združenie Stopa, s ktorým spolupracujeme, a tí sú v teréne nonstop.“